Medzi nami ľuďmi to tak býva: Kdesi v hĺbke srdca tušíme, že je zle. Vieme, že sme sa previnili. A máme potrebu obhájiť sami seba, to, kto vlastne sme. Zastať sa svojho srdca. Očistiť sa. Zvaliť vinu na niekoho iného, či ukázať prstom je prirodzený obranný mechanizmus.
Návrat k prvej láske znamená urobiť niečo konkrétne preto, aby sa v Tvojom živote niečo zmenilo.
Dnes mi na hodine náboženstva jedno z detí položilo dobre sformulovanú otázku: "Ako môžem Boha milovať a zároveň sa Ho báť?"
Martin Luther prirovnáva vzťah veriaceho človeka s Pánom Ježišom k blízkosti, ktorú prežívajú dvaja zaľúbení ľudia.
Máme určitú predstavu o tom, akým ľuďom chceme veľkodušne slúžiť, aby sme sa cítili ako hrdinovia, ktorí zachraňujú svet.
Počas posledných rokov sa medzi nami akosi rozbujnela potreba vyjadrovať sa ku všetkému a všetkým.
A ešte možno počuješ: "Kde je Boh, keď ľudia trpia? Ako sa na to môže pozerať? Kde je Boh počas vojny?"
Od určitej chvíle sa naše myšlienky prirodzene začali zaoberať ťažkými vecami.
Zvonica iba málo kedy býva blízko cintorína, a predsa je dobrým zvykom pri pochovávaní človeka zazvoniť vo chvíli, keď truhlu spúšťajú do hrobu.
Nemôžeš sa vrátiť k svojej prvej láske, ak nemáš v úmysle opustiť svoje terajšie "lásky".