Medzi nami ľuďmi to tak býva: Kdesi v hĺbke srdca tušíme, že je zle. Vieme, že sme sa previnili. A máme potrebu obhájiť sami seba, to, kto vlastne sme. Zastať sa svojho srdca. Očistiť sa. Zvaliť vinu na niekoho iného, či ukázať prstom je prirodzený obranný mechanizmus.
Jedného dňa sa naše deti bicyklovali na dvore práve v čase, keď sme mali stretnutie vedúcich pracovníkov. Na dvore stálo niekoľko áut, dve boli veľmi blízko seba a prejsť pomedzi bicyklom bolo viac ako riskantné. Ešte skôr ako som na to deti stihla upozorniť, na jednom z áut sa „zázračne“ objavil dlhý šrám asi vo výške volantu malého detského bicykla. Po krátkom „vyšetrovaní“ sa jedno z našich detí priznalo. Nuž, čo teraz? „Musíme zavolať tetu Evu von a povedať jej to.“ Sama som sa pri tejto myšlienke cítila hlúpo a v duchu som si predstavovala všetky možné scenáre, ktoré sa môžu o chvíľočku odohrať. „Teta Eva, poškriabala som ti auto, keď sme sa bicyklovali. Je mi to veľmi ľúto.“ Ospravedlňovala sa naša Katka napoly vzlykajúc, keď vyšla teta Eva na moje zavolanie von. Nastalo ticho. Teta Eva prezerala dlhý neprehliadnuteľný šrám „Ó, nie Katuška! To si neurobila ty! To som tam už mala. Stalo sa to, keď som raz zaparkovala pred nemocnicou.“ Povedala Eva pokojne a objala moju dcéru. Rozpačito som na ňu pozrela a dodnes neviem, kto vlastne ten šrám na jej aute urobil, či ho naozaj neurobilo jedno z mojich detí. Teta Eva však Katku očistila. Vzala vinu na seba, následne aj následky tohto činu, pretože opravu musel ktosi zaplatiť.
Medzi nami a Bohom ide o viac ako len o rozbité okno, rozsypaný cukor alebo poškriabané auto. Náš príbeh je oveľa zložitejší. Previnili sme sa, pretože sme svojvoľne a sebecky prekročili hranice, ktoré nás mali chrániť. Opustili sme „územie“ Božej prítomnosti, „územie“ bezpečia a pokoja, - Domov, ktorý nám On sám vytvoril a odmietli sme poslúchať. Pohrdli sme Láskou Otca, ktorý bezpodmienečne miluje ako žiaden pozemský otec a vymenili sme ju za vidinu slobody, ktorá neexistuje. Pošliapali sme Jeho česť a napľuli Mu pohrdlivo do tváre. A napriek tomu, že On ako všemocný Stvoriteľ vesmíru určuje pravidlá, dodnes si naivne myslíme, že ich môžeme posúvať iba preto, že sa mení doba... Tak veľmi sme sa vzdialili od nášho Otca, že nevidíme, že stojíme na okraji priepasti a peklo šľahá priamo do otvorených dverí našich rodín, do našich zraniteľných otvorených sŕdc túžiacich po Láske. Namiesto pokory sa sťažujeme a zvaľujeme vinu na štát, dobu, spoločnosť, susedov, vplyv spolužiakov a školy, na manželku, svokrovcov..... Ukazujeme prstom na iných, ktorí sú vraj horší....
V tom našom príbehu ide o viac ako len vyliate mlieko v notebooku. Ide o naše životy.
A v ňom sa presne vie, kto je vinník! Netreba ho hľadať. Je viac ako isté kto porušil Božie pravidlá! Je jasné, KTO je ten, čo sa vzdialil od Hospodina a KTO si zaslúži trest... a predsa sa deje niečo šokujúce:
Medzi nami je Boh v tele človeka! Tam, na okraji tej priepasti. Prišiel za nami, Otec vykročil z domova, aby nás získal späť. Aby prelomil odcudzenosť, aby sme mohli znova žiť na území pokoja a bezpečia,
.... dvíha svoju ruku a hlási sa: „Ja som to bol.“ A berie našu vinu na seba.
„Ale on niesol naše choroby, vzal na seba naše bolesti.“(Iz 53, 4)
„Kto sa práve pohádal s manželom a odmietol sa mu ospravedlniť? Komu v hlave prebehli myšlienky plné závisti voči susedovi? Kto je ten, čo sa každý deň snaží presadiť medzi svojimi priateľmi a tvári sa, že je niekým, kým vôbec nie je????“ Hlási sa ON! Aby niesol naše hriechy a vzal trest. „Na vlastnom tele vyniesol naše hriechy na drevo“ (1P 2, 24) Očistil nás. Očistil našu povesť nenapraviteľných hriešnikov, očistil naše previnilé srdce. Vzal náš trest na seba, aby sme nemuseli zomrieť. My sa len dívame, ako je Niekto iný potrestaný namiesto nás. A máme dve možnosti: Buď budeme naďalej trvať na tom, že sme nepochybili, alebo prijmeme Jeho zástupnú obeť.
(zamyslenie bolo napísané dávnejšie)