Dnes mi na hodine náboženstva jedno z detí položilo dobre sformulovanú otázku: "Ako môžem Boha milovať a zároveň sa Ho báť?"
V tej chvíli som si uvedomila aké ťažké je rozprávať generácii, ktorá vôbec nerozumie tomu, čo je to autorita, niečo o rešpekte. Žijeme vo svete v ktorom žiaci učiteľom hovoria čo majú robiť, a rodičia si nevedia poradiť so svojimi deťmi, pretože sa ich boja vychovávať, aby im neublížili. Lebo si sami nesú svoje zranenia z detstva... Vo svete našich detí rešpekt nemá žiadne miesto. Veľakrát rozmýšľam, že by som na jednej strane aj ja chcela slobodu, ktorú dnešné deti majú voči dospelým: Že nemlčia, keď sa deje krivda. Že bez strachu vedia vyjadriť svoj názor. Že sa v spoločnosti cítia hodnotne a sebavedomo, a nekrčia sa niekde v kúte... Na strane druhej mi nie je celkom jasné, čo to s nimi v budúcnosti urobí. Ustoja to charakterovo, keď budú zamestnancami pod vedením svojich šéfov, keď budú musieť pracovať v tíme, alebo sami budú šéfovať? Rozmýšľam, či im bude vôbec niečo sväté, keď sa raz budú rozhodovať samé za seba, a akú hodnotu vlastne bude mať druhý človek, v očiach toho, kto žiadnu inú autoritu okrem seba, nemá...
Vo vzťahu s Bohom upadáme do dvoch extrémov: Buď veríme v boha, pred ktorým sa trasieme, a tak nemáme potrebu ho spoznávať. A keď ho nepoznáme, nemôžeme ho ani skutočne milovať. Alebo sme si vytvorili vlastnú verziu boha na svoj obraz, ktorého milujeme, a veríme, že on miluje nás, ale pred ktorým sa nám všetko prepečie. Nemáme pred ním žiaden rešpekt, lebo veď táto všeobjímajúca láska aj tak nakoniec všetko vyrieši... Pri takom bohu slovko hriech stráca svoj význam, je bezpredmetné.
V akého Boha verím ja? Áno, Boh Biblie je dokonalá láska. A skutočne sa Ho nemusím báť preto, žeby bol nejakým tyranom, ktorý by mi chcel ublížiť, a vyhľadával len moje zlyhania, na ktoré by urobil svoje "no no no". Nemusím sa Ho báť vďaka Kristovej obeti za môj hriech. Môj hriech je skutočný! Je realitou, v ktorej žijem, a ktorá mi bráni prísť k Bohu. Ja však napriek tomu môžem "bez bázne" pristupovať k Jeho trónu. A ako dieťa si môžem sadnúť Otcovi na kolená... Vďaka Ježišovej láske vyjadrenej na kríži mám túžbu Ho spoznávať tak, ako pozná On mňa. A chcem Ho milovať.
Avšak zároveň mám pred Ním bázeň. (- To je lepšie slovo ako "strach". ) Bázeň pred Hospodinom ma vedie k poslušnosti a podriaďovaniu sa Jeho autorite nie preto, žeby som sa bála, že ma zatratí, (aj keď by mal plné právo to urobiť,) ale preto, že ma uistil o svojom dobrom pláne so mnou. Že vie lepšie, čo s mojím životom ako ja sama. Zaslúži si môj rešpekt a úctu preto, Kým je, a čo všetko pre mňa urobil.
A tak mať pred Hospodinom bázeň znamená vstať ráno z postele, aj keď sa Ti veľmi nechce, aby si prv, ako začne Tvoj deň, bol/a s Ním. Mať bázeň pred Hospodinom znamená, že sa len tak nerozhodneš urobiť niečo, o čom vieš, že On nenávidí, aj keď vieš, že by Ti to odpustil. Znamená to vzhliadať k Nemu ako k tomu, kto Ťa svojou múdrosťou, veľkosťou a mocou presahuje. Znamená to posväcovať sa kvôli Nemu, a mať túžbu rásť,...
Milovať a báť sa Hospodina vlastne znamená túžiť sa Mu viac a viac podobať, pretože si to zaslúži. Láska bez bázne je falošná. A bázeň bez lásky je strachom, ktorý nám bráni mať s Bohom skutočný vzťah.
Miluj Hospodina a zároveň sa Ho boj!
"Zachovávaj príkazy Hospodina, svojho Boha, kráčaj po Jeho cestách a boj sa Ho." 5M 8, 6
"Miluj Hospodina, svojho Boha, poslúchaj Jeho hlas a pridŕžaj sa Ho; lebo od toho závisí tvoj život a dĺžka tvojich dní;" 5M 30, 20