Máme určitú predstavu o tom, akým ľuďom chceme veľkodušne slúžiť, aby sme sa cítili ako hrdinovia, ktorí zachraňujú svet.
Aby sme sa cítili ako užitoční kresťania, ktorí nie sú len poslucháčmi, ale aj činiteľmi slova. A potom prichádza realita: Ten, ktorému máš slúžiť, nie je až také ideálne neviniatko. Má svoj charakter, možno zlozvyky, spôsob komunikácie, kvôli ktorému nie ste na rovnakej vlne. Má tiež za sebou konkrétny príbeh, a preto sa správa tak, ako sa správa, a možno si so sebou nesie aj nejaké zranenia. Je to človek! Nie objekt Tvojej sebarealizácie, ale konkrétna bytosť s menom!
No a treba povedať, že Ty tiež nie si nemylný/á, ani dokonalý/á. Občas Ťa prevalcuje únava, občas Ťa dobehne Tvoj charakter, a tie Tvoje (zlo)zvyky a tlak času a pochybnosti, či si naozaj tam, kde máš byť.
Slúžiť, keď nevidíme konkrétne výsledky, keď sa nemôžeme cítiť ako hrdinovia viery, už nie je až také populárne a motivujúce. Práve z tohto dôvodu mnohí ľudia radšej dajú milodar, akoby mali dať samých seba, a bojovať s vlastnou trpezlivosťou a pýchou.
Ide o to, že v skutočnosti stále kdesi hlboko v našich hlavách máme nevyslovenú myšlienku, žeby si to tí, ktorým slúžime, mali vlastne aspoň trošku zaslúžiť.
Nuž, a teraz si predstav Ježiša, ako kľačí v najťažšiu noc svojho života pred Judášom, a umýva mu nohy. Ježiš sa pred ním zohýna a kľaká k nemu. Dotýka sa smradľavých nôh človeka, ktorý ho mal zradiť. A predstav si, aké to muselo byť frustrujúce, keď dohováral Petrovi, a zdá sa, že ten ani po troch rokoch učeníctva nič nepochopil. Napriek všetkému to Tvoj Pán robil. Slúžil. Skláňal sa k ľuďom všade tam, kde Ho Otec poslal. Dotýkal sa ubolených, chorých, doráňaných životom, biednych hriešnikov. A tí ľudia skutočne neboli neviniatka. Mnohí z nich boli lenivci, podvodníci, klamári... Nemohli Mu oplatiť to, čo pre nich urobil. Nemohli si nijako zaslúžiť Jeho súcit a lásku. A nakoniec Pán Ježiš na kríži vydal celý svoj život "ako obeť Bohu príjemnej vône."
Milovaný/ milovaná, teraz si na rade Ty!
Omnoho viac ako kedykoľvek predtým, sme povolaní k neúnavnej službe. Návrat k prvej Láske znamená milovať a slúžiť tak, ako miloval a slúžil Ježiš. Potrebujeme byť autentickí v živote viery najmä vo vzťahu k trpiacim, k tým, ktorí to práve potrebujú. Sme Jeho rukami a nohami v tomto svete. Potrebujeme vyjsť von z našich kostolov, zhromaždení a vzdelávacích programov do tohto uboleného sveta, a začať robiť to, k čomu nás Duch svätý vedie.
Tento svet potrebuje Tvoju službu! Nevzdávaj to!
"Napodobňujte teda Boha ako milované deti a žite v láske, ako aj Kristus miloval vás a seba samého vydal za nás ako dar a obeť Bohu príjemnej vône." Efezským 5, 1
"Tak zmýšľajte medzi sebou, ako aj Ježiš Kristus, ktorý mal podobu Božiu a svoju rovnosť s Bohom nepokladal za lúpež, ale vzdal sa hodnosti, vzal na seba podobu služobníka, podobný sa stal ľuďom, a keď sa zjavil ako človek, ponížil sa a bol poslušný do smrti, a to až do smrti na kríži." Filipským 2, 5 - 8