Marek 15, 16-20
Každý z nás sa s posmechom určite buď stretol alebo stretáva. Môj syn je zdravotne postihnutý a posmech alebo výsmech, to sú žiaľ emócie, s ktorými sa musí naučiť žiť. Vďaka Pánu Bohu tieto prejavy nie sú až tak časté, pretože je dôležité ako sú deti v tomto smere vychovávané.
Deti sa často posmievajú iným deťom len preto, že nezapadávajú do kolektívu. Sú iné, no väčšinou sú v určitých smeroch oveľa viac nadané ako deti, ktoré sa im posmievajú. Vytŕčajú z radu. Tak ako Pán Ježiš.
Pán Ježiš od malička „vytŕčal z radu“. Vždy bol výnimočný. To sa ľuďom, ktorí boli okolo neho nepáčilo. Myslím, že je v tom vo veľkej miere závisť. Závisť, že niekto je lepší, krajší, múdrejší, viac sa mu darí... je požehnaný.
Ľudia a už aj deti od materskej škôlky vedia byť v posmechu veľmi krutí. Nájdu nekonečné množstvo spôsobov ako môžu iného zahanbiť, vytrápiť a naštrbiť sebavedomie a vnútornú silu. Krutí boli aj k Pánovi Ježišovi tak, ako čítame v dnešnom texte. Nie len, že útočili slovne ale aj fyzicky sa ho snažili ponížiť. No Pán Ježiš nestrácal silu, vedel, že jeho Otec je stále pri Ňom a ani teraz nie je sám.
Je veľmi ťažké povedať synčekovi ako sa má v takýchto chvíľach zachovať. Učila som ho nevrátiť úder, nebyť ako tí, ktorí naňho útočia. Ale dokedy, kde končí hranica kedy sa má dieťatko postaviť?
Berieme si príklad od Pána Ježiša, ktorý bol silný a verný až do smrti? Nereptal, neponosoval sa....
Keďže nám dnes Pán Boh doprial krásny horúci a slnečný deň, bude to dnes bez úlohy