Spomíname na vzácnych evanjelikov: Pavel Jozef Šafárik

Spomíname na vzácnych evanjelikov: Pavel Jozef Šafárik

Pred 160 rokmi zomrel PEDAGÓG, HISTORIK, LINGVISTA a SLAVISTA Pavel Jozef Šafárik. Narodil sa 13. mája 1795 v gemerskej dedine Kobeliarovo a zomrel 26. júna 1861 v Prahe.

Narodil sa do rodiny evanjelického kazateľa a učiteľa. Základné vzdelanie získal v rodičovskom dome. V rokoch 1805 - 1808 študoval na nižšom gymnáziu v Rožňave a dva roky v Dobšinej. V roku 1810 odišiel na lýceum do Kežmarku, kde spolu s priateľom Jánom Benediktim (Jánom Blahoslavom) čítali spisy slovenských a českých buditeľov, najmä práce Jozefa Dobrovského a Jozefa Jungmanna.
Štúdium na lýceu skončil v roku 1814, v Kežmarku však zostal ešte rok, pracoval ako vychovávateľ. Potom odišiel študovať na univerzitu v Jene. Navštevoval prednášky z histórie, filológie a prírodných vied, počúval lekcie známych profesorov, študoval diela filozofov Herdera a Fichteho, sledoval súčasnú literárnu tvorbu a venoval sa aj štúdiu klasických literatúr. V Jene sa zrodili aj jeho bádateľské plány, z básnika sa stal učenec. V roku 1817 sa na ceste na Slovensko zastavil v Prahe, kde sa stretol s viacerými českými vlastencami - Jungmannom, Janom Nejedlým a ďalšími. V lete 1817 začal pracovať ako vychovávateľ v Bratislave a zblížil sa s Františkom Palackým, ktorý vtedy tiež pôsobil v Bratislave. V roku 1819 nastúpil Šafárik na miesto riaditeľa a profesora na srbskom pravoslávnom gymnáziu v Novom Sade, neskôr tu pracoval len ako profesor. Z Nového Sadu prešiel na pozvanie vplyvných priateľov v roku 1833 do Prahy. Bol tu redaktorom časopisu Světozor, v rokoch 1838 - 42 bol redaktorom Časopisu Českého musea, potom kustódom v pražskej Univerzitnej knižnici, po roku 1848 jej riaditeľom a mimoriadnym profesorom slovanskej filológie na pražskej univerzite. V roku 1848 sa Šafárik zúčastnil na Slovanskom zjazde, na ktorom zastával umiernené stanovisko. Po zjazde padlo aj naňho podozrenie rakúskych úradov z protištátnej činnosti. V čase bachovského absolutizmu žil utiahnuto a venoval sa predovšetkým vedeckej práci, výskumu staršej českej literatúry a pamiatok staroslovienskej kultúry. Chorý, v strachu a úzkosti pred prenasledovaním zničil svoju korešpondenciu (aj vzácne listy od Jána Kollára). Zomrel 26. júna 1861 v Prahe. Pochovaný je na Olšanskom cintoríne.

Svoju prvú a jedinú básnickú zbierku Tatranská múza s lýrou slovanskou napísal P. J. Šafárik v roku 1814 a venoval ju inšpektorovi kežmarského lýcea Gregorovi Berzeviczymu. V zbierke reagoval na niektoré podnety antickej i súčasnej európskej poézie. V niektorých básňach sa inšpiroval aj ľudovými tradíciami a ľudovou slovesnosťou, čerpal z jánošíkovskej tradície a vzťah k nej spájal so svojím slovanským presvedčením. V Jene napísal Šafárik ďalšie básne, zaujímal sa však najmä o ľudovú slovesnosť. Pôsobili naňho príklady z iných národných kultúr, najmä anglickej, nemeckej, ruskej a srbskej. V časopise Prvotiny pěkných umění uverejnil stať Promluvení k Slovanům, v ktorej vyzýval svojich krajanov, aby zbierali ľudové piesne a tým posilňovali národný život a materinský jazyk. Spolu s Jánom Kollárom
vydal dvojzväzkovú zbierku Písně světské lidu slovenského v Uhřích. Po odchode do Nového Sadu napísal rozsiahle dielo Dejiny slovanskej reči a literatúry všetkých nárečí.
V Prahe vydal významné dielo obrodenskej vedy Slovanské starožitnosti, ktoré vyšli v roku 1837. Ďalším jeho významným dielom je Slovanský národopis. Keď štúrovci začali používať stredoslovenské nárečie ako spisovný jazyk, dištancoval sa od nich, prispel do knihy Hlasové o potřebě jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky.

P. J. Šafárik používal tri formy svojho mena: Safáry, Šafařík a Šafárik. Pri skúmaní slovanských dejín Šafárika zaujímali dejiny viacerých slovanských národov, vydal publikácie Ilýrske pamiatky, Najstaršie pamiatky českého jazyka, Památky dřevního písemníctví Jihoslovanů, O pôvode a vlasti hlaholského písma a ďalšie.
Šafárik bol i prekladateľom, preložil napríklad hru gréckeho dramatika Aristofana Oblaky a drámu F. Schillera Maria Stuartová. Šafárik počas svojho pobytu v Jene uvažoval aj o tom, ktorý z prozodických systémov je vhodnejší pre národnú poéziu, či časomiera alebo prízvučná prozódia, ako ju ustálil J. Dobrovský. Problém riešil aj v Bratislave s Palackým a obaja sa rozhodli vystúpiť na verejnosť s výsledkami svojich úvah. Zhodli sa na názore, že poézia českých i slovenských básnikov prežíva krízu a nie je na patričnej umeleckej úrovni. Vo forme listov vydali teoretický spis Počátkové českého básnictví, obzvláště prozodie.

Autorka: Marta Balážová