Spomíname na vzácnych evanjelikov: Jána Botto

Spomíname na vzácnych evanjelikov: Jána Botto

Pred 140 rokmi zomrel v Banskej Bystrici ZEMEMERAČ, BÁSNIK A PREDSTAVITEĽ SLOVENSKÉHO ROMANTIZMU Ján Botto. Narodil sa 27. 1.1829 vo Vyšnom Skálniku na Gemeri a zomrel 28.4.1881 v Banskej Bystrici.

Narodil sa 27. 1.1829 v roľníckej rodine otcovi Jurajovi Bottovi a matke Kataríne ako druhorodený syn vo Vyšnom Skálniku na Gemeri. Matka mu zomrela, keď mal ešte len trinásť rokov. Jeho prvá škola bola evanjelická ľudová škola v Nižnom Skálniku. Po absolvovaní gymnázia v Ožďanoch študoval v rokoch 1843 - 1847 na lýceu v Levoči, kde sa aktívne zapojil do činnosti študentských spolkov (Ústav reči a literatúry československej, Jednota mládeže slovenskej).

Prvotiny publikoval v rukopisných zábavníkoch levočského lýcea (Život, Holubica, Považie). Čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Obraz súčasného Slovenska premietal do alegorického sveta povestí, svojím rozprávkovým námetom dával vlastenecký podtext. Jeho básnické začiatky spadajú do obdobia, keď slovenský literárny romantizmus nadobúdal už vyhranenejšiu podobu zásluhou jeho vedúcich predstaviteľov – Kráľ, Sládkovič, Chalupka.

Jedným z najdôležitejších a najpodstatnejších vecí, ktoré ho ovplyvnili, bolo práve štúdium v Levoči. Ešte v roku 1832 založil pri levočskom lýceu podľa bratislavského vzoru Slovenskú spoločnosť Michal Hlaváček, v ktorej si národne uvedomelí študenti doplňovali vedomosti hlavne zo slovenskej gramatiky, literatúry a histórie. Učili sa samostatne vystupovať, na spoločné zasadnutia prinášali vlastné náučné a beletristické práce a sami si ich posudzovali. Väčšinou sa zaoberali poéziou. To vysvetľuje Bottov neskorší vzťah k poézii a jeho zameranie na básnické skladby, no básnicky sa začal prejavovať už v Levoči.

Po štúdiu v Levoči sa Botto rozhodol pre vtedy menej typické zamestnanie, inžinier-zememerač. Štúdium začal v Pešti roku 1847 a zapísal sa na techniku. Za revolučných okolností pohotovo preložil báseň Nemzeti dal (Národná pieseň) a dal jej názov Pochod. Báseň mala veľký úspech a šírila sa odpismi, kým ju nezhabala polícia. Ale prekladateľa nenašli, odišiel na čas do svojho rodiska. Cez prázdniny 1850 sa vydal na prax ku krajskému zememeračovi Ladislavovi Horváthovi na katastre obcí Oždian a Husinej. Počas tejto praxe „vystruhuje Jánošíkove krpce“, ako sa neskôr priznáva v listoch Pavlovi Dobšinskému. Pokračuje v letnom semestri 1851, skladá rigorózne skúšky a oprávnene získava titul.

V roku 1853 ho na poriadnu zmluvu prijíma zememeračský podnikateľ František Filo na práce v Turci. Botto sa zabýval v Martine do skončenia prác roku 1854. Potom nasleduje dlhý čas nezamestnanosti. Tento čas pôsobí na Bottu veľmi zle, a preto Botto 1855 „uteká“ k inžinierovi Bauerovi ku Zvolenu. Tu býva do júla a od prvého augusta 1856 pracuje u Jána Luptáka do roku 1858. Botto chcel dostať zamestnanie pri správe baní, lesov a majetku v Banskej Štiavnici, ale neúspešne. Znovu býva v Martine až do roku 1860. Začiatkom roku preberá v Banskej Bystrici samostatné komasačné práce katastrov a obcí Počúvadlo, Dekýš, Vysoká, Banský Studenec, Žakýl a Teplá v okolí Banskej Štiavnice.

Od prvého mája tu býva a stretáva svojho dávneho kamaráta a spolužiaka z Levoče Pavla Dobšinského, ktorý je profesorom na štiavnickom lýceu. Dvaja horliví členovia levočskej Jednoty sa po rokoch srdečnej korešpondencie opäť stretávajú. Pavol Dobšinský začal vydávať časopis Sokol. Ale na sklamanie oboch priateľov Pavol Dobšinský po dvoch školských rokoch odchádza na chudobnú faru.

Botto sa neoženil, tak po štúrovsky „v službe ducha“ venoval svojmu Slovensku svoj mládenecký zápal i mužnú hĺbku lásky. Žil tichým životom básnika, ktorý reagoval len na významné národné udalosti príležitostnými básňami, udržujúc zápal a vieru štúrovskej generácie i v ťažkých sedemdesiatych rokoch. V jeho byte v Banskej Bystrici sa schádzala študujúca mládež a básnik v nej ožíval záujem o slovenskú literatúru, keďže na gymnáziách už nebola slovenčina pripustená ani ako nepovinný predmet.

Botto 10. júla 1861 posiela už hotovú Smrť Jánošíkovu Jozefovi Viktorínovi do druhého ročníka almanachu Lipa, kde v roku 1862 táto báseň po prvý raz vyšla. Na konci roku 1868 dostáva Botto od komorového panstva v Banskej Bystrici rozsiahle práce na Horehroní a ku konci roku 1870 sa usadzuje natrvalo v Banskej Štiavnici. Rok pred smrťou (†1881) zozbieral básnik skoro všetky svoje diela do Spevov, ktoré pod názvom Spevy Jána Bottu (1880) vyšli v Prahe ako prvý zväzok Knihovny československej.

Ján Botto patrí popri Samovi Chalupkovi, Andrejovi Sládkovičovi a Jankovi Kráľovi medzi najvynikajúcejších poetov našej literárnej romantiky. Bol najmladším štúrovským básnikom. Stretol sa aj s myšlienkami bratislavskej mládeže v Levoči pod vedením Jána Francisciho a svojimi dielami sa zaradil medzi najlepších zo Štúrovej básnickej školy. Celý život sledoval pozorne slovenské národné a kultúrne úsilia a podporoval ich, bol sústavne literárne činný. Prispieval do literárnych časopisov Sokol a Orol. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej.

Vyslovoval sa aj k aktuálnym dobovým otázkam, zaujímal k nim postoj a spoločensky sa angažoval.
Písal vlastenecké a príležitostné básne, v ktorých reagoval na dôležité udalosti v národnom živote. Vzdal v nich aj hold významným osobnostiam národnej kultúry – Kollárovi a Sládkovičovi. Okrem vlastnej tvorby a zbierania ľudovej slovesnosti tiež prekladal zo slovanskej a maďarskej poézie
Zomrel a je pochovaný v Banskej Bystrici.