V pondelok (25. apríla) sme mali prvé Spoločenstvo mužov nášho nitrianskeho ev. a. v. cirkevného zboru v tomto roku. Vybrali sme sa do mýtmi opradenej lokality – ku Dreveným krížom nad obcou Štitáre pri Nitre. Ak sa rozhodnete čo najviac sa o tomto mieste dozvedieť z internetu, veľmi nepochodíte.
Jeden z vygooglených článkov hovorí o tom, že v polovici 19. storočia sa tu žene zo Štitár zjavil živý Ježiš Kristus. Prichádzali sem pútnici a začiatkom 20. storočia toto miesto vraj navštívil aj Ostrihomský arcibiskup. Pútnické miesto tu ale nevzniklo. Na konci toho príspevku je poznámka znenia: Toto ale vôbec nemusí byť pravda. Ani z ďalších textov na internete sa mnoho nedozviete. Vo väčšine z nich rezonuje pojem „Tríbečská záhada“, v tých novších sa spomína i známy slovenský film Trhlina.
Aby sme sa dozvedeli viac, požiadal som nášho priateľa Tomáša Pružinca (v januári sme ho neformálne ustanovili predsedom Ekumenického bratstva v Nitre), ktorý tu má záhradu, aby získal o tomto mieste viac informácií. Podarilo sa mu skontaktovať s pani Gabrielou Juríkovou. Pred piatimi rokmi sa spolu s priateľmi rozhodla už pomerne zdevastované drevené kríže skultúrniť maľbami. Vlani z iniciatívy štitárskeho chatára a záhradkára Vladimíra Malíka osadili nový centrálny kríž s korpusom Pána Ježiša. No poďme hlbšie do histórie...
Podľa miestnej tradície, ktorú nám opísala pani Juríková, ktorá zo Štitár nepochádza, na tomto mieste koncom 70. rokov 20. storočia obyvateľka Štitár, ktorá ešte žije, stretla Pána Ježiša. V zápale dojmov tu následne v rokoch 1980 – 1985 postavili 14 drevených krížov. Väčšina obyvateľov však tento príbeh nebrala vážne. Preto kríže časom spustli. Opravou prešli v 90. rokoch, následne opäť chátrali.
„Toto miesto má veľmi silného ekumenického ducha“ – prízvukovala Gabriela Juríková.
Spomína, že jej mladšia dcéra si ako prváčka na medicíne zlomila stavec na chrbtici, bola operovaná a všetko – chvalabohu - dobre dopadlo. Ako poďakovanie za to namaľovala prvý obrázok (Ježiša nesúceho svoj kríž). Následne toto miesto objavovalo viac a viac ľudí, prichádzali aj rodiny s deťmi a maľovali. Obrázky pokropili svätenou vodou a zavesili na kríže. Celé sa to dialo ešte pred koronou.
Zoznam autorov týchto obrázkov je teda pestrý. Okrem pani Juríkovej ich namaľovali: Jej dcéra Lucia, Štefan a Adam Krajčírovci, Jana Nemčeková, Lucia a Vilko Černí, Slávka Zlochová, Marián z Bratislavy, 8–ročná Beatka z Rapče a 5-ročná Simonka Beňová. Jedinou profesionálnou výtvarníčkou spomedzi nich je Sylvia Krajčírová (autorka obrázku predreformátorov, pri ktorom jej pomáhal aj jej syn Adamko). Kolektívu bol nápomocný aj IT odborník Fero Pitak. Dan z Prahy dal vypáliť tabuľky.
Tieto tabuľky sú veľmi zaujímavou súčasťou tejto Krížovej cesty. Sú na nich texty z Kamaldulskej Biblie – konkrétne znenie Modlitby Pánovej. Kamaldulskí mnísi žili v neďalekom Zoborskom kláštore. Z neho sa dnes zachovali iba ruiny. V ostatných rokoch sa tu jedenkrát do roka konajú ekumenické bohoslužby, ktorých sa my, nitrianski evanjelici, radi a pravidelne zúčastňujeme.
Kamaldulský Otčenáš sa nachádza aj na samostatne stojacom kríži pár metrov nad ostatnými. Okolo neho zasadil štitársky záhradkár Michal Beňo do veľkého kruhu duby s cieľom postupne z ich korún vytvoriť kupolu nad týmto krížom.
Gabriela Juríková viackrát opakovala, že keby sme prišli o týždeň neskôr, videli by sme aj nové obrázky. Chystajú sa ich maľovať v sobotu 30. apríla a 1. mája by ich mali inštalovať na kríže. Medzi maľujúcimi by mali byť aj budhista a moslim. To by malo symbolizovať rozšírenie ekumenického odkazu tohto jedinečného miesta.
Miesta, na ktoré sme sa s manželkou počas pandémie viackrát chystali, no nedarilo sa nám ho nájsť. Napokon sme sa vybrali po ceste označenej ako „Pri kaplnke“. Na jej konci sme zaparkovali. Pešo odbočili doprava po lesnej ceste. Minuli sme nemalé jazierko a po pár desiatkach metrov prišli na modrú značku. Po jej širokom chodníku pokračovali asi sto metrov a odbočili doľava. Ako prvý sme zbadali kríž s Ježišovým srdcom (tiež dielo pani Gabriely Juríkovej). A následne, na moje veľké prekvapenie, kríž s obrázkom predreformátorov – kostnických mučeníkov Jana Husa a Jeronýma Pražského. Bolo to presne pred rokom – 26. apríla 2021.
Táto lokalita, ako i celé pohorie Tríbeč v nás – nerodákoch z Nitry - vyvoláva veľkú bázeň. Keď som bol v septembri 2021 požiadaný napísať do biblického čítania na každý deň - Tesnej brány - zamyslenie na 26. apríla 2022 na verše z úvodu 1. Jánovho listu (5 – 10), prišlo mi na um i toto miesto, nachádzajúce sa pod lesostepnou lúkou medzi Zoborom a Žibricou. Pripájam aj link na text tohto zamyslenia, ktorého biblický základ zaznel po modlitbe br. farára Boženíka aj na tomto stretnutí nášho chlapského spoločenstva: LINK
Foto: Mariana Pružincová a autor
Aby sme sa dozvedeli viac, požiadal som nášho priateľa Tomáša Pružinca (v januári sme ho neformálne ustanovili predsedom Ekumenického bratstva v Nitre), ktorý tu má záhradu, aby získal o tomto mieste viac informácií. Podarilo sa mu skontaktovať s pani Gabrielou Juríkovou. Pred piatimi rokmi sa spolu s priateľmi rozhodla už pomerne zdevastované drevené kríže skultúrniť maľbami. Vlani z iniciatívy štitárskeho chatára a záhradkára Vladimíra Malíka osadili nový centrálny kríž s korpusom Pána Ježiša. No poďme hlbšie do histórie...
Podľa miestnej tradície, ktorú nám opísala pani Juríková, ktorá zo Štitár nepochádza, na tomto mieste koncom 70. rokov 20. storočia obyvateľka Štitár, ktorá ešte žije, stretla Pána Ježiša. V zápale dojmov tu následne v rokoch 1980 – 1985 postavili 14 drevených krížov. Väčšina obyvateľov však tento príbeh nebrala vážne. Preto kríže časom spustli. Opravou prešli v 90. rokoch, následne opäť chátrali.
„Toto miesto má veľmi silného ekumenického ducha“ – prízvukovala Gabriela Juríková.
Spomína, že jej mladšia dcéra si ako prváčka na medicíne zlomila stavec na chrbtici, bola operovaná a všetko – chvalabohu - dobre dopadlo. Ako poďakovanie za to namaľovala prvý obrázok (Ježiša nesúceho svoj kríž). Následne toto miesto objavovalo viac a viac ľudí, prichádzali aj rodiny s deťmi a maľovali. Obrázky pokropili svätenou vodou a zavesili na kríže. Celé sa to dialo ešte pred koronou.
Zoznam autorov týchto obrázkov je teda pestrý. Okrem pani Juríkovej ich namaľovali: Jej dcéra Lucia, Štefan a Adam Krajčírovci, Jana Nemčeková, Lucia a Vilko Černí, Slávka Zlochová, Marián z Bratislavy, 8–ročná Beatka z Rapče a 5-ročná Simonka Beňová. Jedinou profesionálnou výtvarníčkou spomedzi nich je Sylvia Krajčírová (autorka obrázku predreformátorov, pri ktorom jej pomáhal aj jej syn Adamko). Kolektívu bol nápomocný aj IT odborník Fero Pitak. Dan z Prahy dal vypáliť tabuľky.
Tieto tabuľky sú veľmi zaujímavou súčasťou tejto Krížovej cesty. Sú na nich texty z Kamaldulskej Biblie – konkrétne znenie Modlitby Pánovej. Kamaldulskí mnísi žili v neďalekom Zoborskom kláštore. Z neho sa dnes zachovali iba ruiny. V ostatných rokoch sa tu jedenkrát do roka konajú ekumenické bohoslužby, ktorých sa my, nitrianski evanjelici, radi a pravidelne zúčastňujeme.
Kamaldulský Otčenáš sa nachádza aj na samostatne stojacom kríži pár metrov nad ostatnými. Okolo neho zasadil štitársky záhradkár Michal Beňo do veľkého kruhu duby s cieľom postupne z ich korún vytvoriť kupolu nad týmto krížom.
Gabriela Juríková viackrát opakovala, že keby sme prišli o týždeň neskôr, videli by sme aj nové obrázky. Chystajú sa ich maľovať v sobotu 30. apríla a 1. mája by ich mali inštalovať na kríže. Medzi maľujúcimi by mali byť aj budhista a moslim. To by malo symbolizovať rozšírenie ekumenického odkazu tohto jedinečného miesta.
Miesta, na ktoré sme sa s manželkou počas pandémie viackrát chystali, no nedarilo sa nám ho nájsť. Napokon sme sa vybrali po ceste označenej ako „Pri kaplnke“. Na jej konci sme zaparkovali. Pešo odbočili doprava po lesnej ceste. Minuli sme nemalé jazierko a po pár desiatkach metrov prišli na modrú značku. Po jej širokom chodníku pokračovali asi sto metrov a odbočili doľava. Ako prvý sme zbadali kríž s Ježišovým srdcom (tiež dielo pani Gabriely Juríkovej). A následne, na moje veľké prekvapenie, kríž s obrázkom predreformátorov – kostnických mučeníkov Jana Husa a Jeronýma Pražského. Bolo to presne pred rokom – 26. apríla 2021.
Táto lokalita, ako i celé pohorie Tríbeč v nás – nerodákoch z Nitry - vyvoláva veľkú bázeň. Keď som bol v septembri 2021 požiadaný napísať do biblického čítania na každý deň - Tesnej brány - zamyslenie na 26. apríla 2022 na verše z úvodu 1. Jánovho listu (5 – 10), prišlo mi na um i toto miesto, nachádzajúce sa pod lesostepnou lúkou medzi Zoborom a Žibricou. Pripájam aj link na text tohto zamyslenia, ktorého biblický základ zaznel po modlitbe br. farára Boženíka aj na tomto stretnutí nášho chlapského spoločenstva: LINK
Foto: Mariana Pružincová a autor