V dejinách evanjelictva na území dnešného Slovenska počnúc 17. storočím sa konalo viacero synôd, kedy každá z nich riešila tie najpodstatnejšie problémy jednak cirkvi samotnej a jednak vzťahu cirkvi a štátu daného obdobia. Synoda v Trenčianskych Tepliciach, ktorá zasadala v mesiacoch január a máj roku 1921 a ktorej storočnicu si v roku 2021 pripomíname má v dejinách Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku osobitý význam. Konala sa totiž v dobe po páde monarchie a po skončení prvej svetovej vojny. Následne došlo k prekresleniu hraníc nielen Európy ale predovšetkým k zániku Uhorska v rámci ktorého ECAV stáročia existovala. Po vyhlásení Martinskej deklarácie, ktorou sa Slováci na základe práva na sebaurčenie prihlásili za život vo zväzku Československej republiky vznikol v ECAV bývalého Uhorska stav právnej neistoty. Na území Slovenska totiž nezostal ani jeden biskup, neexistovalo žiadne vedenie cirkvi, platná ústava či cirkevnoprávne predpisy.
Prvý významný krok smerujúci k ustáleniu cirkevných pomerov ECAV na Slovensku v povojnovej Československej republike sa konal 4. novembra 1919, kedy sa do Liptovského Sv. Mikuláša zišlo množstvo duchovných aj svetských predstaviteľov cirkvi za účelom vyriešenia otázky ďalšieho postupu organizácie cirkevného života. Na tomto zasadnutí sa zúčastnení museli dohodnúť na dôležitej otázke – totiž, či v budúcnosti dôjde k zlúčeniu - protestantských cirkví v ČSR alebo ECAV bude existovať ako samostatná evanjelická a. v. cirkev na Slovensku v rámci československého štátu. Jednohlasne sa vyjadrili za samostatnosť cirkvi a odmietli akékoľvek organizačné či teologické unionistické snahy do budúcnosti s inými protestantskými cirkvami. Požiadali Vavra Šrobára - ministra pre správu Slovenska, aby zvolal oficiálnu poradu popredných predstaviteľov existujúcich seniorátov z čias Uhorska ohľadom riešenia cirkevných pomerov. Vavro Šrobár vymenoval 30-člennú Generálnu radu, ktorá dočasne riadila podľa stanovených zásad administratívu evanjelickej a. v. cirkvi pod predsedníctvom dr. M. Ivanku a dr. J. Janošku. Následne - minister Šrobár vydáva nariadenie o dočasných ustanoveniach pre ECAV na Slovensku. Cirkev bola rozdelená do dvoch dištriktov. Administrátorom - biskupom západného dištriktu sa stal Samuel Zoch a dozorcom dr. Milan Ivanka; administrátorom - biskupom východného dištriktu sa stal Jur Janoška a dozorcom Ján Ružiak. Obdobne boli zvolení administrátori – seniori jednotlivých seniorátov.
Jesenné zasadnutie Generálnej rady v roku 1919 prijíma ďalšie kroky smerujúce od provizórneho povojnového riadenia cirkvi k zvolaniu synody ECAV na Slovensku ako jej najvyššieho zákonodárného orgánu. Zriaďuje 8 – členný výbor, ktorý na januárovom zasadnutí v Modre predkladá konkrétne smernice na vypracovanie návrhu budúcej ústavy ECAV na Slovensku. Rieši tak detailne jej právny podklad. Generálna rada návrh prípravného výboru prerokovala a rozhodla sa zvolať do Trenčianskych Teplíc a Trenčína na 18. januára 1921 synodu. Zasadnutie synody prakticky začalo deň vopred 17. januára 1921, kedy bola slávnostne otvorená na Službách Božích v chráme v Trenčíne.
Po príhovore zastupujúceho generálneho dozorcu dr. Milana Ivanku a kázni Jura Janošku nasledovali príhovory členov vlády, župy a hostí. Spomenieme len, že prvý sa prihovoril minister pre správu Slovenska dr. Mičura, ktorý zároveň vystúpil aj ako zástupca prezidenta a vlády slovami: „Poverila ma vláda republiky, aby som ju zastupoval na tejto synode. Oceňujem historickú chvíľu evanjelikov na Slovensku, ktorí sa po prvý raz zišli na vlastnom cirkevnom sneme, aby zriadili a stabilizovali svoje cirkevné veci podľa nových pomerov v novej štátnej forme,..S radosťou som prišiel na synodu ako zástupca vlády, veď je ona krokom ku konsolidácii Slovenska, keď evanjelická cirkev na Slovensku vstúpi na definitívnu cestu svojej administrácie...Evanjelická cirkev bola dlhé časy útočiskom našej materinskej reči a zachovala našu inteligenciu....z histórie nemôže vymiznúť čo ona vykonala pre slovenský národ.“
Celý priebeh rokovania synody bol z nemalej časti ovplyvnený aj množstvom problémov z rozmedzia rokov 1919 až 1921, ktoré cirkev sprevádzali od založenia ČSR. Okrem otázky doslovného novo-zriadenia ECAV na Slovensku v ČSR, stála pred synodálmi aj otázka udržania jednoty evanjelickej cirkvi na danom územi. Nemeckí a maďarskí veriaci mali totiž problém uznať stav novej povojnovej reality po rozpade Uhorska a nteda ich ochota začleniť sa do zväzku novovznikajúcej ECAV bola aspoň v úvodných rokoch minimálna. Ďalším problémom bola otázka vzťahu cirkvi a štátu v povojnovej republike. Problémy sa vynárali v oblasti školstva, kedy sa cirkev okrem dvoch gymnázií v Kežmarku a Prešove musela vzdať všetkých stredných škôl v prospech štátu (s výnimkou ľudových) a čo viac – otázka zriadenia a budúcej formy vysokoškolskej teologickej ustanovizne pre výchovu budúcich novokňazov nebola ani v základoch vyriešená. Následné hospodárske aj personálne problémy povojnovej ECAV však nijak nebránili masívnemu rozvoju jej vnútromisijnej a sociálnej práce, ktorú cirkev začala organizovať prakticky okamžite po synode v Trenčianskych Tepliciach a Trenčíne.
Sumarizujúc môžeme tvrdiť, že význam synody a jej kánonov v dejinách evanjelictva je predovšetkým v skutočnosti, že ako prvá synoda po rozpade monarchie prijala novú cirkevnú Ústavu slovenských evanjelikov augsburského vyznania v ich novodobej histórii. Tá bola na najbližších mnoho rokov jej základným právnym a právne – teologickým dokumentom v ČSR. Nadobudla charakter verejného zákona vzťahujúceho sa na všetkých členov ECAV a štátne úrady boli povinné v prípade potreby dať svoju výkonnú moc na uplatnenie jej ustanovení - a tak i všetkých nariadení a súdnych výrokov, ktoré administratívne vrchnosti a súdy cirkvi v zmysle tejto Ústavy vyniesli.
Zo zásad cirkevnej samosprávy ECAV v zmysle jej prijatej Ústavy je potrebné ešte zdôrazniť prijatú zásadu cirkevnej autonómie v danej otázke. Znamená to, že cirkev v rámci platných zákonov republiky má právo slobodne riadiť a upravovať svoje vnútorné právne a teologické záležitosti in sacris et in circa sacra. Táto zásada (in sacris) v preklade hovorí, že cirkev autonómne prijíma všetky zásady vierouky, mravouky či charakteru bohoslužieb; cirkevného školstva a disciplíny. V súdnictve, zákonodarstve a v cirkevnej správe si zároveň samostatne prijíma právne úpravy a vlastné zákony (circa sacra). Je zriadená podľa synodálno-presbyteriálnych zásad kedy vo všetkých stupňoch cirkevnej správy (zbor, seniorát a dištrikt) rozhodujú presbyterstvá a konventy riadené zásadou tzv. dvojitého predsedníctva (kňaz-zborový dozorca; senior-seniorálny dozorca; dištriktuálny biskup-dištriktuálny dozorca; generálna cirkev: starší biskup-generálny dozorca). Takéto predsedníctvo historicky ukotvené v zásadách cirkevnej správy už na synode v Pešti v závere 18.storočia má byť prejavom parity duchovných a laikov v správe cirkvi reflektujúc tak reformačné učenie o všeobecnom kňazstve všetkých pokrstených. Diskusiu vyvolala aj otázka postavenia úradu generálneho biskupa – konkrétne – či bude volený ako samostatný biskup alebo jeho úrad bude vykonávať starší biskup z dvoch zvolených dištriktuálnych biskupov. Bola prijatá zásada, že nateraz nebude volený ako samostatný biskup ale popri zvolenom generálnom dozorcovi bude úrad a postavenie generálneho biskupa zastávať hodnostne starší dištriktuálny biskup. Cirkev bola konečne právoplatne rozdelená do dvoch dištriktov – vo východnom dištrikte bolo zriadených 9 seniorátov a 158 zborov a v západnom dištrikte 8 seniorátov a 148 zborov. Za biskupa východného dištriktu bol zvolený Jur Janoška, ktorý ako starší zastával aj úrad generálneho biskupa a za dozorcu Ján Ružiak; biskupom západného dištriktu bol zvolený Samuel Zoch, dozorcom Ľudovít Šimko. Do funkcie generálneho dozorcu bol zvolený Ján Vanovič.
Inštaláciou predsedníctva dištriktov a generálnej cirkvi po ustanovujúcej synode v Trenčianskych Tepliciach bol zavŕšený proces konštituovania a konsolidácie ECAV v jej novodobej histórii v rámci ČSR.