Tohtoročné Veľkopiatočné služby Božie v považskobystrickom evanjelickom kostole sa niesli aj v znamení 25. výročia od založenia Strediska Evanjelickej DIAKONIE v Košeci (ďalej len SED). Tento sviatočný deň naplnili priestory kostola nielen domáci viery, ale aj personál SED, spolupracovníci a dobrodinci, ako aj vzácni hostia.
V rámci sv. pašií zaznel sólo spev opernej speváčky Terézie Janekovej s organovým sprievodom kantorky Jaroslavy Polákovej – „Golgota“. Rovnako tieto sviatočné služby Božie spestril spevom folklórny súbor Záriečanka s priliehavou piesňou „Blízko kríža“. Kázňou slova Božieho poslúžil vzácny hosť Marián Čop, biskup ECAV z Prahy na základe sv. textu: Mt 27, 54.
Tento sv. text poukazuje na to, že dnešný deň, Veľký piatok, je naozaj výnimočný deň. Možno konštatovať, že niet takého dňa v roku. Jeho výnimočnosť spočíva v obsahu zvesti evanjelia, že Pán Ježiš, Boží Syn, zomiera na dreve golgotského kríža. My, tu dnes zhromaždení ale aj kresťania na iných miestach, ktorí počúvajú túto zvesť nemáme počúvať túto zvesť len s vedomím, že sa to udialo kedysi v minulosti. Túto udalosť si pripomíname preto, aby sme na základe tejto zvesti dokázali vydať svedectvo o význame tohto Kristovho utrpenia pre nás dnes. Pre našu spoločnosť, pre naše deti. Pre ľudí, ktorí ešte nerozumejú významu tejto Kristovej smrti. Toto je deň, kedy ľudský hriech vykonal to najhroznejšie dielo na svete ale zároveň toto dielo prinieslo človeku novú nádej na zmysluplný život. Tam pod krížom na Golgote vydávajú svedectvo vojak a ľudia stojaci pod krížom a hovoria: Naozaj Syn Boží bol tento – to platilo vtedy na kríži, dnes pri nás a naveky pre každého veriaceho. Na golgotskom kríži zomrel Boží Syn. To platilo vtedy na kríži. Znie nám to až tak všedne – koľko básní, piesní a iných diel už ľudia napísali k tej téme. Možno práve preto, že si to tak prízvukujeme začína táto zvesť zovšednievať a zároveň akoby strácať na význame pre človeka žijúceho vo svojich každodenných úlohách a povinnostiach. Ľudí láka niečo nové, chceli by mať nové zážitky, nové skúsenosti. Čo bolo, to už nie je tak zaujímavé. A tu počujeme zvesť evanjelia, ktoré je nám už podávaná často, už ju poznáme. Hrozí nám, že prepočujeme to, čo táto správa pre nás znamená. Vtedy na kríži zomrel za hriechy ľudí Boží Syn. Muž mal štyroch synov. Chcel, aby sa naučili nesúdiť veci príliš rýchlo a tak ich poslal jedného po druhom, aby sledovali jeden strom. Najstarší išiel v zime, druhý na jar, tretí v lete a najmladší na jeseň. Keď sa všetci vrátili domov, opýtal sa ich, čo videli. Najstarší syn povedal, že strom bol škaredý, holý a krivý. Druhý syn vravel, že bol plný pukov a dôkazov života. Tretí syn nesúhlasil, lebo podľa neho bol strom plný kvetov, voňavý a krásny, bola to najkrajšia vec, ktorú doteraz videl. Najmladší bol zase iného názoru, lebo strom bol plný plodov a zrelosti života. Muž vysvetlil synom, že všetci štyria majú pravdu. Veď každý z nich sledoval strom v inom období jeho života. Preto im povedal, aby neposudzovali strom či nejakú osobu iba v jednom období a že to, kým niekto je, prichádza od života a možno to hodnotiť len na konci, keď všetky obdobia sú ukončené. Tento príbeh nám pripomína, aby sme vo svojich súdoch neboli príliš rýchly. Aj keď počujeme zvesť, ktorú sme už počuli, smie nám priniesť vždy nový pohľad a obživiť našu vieru. AK SA VZDÁŠ, KEĎ JE ZIMA, PREHRÁŠ NÁDEJ, KTORÚ TI DARUJE JAR KRÁSU LETA, ZRELOSŤ TVOJEJ JESENE! Na kríži zomiera Boží Syn. Nie je to svedectvo učeníka ale vojaka, ktorý videl už zomierať mnohých, asistoval pri mnohých takýchto popravách, konal si svoju prácu. Čo ho o presvedčilo vydať takéto svedectvo? Niečo, čo dovtedy nezažil? Úkazy, ktoré sprevádzali smrť Pána Ježiša ako ich popisuje evanjelista? Vtedy na golgotskom kríži zomrel Boží Syn a to sa prejavilo aj na okolí – svet plakal – mnohí ľudia však zostali tvrdí voči tomuto zásahu. Ale vojak hovorí – To je Syn Boží! AD2: Syn Boží bol tento – to platí aj pri nás dnes. Prečo si tieto Veľkopiatočné udalosti pripomíname? Nie je to len pre tradíciu cirkvi. Nie je to len preto, aby sme nezabudli na dôležitú udalosť. Je to preto, že Ten, ktorý vtedy visel na kríži a zomrel, bol Božím Synom a je aj dnes. Pri nás. Čo to znamená? Pašie približujú príbeh a prostredníctvom zvesti evanjelií smieme prijať svedectvo pre nás dnes. Počúvať Veľkopiatočné pašie len tak, ako by sa to mňa dnes netýkalo je postoj nevery. Vojak pod krížom je nám svedectvom ako máme počúvať tieto udalosti. Keď išiel na Golgotu, bol to pre neho deň ako mnohé iné. Možno si pomyslel: idem vykonať popravu, niečo získam od tých, ktorých popravím, dúfam, že to budem môcť predať. Ale nastala zmena Jeho zmýšľania a života. Veľkopiatočné pašie majú priniesť zmenu nášho života. Boží Syn na kríži dnes nech mení aj tvoj život, milý brat a sestra. Vyznáme svoj hriech pri spovedi, pristúpime k sviatosti Večere Pánovej. Tam Boží Syn mení náš život. Pre túto Kristovu obeť už nemôžem byť tým, aký som sem prišiel. Ale tento postoj neplatí len pre nás dnes. Vojak pod krížom vydal svedectvo pre budúcnosť Tak, ako sa my dnes opierame o toto svedectvo, tak sa oň budú opierať ďalšie generácie. Tento Syn Boží, Ježiš nezomieral pre okamih, pre jednu chvíľu. Zomrel na chvíľu, aby večnosť bola prístupná každému veriacemu. Preto je tento deň, veľkým dňom. Ježiš Kristus, Boží Syn urobil pre človeka veľkú vec. Ako veľmi si to človek vie vážiť? Ako si vieme vážiť dôležité chvíle života? Toto je chvíľa nad ktorú niet.
Následne chrámové zhromaždenie pozdravil po organovom vstupe koncertného umelca Martina Ragulu, senior TUS Marián Kaňuch: Veľa vzácnych udalosti sa nám dnes spojilo. Ja chcem zdôrazniť tri veci v tomto mojom príhovore:
1. Služba – Diakonia: Anglický farár, kazateľ John Wesley raz povedal výrok, ktorý si veľmi dobre pamätám, a zároveň si uvedomujem jeho silu, vážnosť, ale aj ťažkosť naplnenia: „Robte všetko dobro, čo môžete, všetkými prostriedkami, ktorými môžete, všetkými spôsobmi ktorými môžete, všade, kde môžete, všetkým, ktorým môžete, tak dlho, ako môžete." Ak je niekto povolaný, pozvaný, vyzvaný konať dobro, a aj to robí tak to je určite diakonia. Diakonická služba tým, ktorí to najviac potrebujú. Robiť dobro všetkým je veľká úloha diakonie a diakonickej služby. Starať sa o všetkých ľudí. Núdznych. Utrápených. Chorých. Vládnych. Nevládnych. Je to náročná služba. Náročné poslanie "robiť všetko dobro, čo môžeme, všetkými prostriedkami, ktorými môžete, všetkými spôsobmi ktorými môžete, všade, kde môžete, všetkým, ktorým môžete, tak dlho, ako môžete" Vy to robíte už 25 rokov. A kiež máte silu, energiu robiť to aj naďalej. Chcem pri tomto 25. výročí Diakonie Košeca v mene predsedníctva TUS poďakovať celému kolektívu pod vedením brata správcu Ľubomíra Marcinu, brata riaditeľa Marcela Breče a predsedníčka správnej rady Anny Kušnírovej, ale aj všetkým vám nemenovaným a o to viac dôležitým a potrebným pracovníkom za všetku vašu službu, ochotu starať sa o ľudí, ktorí sú vám zverení. Ďakujeme vám za všetku námahu a odpustite nám, ak ste mali niekedy pocit, že ste boli zabudnutí, či ste museli zápasiť sami a cítili ste, že by ste potrebovali viac podpory, či záujmu zo strany seniorátu, či cirkvi. Mysleli sme v modlitbách na vás. Nech vás všetkých Pán Boh posilňuje a nech každý váš klient, ten, ktorý je súčasťou vašich služieb zažíva vašu lásku, starostlivosť a opateru.
2. Spomienka - na sestru Zuzanu Drblíkovú: Nedávno ste sa lúčili so svojou vzácnou spolusestrou Zuzanou, ktorá sa tiež ako pedagóg snažila konať dobro tým najmenším: deťom. Vďaka Bohu za ňu. Veľa spomienok zostane vo vašich srdciach, ktoré vám ju budú pripomínať. Ďakujeme Pánu Bohu za jej život, službu v CZ a konanie dobra. A nech aj my všetci konáme dobro. A pomocou nech nám je Pán Ježiš Kristus.
3. Pripomenutie - Ježiš Kristus: Dnes na Veľký piatok môžeme pozerať ešte na väčšie dobro, ktoré je pre nás zdrojom všetkej inšpirácie a tým je ukrižovaný Pán Ježiš Kristus. Sk 10,38: "Boh Duchom Svätým a mocou pomazal Ježiša Nazaretského, ktorý chodil, dobre činil." On konal dobro, aby sme my mohli konať dobro. Kiež aj na dnešných službách Božích o to viac vidíme a poznáme dobro, ktoré On pre nás vykonal. Pán Ježiš prišiel slúžiť a položiť svoj život. To bolo to najvyššie a najväčšie dobro, ktoré bolo voči nám prejavené na tomto svete. Nech nás všetkých Pán Boh žehná a posilňuje. Pokoj Boží s nami všetkými.
V rámci vysluhovania sv. Večere Pánovej opäť zneli piesne z Tranovského kancionála v podaní súboru Zariečanka. Krátku históriu SED podal jej zakladateľ, budovateľ a horlivý pracovník na vinici Pánovej, br. diakon Ľubomír Marcina. Poďakoval za Božie vedenie a požehnanie, ktorému sa dostalo počas 25 rokov existencie tohto vznešeného, dnes najväčšieho diakonického zariadenia v sieti ED v našej cirkvi. SED bolo založené 6. septembra 1996 a už 1. mája 1997 bol na darovanom obecnom pozemku slávnostne požehnaný základný kameň. Tento historický akt v ekumenickom duchu vykonali dôstojní bratia biskupi – Július Filo a pomocný nitriansky biskup František Rábek. Práce pri výstavbe napredovali, ale aj stagnovali. Posviacka novej budovy sa konala na sviatok Pamiatky reformácie roku Pána 2003. Veľkej pomoci pri budovaní sa nám dostalo predovšetkým zo strany obce Košeca, Považskej cementárne Ladce, Drevopal Ladce, Slovlak Košeca, ako aj mnohých domácich sponzorov a dobrodincov. Zo zahraničia sme prijímali výraznú pomoc z partnerského diakonického zariadenia vo Schwäbisch Hall, kde bol riaditeľom terajší krajinský biskup F. O. July. Bol to on a jeho manželka, ktorí si tento projekt zobrali pod patronát, tešili sa z jeho napredovania a doposiaľ sa oň zaujímajú. Rovnako veľkej pomoci sa nám dostalo od brata farára Johannesa Hillgera z Lutherstadt Wittenberg, ktorý doposiaľ rád medzi nás prichádza. Taktiež sa nedá opomenúť pomoc brata farára Dušana Tótha z Kanady. Ďakovné slová boli ďalej adresované br. Marcelovi Breče, riaditeľovi zariadenia a predsedníčke SR SED Anne Kušnírovej, za príkladnú 22 ročnú spoluprácu pri riadení a organizovaní úspešného chodu zariadenia. Rovnako vďaka patrí obetavému vysoko kvalifikovanému personálu v počte 42 zamestnancov, ktorí vzorne na profesionálnej úrovni zabezpečuje 24 hodinovú starostlivosť 70 prevažne ťažko zdravotne postihnutým klientom. Doposiaľ v našom zariadení našlo útočisko, opateru a praktickú kresťanskú službu lásky – diakoniu, 586 klientov. Okrem sociálnej služby, SED pôsobí aj misijne a pomáha cez svojich sponzorov humanitárne. Momentálne sústreďuje nemalú pomoc, na vojnou strádaných odídencov z Ukrajiny. Po zaspievaní piesne ES 554: „Také mi srdce daj“, nasledovali pozdravy hostí.
Ako prvý pozdravil početné bohoslužobné zhromaždenie predseda TSK Jaroslav Baška (niekdajší konfirmand br. Marcinu), ďalej primátor mesta Považská Bystrica Karol Janas, riaditeľ okresnej nemocnice v Považskej Bystrici Igor Steiner a Anton Barcík, gen. riaditeľ Považskej cementárne Ladce, ktorý v príhovore dojímavo podal svedectvo a skúsenosť so SED, v ktorom jeseň života dožila aj jeho matka. Poďakoval sa br. Marcinovi za 30 ročnú vzájomnú spoluprácu, rovnako br. Marcina poďakoval za doterajšiu materiálnu podporu, nielen pre SED, ale aj za podporu ďalších 43 projektov ECAV na Slovensku i v zahraničí. Jaromír Brtáň predseda ZMOS-u a starosta obce Košeca, prejavil vďačnosť, že práve takéto zariadenie je na území obce Košeca, ktoré jej robí dobré meno. Následne odovzdal ocenenia vedeniu SED Košeca – A. Kušnírovej, M. Breče a Ľ. Marcinovi. Riaditeľ zariadenia M. Breče, odovzdal správcovi br. Marcinovi olejomaľbu, autora Petra Čiernika, rím. kňaza – ktorého otec bol tiež našim klientom – ako prejav úcty a vďaky za 25 ročnú službu pre SED, ale aj ED ECAV, nakoľko je služobne najstarším pracovníkom ED ECAV na Slovensku. Bohoslužobné zhromaždenie skončilo organovým postlúdiom a piesňou ES 654: „Zbohom si dajme“.
