Z denníka veriaceho:
"Raz po večerných adventných službách Božích som prišiel domov. Na jednej strane potešený, že som bol s bratmi a sestrami, že som počul zvesť Božieho slova, oddýchol si po celom dni, ale na druhej strane smutný a sklamaný sám zo seba. Uvedomil som si, že stále sa kamsi ponáhľam: do práce, na nákup, na pracovnú poradu, na poštu, do autoservisu, do banky, ale dokonca aj do kostola. Ponáhľam sa, aby som nezabudol uhradiť svoje faktúry cez IB či zavolať svojím rodičom, ako sa majú. - Ale zabúdam na to naj - ponáhľať sa k Bohu, k modlitbe, k Božiemu slovu a osobného stíšeniu. Akosi mi uniká to, že Boh je najviac. Mrzí ma, že Tomu, komu by som mal venovať svoj čas, Mu nevenujem!"
Priatelia, tým najväčším potešením z návštevy služieb Božích nech nie sú ľudia, farár, piesne, ktoré obľubujeme, výzdoba, hudobná skupinka, ale to, ak sa nás Duch Svätý dotýka cez svoje Slovo, odhaľuje nám naše "duchovné slabiny", nastavuje zrkadlo a pozýva nás ku osobnej náprave a výzve zodpovedne pripraviť sa na "veľké" stretnutie s Ním. Apoštol Ján hovorí, že "Ho uvidí každé oko". (Zjav 1, 7)
Nezabúdajme na čas byť s Bohom - tak ozajstne. Jeho príchod sa naozaj blíži. O tom je predsa advent. Nestraťme príležitosť na večnosť kvôli veciam, ktoré sa pominú.
"Čas milosti nám uniká". (ES 690, 1)