Lajčiak, Ján (1875 – 1918)

ThDr. PhDr. Ján Lajčiak, evanjelický farár, sociológ kultúry, spolutvorca modernej slovenskej orientalistiky, prekladateľ biblických textov z gréčtiny a hebrejčiny, kritik málo aktívnej slovenskej inteligencie a stúpenec moderného života, sa narodil 25. júla 1875 v Pribyline.
Po gymnaziálnych štúdiách v Banskej Bystrici a Prešove študoval teológiu v Prešove a Erlangene. Po štúdiu v Lipsku (1900 – 1902) získal titul philosophiae doctor za doktorskú prácu O duálových a plurálových koncovkách v semitských podstatných menách. V r. 1902 – 1905 študoval v Paríži na Sorbone a obhájil ďalšiu dizertačnú prácu, a to z teológie, pod názvom Ezechiel, jeho osobnosť a učenie, koncipovanú na pozadí širších dobových spoločenských a kultúrnych analýz starého Izraela. Hoci bol o neho záujem vo vedeckých kruhoch na viacerých univerzitách, ako uvedomelý Slovák sa vrátil do vlasti v snahe rozvíriť stojaté vody v národe aj v cirkvi.

Po návrate na Slovensko sa dostal do sporu s maďarskou vrchnosťou a pre svoje liberálne postoje aj so slovenskou konzervatívnou národnou a cirkevnou reprezentáciou. Doma tak nemal možnosť pracovať ani na vedeckom pracovisku, ani vo väčšom cirkevnom zbore. Napokon ako kňaz pôsobil v zapadnutej liptovskej dedine Baňská Boca (dnes Vyšná a Nižná Boca). Počas pobytu v zahraničí si písal (a požadoval to aj na oficiálnych dokumentoch) mäkčeň na c. Jeho priateľ to komentoval takto: „S kvačkou na c sa dostaneš len na Boce.“ Zaujímavosť: V auguste 1911 vystúpil s priateľom Milanom Rastislavom Štefánikom na Kriváň.

Zomrel v deň vyhlásenia vzniku Československa 28. októbra 1918. Traduje sa, že posledné slová, ktoré počul, boli od zborového kurátora: „Pán farár, sme slobodní!“ Truhlu s jeho telom vítal na kraji chotára Pribyliny tamojší farár a jeho priateľ Martin Rázus, pohrebnú kázeň mal mikulášsky farár Jur Janoška.

Lajčiakovou základnou témou je problém kultúry v najširšom poňatí. Snaží sa najprv o jej všeobecný pojem, prevažne sú však jeho skúmania zamerané na kultúru a na život Slovenska. Ukazuje to jeho práca Slovensko a kultúra (1920), vydaná po jeho smrti z rukopisnej pozostalosti S. Š. Osuským. Jeho cieľom bolo dynamizovať zaostalý a konzervatívny život Slovenska. Novoobjavený rukopis slovenského prekladu štyroch evanjelií Novej zmluvy, o ktorého existencii sa viedli len dohady, odhaľuje cielenú a serióznu činnosť Jána Lajčiaka zameranú na preklad Biblie do slovenčiny. Napriek tomu, že ho Jur Janoška v tom povzbudzoval, pri obmedzenom vplyve slovenských cirkevných zborov a nechuti osobností, reprezentujúcich slovenské záujmy, boli úvahy o oficiálnom poverení preložiť Bibliu do „neúradného“ jazyka iba utópiou.

Dielo:
Die Plural- und Dualenendungen am semitischen Namen, Lipsko, 1902;
Ezechiel, sa personne et son enseignements, Paríž, 1905;
Slovensko a kultúra, 1920; reedícia: Vydavateľstvo Q 111, 2007;
preklad: Kniha žalmov. Bp. 1904;
štúdia Naše literárne úlohy, Slov. pohľady, 1908, 28, 1.

Anton Baláž, prozaik, publicista, autor filmových scenárov a rozhlasových hier, využil novoobjavený osobný archív Jána Lajčiaka na napísanie románu Prehovor, Ezechiel. Približuje v ňom životný a tvorivý príbeh evanjelického kňaza a intelektuála európskeho formátu Jána Lajčiaka.

Galéria k článku