ThB. Darina Bancíková bola prvá žena, ktorú na Slovensku ordinovali za farárku evanjelickej a. v. cirkvi. Ako mnohí iní duchovní, ani ona sa nevyhla v 60. rokoch minulého storočia prenasledovaniu a väzeniu komunistickým režimom. S podlomeným zdravím sa dožila rehabilitácie. V stredu 30. júla uplynulo 15 rokov od jej skonu.
Nadlho som zabudla, čo je smiech, vravievala farárka Darina Bancíková
Darina Bancíková chcela byť misionárkou, neskôr túžila postaviť ústav pre mravne padlé dievčatá. Nakoniec sa rozhodla byť farárkou. V evanjelickej cirkvi to spôsobilo konflikt. Na kňazskej ordinácii sa nezúčastnila väčšina absolventov jej ročníka, pretože odmietli inštaláciu v prítomnosti ženy farárky.
Darina Bancíková sa narodila 31. decembra 1922 na evanjelickej fare v Kokave nad Rimavicou ako nemanželské dieťa (spôsobovalo jej to problémy, pretože ešte v roku 1944 sa v evanjelických štatistikách takéto deti považovali za nezákonité). Jej starým otcom bol známy evanjelický kňaz Samuel Bancík (1857-1925). V rokoch 1933-1941 študovala na Evanjelickej ľudovej škole, Reformnom reálnom gymnáziu v Martine a dievčenskom gymnáziu v Žiline (tam maturovala). V zimnom semestri roku 1941 sa ako jediná žena zapísala na Evanjelickú bohosloveckú fakultu Univerzity Komenského (UK) v Bratislave. Zároveň študovala latinčinu a filozofiu na Filozofickej fakulte UK.
V novembri roku 1945 získala titul Theologie Baccalaureatus (ThB.) a v decembri toho istého roku zložila katechétsku skúšku aj skúšku spôsobilosti stredoškolských profesorov náboženstva.
Pretože ordinácia žien v evanjelickej cirkvi nebola vyriešená, vyučovala náboženstvo na štátnom dievčenskom gymnáziu v Banskej Bystrici. Od roku 1946 pracovala ako lektorka a korektorka vo vydavateľstve Tranoscius v Liptovskom Mikuláši, v tom istom roku sa Bancíková stala vedúcou Evanjelickej tlačovej kancelárie Tranoscia. Popri tom stále vyučovala náboženstvo na gymnáziu, učiteľskej akadémii a tiež na Obchodnej škole v Liptovskom Mikuláši. V roku 1948 zložila profesorské skúšky z náboženstva a stala sa predsedníčkou Združenia evanjelickej mládeže v Liptovskom Mikuláši.
Po intenzívnych diskusiách v Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania (ECAV) Generálny konvent schválil 24. apríla 1951 Štatút ECAV o ordinácii žien a ich ustanovení do kňazskej služby. Ešte v tom istom roku - 15. júla 1951 - bola Darina Bancíková ordinovaná v evanjelickom kostole v Tisovci. Stala sa kaplánkou v Liptovskom Mikuláši (1951-1954), v Starej Turej (1954-1956) a Lučenci. Neskôr bola farárkou v Dolných Salibách (1958) a Drienove (1959-1962).
Tu ju vo februári 1962 zaistila Štátna bezpečnosť. Dvadsaťpäť týždňov bola vo vyšetrovacej väzbe. Krajský súd v Banskej Bystrici ju v júli 1962 za rozvracanie republiky odsúdil na štrnásť mesačné väzenie a päťročný zákaz duchovnej činnosti. Po vynesení rozsudku ju eskortovali do Prahy, vo väzení na Pankráci strávila dva týždne. Po odvolaní bola na žiadosť advokátov v auguste 1962 z Pankráca prepustená. Zdržiavala sa v Drienove, kde ju v decembri toho istého roku zastihol rozsudok Najvyššieho súdu: rok vo väzení a päť rokov zákazu duchovnej činnosti. Do výkonu trestu nastúpila 4. februára 1963, odkiaľ bola 13. februára preložená do Pardubíc (do 26.júla 1963).
Po návrate z väzenia nemohla nájsť zamestnanie. Pracovala ako robotníčka v Kancelárskych strojoch Zvolen a ešte v roku 1963 ju prijali za referentku do Štátnej poisťovne vo Zvolene. Po viacerých žiadostiach o zníženie vedľajšieho trestu, ktoré jej boli zamietnuté, dostala štátny súhlas na kňazskú službu do Veľkého Lomu (1. august 1968, ale pre operáciu štítnej žľazy nastúpila až 1. októbra 1968).
Súdne ju rehabilitovali až v roku 1990. Vykonštruovaný proces s evanjelickými farármi na čele s generálnym biskupom Dr. Vladimírom Čobrdom a biskupom Fedorom Rupeltom, jedenástimi farármi a jednou farárkou za rozvracanie republiky bol v Banskej Bystrici na Krajskom súde zrušený. ThB. Darina Bancíková pôsobila ako farárka vo Veľkom Lome až do odchodu do dôchodku (31. januára 1996).
Dôchodok prežila v Lučenci, po onemocnení sa presťahovala do Horných Salib, kde 30. júla 1999 zomrela. Pochovaná je v Kokave nad Rimavicou.
Darina Bancíková bola publicisticky a literárne činná. Publikovala v časopisoch: Evanjelický posol spod Tatier, Cirkevné listy, Tranovského kalendár a i., spolupracovala so Slovenskou televíziou, Slovenským rozhlasom. Z pobytu vo väzení vydala pamäte Divné sú cesty božie (1991, anglický preklad 1996) posmrtne jej vyšli pamäti Prebytočný človek.
Bola silne zapálená za práva žien v spoločnosti a cirkvi. Zúčastnila sa na obnovení činnosti Spoločenstva evanjelických žien (SEŽ, 1989), ktoré je dnes súčasťou ECAV. Bola členkou Červeného kríža, Matice slovenskej, Zväzu protifašistických bojovníkov a Konfederácie politických väzňov.
Darina Bancíková chcela byť misionárkou, neskôr túžila postaviť ústav pre mravne padlé dievčatá. Nakoniec sa rozhodla byť farárkou. V evanjelickej cirkvi to spôsobilo konflikt. Na kňazskej ordinácii sa nezúčastnila väčšina absolventov jej ročníka, pretože odmietli inštaláciu v prítomnosti ženy farárky.
Darina Bancíková sa narodila 31. decembra 1922 na evanjelickej fare v Kokave nad Rimavicou ako nemanželské dieťa (spôsobovalo jej to problémy, pretože ešte v roku 1944 sa v evanjelických štatistikách takéto deti považovali za nezákonité). Jej starým otcom bol známy evanjelický kňaz Samuel Bancík (1857-1925). V rokoch 1933-1941 študovala na Evanjelickej ľudovej škole, Reformnom reálnom gymnáziu v Martine a dievčenskom gymnáziu v Žiline (tam maturovala). V zimnom semestri roku 1941 sa ako jediná žena zapísala na Evanjelickú bohosloveckú fakultu Univerzity Komenského (UK) v Bratislave. Zároveň študovala latinčinu a filozofiu na Filozofickej fakulte UK.
V novembri roku 1945 získala titul Theologie Baccalaureatus (ThB.) a v decembri toho istého roku zložila katechétsku skúšku aj skúšku spôsobilosti stredoškolských profesorov náboženstva.
Pretože ordinácia žien v evanjelickej cirkvi nebola vyriešená, vyučovala náboženstvo na štátnom dievčenskom gymnáziu v Banskej Bystrici. Od roku 1946 pracovala ako lektorka a korektorka vo vydavateľstve Tranoscius v Liptovskom Mikuláši, v tom istom roku sa Bancíková stala vedúcou Evanjelickej tlačovej kancelárie Tranoscia. Popri tom stále vyučovala náboženstvo na gymnáziu, učiteľskej akadémii a tiež na Obchodnej škole v Liptovskom Mikuláši. V roku 1948 zložila profesorské skúšky z náboženstva a stala sa predsedníčkou Združenia evanjelickej mládeže v Liptovskom Mikuláši.
Po intenzívnych diskusiách v Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania (ECAV) Generálny konvent schválil 24. apríla 1951 Štatút ECAV o ordinácii žien a ich ustanovení do kňazskej služby. Ešte v tom istom roku - 15. júla 1951 - bola Darina Bancíková ordinovaná v evanjelickom kostole v Tisovci. Stala sa kaplánkou v Liptovskom Mikuláši (1951-1954), v Starej Turej (1954-1956) a Lučenci. Neskôr bola farárkou v Dolných Salibách (1958) a Drienove (1959-1962).
Tu ju vo februári 1962 zaistila Štátna bezpečnosť. Dvadsaťpäť týždňov bola vo vyšetrovacej väzbe. Krajský súd v Banskej Bystrici ju v júli 1962 za rozvracanie republiky odsúdil na štrnásť mesačné väzenie a päťročný zákaz duchovnej činnosti. Po vynesení rozsudku ju eskortovali do Prahy, vo väzení na Pankráci strávila dva týždne. Po odvolaní bola na žiadosť advokátov v auguste 1962 z Pankráca prepustená. Zdržiavala sa v Drienove, kde ju v decembri toho istého roku zastihol rozsudok Najvyššieho súdu: rok vo väzení a päť rokov zákazu duchovnej činnosti. Do výkonu trestu nastúpila 4. februára 1963, odkiaľ bola 13. februára preložená do Pardubíc (do 26.júla 1963).
Po návrate z väzenia nemohla nájsť zamestnanie. Pracovala ako robotníčka v Kancelárskych strojoch Zvolen a ešte v roku 1963 ju prijali za referentku do Štátnej poisťovne vo Zvolene. Po viacerých žiadostiach o zníženie vedľajšieho trestu, ktoré jej boli zamietnuté, dostala štátny súhlas na kňazskú službu do Veľkého Lomu (1. august 1968, ale pre operáciu štítnej žľazy nastúpila až 1. októbra 1968).
Súdne ju rehabilitovali až v roku 1990. Vykonštruovaný proces s evanjelickými farármi na čele s generálnym biskupom Dr. Vladimírom Čobrdom a biskupom Fedorom Rupeltom, jedenástimi farármi a jednou farárkou za rozvracanie republiky bol v Banskej Bystrici na Krajskom súde zrušený. ThB. Darina Bancíková pôsobila ako farárka vo Veľkom Lome až do odchodu do dôchodku (31. januára 1996).
Dôchodok prežila v Lučenci, po onemocnení sa presťahovala do Horných Salib, kde 30. júla 1999 zomrela. Pochovaná je v Kokave nad Rimavicou.
Darina Bancíková bola publicisticky a literárne činná. Publikovala v časopisoch: Evanjelický posol spod Tatier, Cirkevné listy, Tranovského kalendár a i., spolupracovala so Slovenskou televíziou, Slovenským rozhlasom. Z pobytu vo väzení vydala pamäte Divné sú cesty božie (1991, anglický preklad 1996) posmrtne jej vyšli pamäti Prebytočný človek.
Bola silne zapálená za práva žien v spoločnosti a cirkvi. Zúčastnila sa na obnovení činnosti Spoločenstva evanjelických žien (SEŽ, 1989), ktoré je dnes súčasťou ECAV. Bola členkou Červeného kríža, Matice slovenskej, Zväzu protifašistických bojovníkov a Konfederácie politických väzňov.