Súradnice života MUDr. Mikuláša Szontagha boli jednoznačné a v jeho živote ľahko čitateľné − láska k Bohu a láska k blížnemu. Vertikála a horizontála. Zhora Božiu lásku prijal a podával ju ďalej. Máme sa čo učiť od neho aj dnes.
Učí nás tomu i MUDr. Albert Schweitzer, ktorý povedal: „Jediné, čo bude dôležité, keď odídeme, budú stopy lásky, ktoré sme zanechali.“ A Dr. Szontagh (11. 8. 1843 − 2. 12.1899) ako zakladateľ Nového Smokovca a staviteľ evanjelického chrámu, lekár, aktívny pracovník v cirkvi, milovník prírody, zakladateľ klimatickej liečby v Uhorsku atď. ich pod Slavkovským štítom (2452,4 m n. m.) zanechal a sú viditeľné doteraz.
Dr. Szontagh bol hlboko veriaci človek a aktívny člen evanjelickej cirkvi. Celých 29 rokov pôsobil ako dozorca Podtatranského seniorátu a kurátor vo Veľkom Slavkove. V rokoch 1891 - 1893 bol členom synody a v posledných dvoch rokoch života dozorcom v Potiskom dištrikte. Rodina Szontaghovcov darovala cirkvi kostol v Novom Smokovci, ktorý bol posvätený v júli 1887.
Ako 30-ročný prišiel do Starého Smokovca, ktorý vznikol v roku 1793 pri kyslých prameňoch. Ich majiteľom bol iliašovský gróf Štefan Csáky (1741 – 1810), ktorého k stavbe poľovníckej chatky inicioval veľkoslavkovský evanjelický farár a prírodovec Tomáš Tobiáš Mauksch (1749 − 1832). V najstaršej tatranskej osade bol Szontaghov projekt liečby odmietnutý konzervatívnou skupinou lekárov, a tak podľa skúseností, ktoré nazbieral vo švajčiarskom Davose a talianskom Merane, začal budovať kúpele na „zelenej lúke“ sám. Hospodin mu v jeho úsilí požehnal. Za niekoľko rokov úroveň ním poskytovaných služieb v novozaložených kúpeľoch bola na oveľa vyššej úrovni ako v spomínaných strediskách. Nový Smokovec začal veľmi silno konkurovať Starému Smokovcu. Ten svoj „zlatý vek“ mal už totiž za sebou. Najväčší rozmach Starého Smokovca bol za čias, keď ho mal v nájme Ján Juraj Rainer s manželkou Alžbetou (obaja ev. a. v. vierovyznania), a to v rokoch 1833 − 1868. Zomrel v roku 1872 a o rok nato, v roku 1873, do „Schmeksu“ prichádza Dr. Szontagh. Kúpele boli v žalostnom stave. Svojim rodičom do Dolného Kubína Szontagh napísal v liste tieto slová: „Kufre som si zatiaľ nevybalil a neviem, či tak mám urobiť...“ Pánu Bohu ďakujeme, že kufre si neskôr vybalil, zostal tu a počas svojho 26-ročného pôsobenia pod majestátnym štítom tu zanechal výrazné stopy, stopy lásky k Bohu, stopy lásky k ľuďom, ktorým sa ako lekár s láskou venoval.
Jeho osobný život bol v mnohom poznamenaný smútkom a bolesťou, nakoľko dvakrát ovdovel. Jeho tretia manželka bola opatrovateľkou detí z druhého manželstva. Je pochovaný v krypte pod chrámom v cínovej truhle vedľa druhej manželky. Aj napriek týmto ťažkostiam nezanevrel, ale všetci jeho súčasníci si mohli vychutnávať kvalitnú „hudbu“ jeho života. Tak to čítame v jednej myšlienke neznámeho autora: „Život je ako klavír. Biele klávesy sú radosť a šťastie. Čierne klávesy sú bolesť a utrpenie. Aby sme počuli skutočnú hudbu života, musíme sa dotknúť oboch.“ Život je ozaj veľkým darom Božím pre človeka. Spôsob, ako ho žijeme, je naším darom Bohu.
Dr. Szontagh bol jedinečná osobnosť, dostatočne neocenená ani našou spoločnosťou, ani v rámci kúpeľníctva na Slovensku. Keď uvažujem o jeho živote, vždy si spomeniem na nasledujúci výrok: „Každá ľudská bytosť je stvorená tak, aby bola hlbokým tajomstvom a záhadou pre toho druhého“ (Ch. Dickens). Takým tajomstvom a záhadou Dr. Szontagh v skutočnosti je. Dielo, ktoré po sebe zanechal, by nikto z nás nevytvoril ani za 50 rokov aktívnej činnosti. Svoje životné šťastie našiel vo Vysokých Tatrách, na ktoré nedal dopustiť. Jeho obetavá služba v láske k blížnemu sa naplno rozvinula v lone tatranskej prírody. Tak to prežíval aj Dr. A. Schweitzer, ktorý povedal: „Jedno viem, skutočne šťastní ľudia sú len tí, ktorí hľadali a našli spôsob, ako môžu slúžiť.“
V jeho „stopách lásky“ šiel i jeho syn Dr. Mikuláš Szontagh ml., ktorý po roku 1948 prišiel o všetok majetok. Napriek tomu, že mohol odísť do zahraničia, zostal na Slovensku a pôsobil ako sekundárny lekár v Levoči, kde zomrel vo veľkej chudobe 25. 7. 1963. Je pochovaný na cintoríne v Poprade-Veľkej.
Z príhovoru 29. 9. 2013 v Ev. a. v. kostole v Novom Smokovci na ďakovných službách Božích pri príležitosti 220. výročia založenia Starého Smokovca a 170. výročia narodenia zakladateľa Nového Smokovca MUDr. Mikuláša Szontagha.
Dr. Szontagh bol hlboko veriaci človek a aktívny člen evanjelickej cirkvi. Celých 29 rokov pôsobil ako dozorca Podtatranského seniorátu a kurátor vo Veľkom Slavkove. V rokoch 1891 - 1893 bol členom synody a v posledných dvoch rokoch života dozorcom v Potiskom dištrikte. Rodina Szontaghovcov darovala cirkvi kostol v Novom Smokovci, ktorý bol posvätený v júli 1887.
Ako 30-ročný prišiel do Starého Smokovca, ktorý vznikol v roku 1793 pri kyslých prameňoch. Ich majiteľom bol iliašovský gróf Štefan Csáky (1741 – 1810), ktorého k stavbe poľovníckej chatky inicioval veľkoslavkovský evanjelický farár a prírodovec Tomáš Tobiáš Mauksch (1749 − 1832). V najstaršej tatranskej osade bol Szontaghov projekt liečby odmietnutý konzervatívnou skupinou lekárov, a tak podľa skúseností, ktoré nazbieral vo švajčiarskom Davose a talianskom Merane, začal budovať kúpele na „zelenej lúke“ sám. Hospodin mu v jeho úsilí požehnal. Za niekoľko rokov úroveň ním poskytovaných služieb v novozaložených kúpeľoch bola na oveľa vyššej úrovni ako v spomínaných strediskách. Nový Smokovec začal veľmi silno konkurovať Starému Smokovcu. Ten svoj „zlatý vek“ mal už totiž za sebou. Najväčší rozmach Starého Smokovca bol za čias, keď ho mal v nájme Ján Juraj Rainer s manželkou Alžbetou (obaja ev. a. v. vierovyznania), a to v rokoch 1833 − 1868. Zomrel v roku 1872 a o rok nato, v roku 1873, do „Schmeksu“ prichádza Dr. Szontagh. Kúpele boli v žalostnom stave. Svojim rodičom do Dolného Kubína Szontagh napísal v liste tieto slová: „Kufre som si zatiaľ nevybalil a neviem, či tak mám urobiť...“ Pánu Bohu ďakujeme, že kufre si neskôr vybalil, zostal tu a počas svojho 26-ročného pôsobenia pod majestátnym štítom tu zanechal výrazné stopy, stopy lásky k Bohu, stopy lásky k ľuďom, ktorým sa ako lekár s láskou venoval.
Jeho osobný život bol v mnohom poznamenaný smútkom a bolesťou, nakoľko dvakrát ovdovel. Jeho tretia manželka bola opatrovateľkou detí z druhého manželstva. Je pochovaný v krypte pod chrámom v cínovej truhle vedľa druhej manželky. Aj napriek týmto ťažkostiam nezanevrel, ale všetci jeho súčasníci si mohli vychutnávať kvalitnú „hudbu“ jeho života. Tak to čítame v jednej myšlienke neznámeho autora: „Život je ako klavír. Biele klávesy sú radosť a šťastie. Čierne klávesy sú bolesť a utrpenie. Aby sme počuli skutočnú hudbu života, musíme sa dotknúť oboch.“ Život je ozaj veľkým darom Božím pre človeka. Spôsob, ako ho žijeme, je naším darom Bohu.
Dr. Szontagh bol jedinečná osobnosť, dostatočne neocenená ani našou spoločnosťou, ani v rámci kúpeľníctva na Slovensku. Keď uvažujem o jeho živote, vždy si spomeniem na nasledujúci výrok: „Každá ľudská bytosť je stvorená tak, aby bola hlbokým tajomstvom a záhadou pre toho druhého“ (Ch. Dickens). Takým tajomstvom a záhadou Dr. Szontagh v skutočnosti je. Dielo, ktoré po sebe zanechal, by nikto z nás nevytvoril ani za 50 rokov aktívnej činnosti. Svoje životné šťastie našiel vo Vysokých Tatrách, na ktoré nedal dopustiť. Jeho obetavá služba v láske k blížnemu sa naplno rozvinula v lone tatranskej prírody. Tak to prežíval aj Dr. A. Schweitzer, ktorý povedal: „Jedno viem, skutočne šťastní ľudia sú len tí, ktorí hľadali a našli spôsob, ako môžu slúžiť.“
V jeho „stopách lásky“ šiel i jeho syn Dr. Mikuláš Szontagh ml., ktorý po roku 1948 prišiel o všetok majetok. Napriek tomu, že mohol odísť do zahraničia, zostal na Slovensku a pôsobil ako sekundárny lekár v Levoči, kde zomrel vo veľkej chudobe 25. 7. 1963. Je pochovaný na cintoríne v Poprade-Veľkej.
Z príhovoru 29. 9. 2013 v Ev. a. v. kostole v Novom Smokovci na ďakovných službách Božích pri príležitosti 220. výročia založenia Starého Smokovca a 170. výročia narodenia zakladateľa Nového Smokovca MUDr. Mikuláša Szontagha.
