Až budúce roky ukázali, aká historicky významná udalosť sa stala 12. novembra 1803. V ten deň na Evanjelickom lýceu v Bratislave začala činnosť Slovenská katedra a do funkcie jej vedúceho biskupský úrad a vedenie školy uviedli profesora Juraja Palkoviča.
Zriadili ju síce už začiatkom toho školského roka, ale zápas s úradmi o jej jestvovanie sa tým neskončil. Činnosť začala až o vyše dva mesiace neskôr, keď mohla škola vymenovať jej vedúceho.
DVAJA JURAJOVIA
V tom istom čase mal náš národ dvoch skvelých mužov rovnakého mena – pripomeňme si ich. O šesť rokov staršiemu Jurajovi Palkovičovi (1763 – 1835) sa v kultúrnej histórii zaužívalo krstné meno Jur. Pochádzal z Veľkých Chlievan pri Topoľčanoch, vyštudoval v Trnave, vo Viedni a v katolíckom generálnom seminári na Bratislavskom hrade, bol kňazom v Štiavnických Baniach a Pezinku, profesorom na seminároch v Bratislave a Trnave, kde bol aj riaditeľom kapitulskej knižnice, s ktorou pri jej presťahovaní prešiel do Ostrihomu. Ako prepošt vydával diela Antona Bernoláka, Jána Hollého, Hugolína Gavloviča, zbierky slovenských kázní, preklady antickej klasiky, usporiadal trnavský archív, napísal odborné práce o botanike, zoológii, mineralógii, numizmatike a i.
Mladší Juraj Palkovič (1769 - 1850) sa narodil v Rimavskej Bani, vychodil gymnázium v Ožďanoch a Dobšinej, lýceum v Šoprone a promoval na univerzite v Jene. Bol profesorom gymnázií v Lučenci, začas vychovávateľom v šľachtických rodinách, až mu jedna národne orientovaná pomohla vybaviť miesto profesora literatúry na Evanjelickom lýceu v Bratislave.
ZROD KATEDRY
Až v novembri 1803 predstavitelia cirkvi presadili na úradoch za vedúceho katedry tridsaťštyriročného vzdelaného a všestranného profesora Palkoviča, ktorého si obľúbili aj poslucháči. Veľmi aktívne sa o to usilovali národne uvedomelí kňazi Bohuslav Tablic s Martinom Hamaliarom. Tí chceli pri lýceu založiť Slovenský ústav, ktorý by sa skladal zo Slovenskej učenej spoločnosti a z niekoľkých katedier slovenskej reči a literatúry na bratislavských evanjelických školách. To si však vyžadovalo aj veľa peňazí, ktoré ani mesto, ani uhorská vláda nemienili na takýto cieľ dať – ak si to Slováci želajú, odpovedali úrady, nech si to zaplatia. Nadšenci teda vyhlásili zbierku – na svoj zámer potrebovali niekoľko tisíc zlatých. Nazbieralo sa však len 653 zlatých a z toho ešte 500 poslal metropolita srbskej pravoslávnej cirkvi ako prejav slovanského a kresťanského bratstva. Keď to organizátori rozrátali, zostalo iba na prevádzku jednej katedry, pričom vedúcemu určili plat 38 zlatých ročne, čo bolo na dve hodiny výučby týždenne. Juraj Palkovič chtiac-nechtiac musel sa venovať aj iným povinnostiam, aby uživil rodinu.
VSTUP ŠTÚRA
Postupne pána profesora Palkoviča pohltili jeho mimoškolské povinnosti a mimoriadne veľa kultúrnych aktivít (vydával národne orientovaný týždenník Tatranka, pripravil dvojzväzkový Česko-nemecko-latinský slovník, napísal vlastivedu Známost vlasti, aj zbierku básní Muza ze slovenských hor, každý rok vydal kalendár – všetko v biblickej češtine, ktorá podľa neho mala byť literárnym jazykom Slovákov). V rokoch 1832 1836 bol dokonca poslancom uhorského snemu za mesto Krupina. Na katedre, ktorú viedol, prednášal už len bibličtinu a dejiny literatúry slovanských národov – iniciatívu čoraz viac prenechal študentom, ktorí si sami pripravovali prednášky na rozličné, pre nich zaujímavé témy. Tu vyrastali také budúce osobnosti ako Ján Kollár, František Palacký, Michal Miloslav Hodža, Samo Chalupka, Karol Štúr, Jozef Miloslav Hurban alebo Ľudovít Štúr, ktorý sa sem po štúdiách vrátil ako pedagóg. Keď všestranná činnosť zabrala pánu profesorovi takmer všetok jeho čas, vyučovací proces ponechal na svojho zástupcu Ľudovíta Štúra. Katedra sa veľmi skoro zmenila na centrum prebúdzajúceho sa slovenského národného života. VPAŠOVANÝ NÁZOV V rokoch po prvej svetovej vojne, keď sme potrebovali pomoc českej inteligencie, medzi nimi aj stredoškolských a vysokoškolských profesorov, vytvorilo sa, zaužívalo, ba až kanonizovalo mnoho historických pomenovaní, neveľmi presných či – presnejšie – účelovo vytvorených. Jedným z nich je v poslednom čase už niekoľkokrát vysvetlený pojem staroslovienčina. Slováci však mali mäkké "e" (podobne ako napríklad aj Rusi) a nepotrebovali si naň dávať háčik, Česi si ho ta pridali a do slovenčiny sa zrazu slová staroslovenský, staroslovenčina, Sloveni prepisovali ako – starosloviensky, staroslovienčina, Slovieni – ako by to bolo iné etnikum, blízke síce, ale iné. A to len preto, aby sme – chráňboh! – nemali históriu a pokorne prijali nadvládu "starších bratov" z "historických zemí". Zachované názvy Slovensko, Slovenka, slovenský, slovenčina sú dôkazom, že sme boli Sloveni, odnož starobylých Slovanov. Slovák – to je české hovorové, možno trochu i znevažujúce pomenovanie – ako Hanák, Ostravák, Moravák, Pražák, syčák...
ĎALŠÍ PRÍKLAD
Aj v prípade jubilujúcej a pre národné dejiny historicky mimoriadne dôležitej katedry sa stala takáto "malá slovná hračka". Je zaujímavé, že v zakladacej listine Palkovičovej a Štúrovej katedry na Evanjelickom lýceu v Bratislave sa používa názov Cathedra Slavica. Tento názov sa používa v bežnej korešpondencii školy, v iných úradných listinách, aj v ročných výkazoch o vyučovaní, ba niekedy sa poslovenčuje ako Katedra slovenská alebo sa upresňuje Katedra slovenská prešpurská (zrejme vzhľadom na to, že podobné katedry boli aj na iných lýceách, povedzme v Levoči alebo v Kežmarku). Českí dejepisci a literárni historici – a po nich aj naši – ju však nazývali Katedra reči a literatúry česko-slovenskej alebo československej (napr. Dejiny slovenskej literatúry, Osveta 1962). Upozorňuje na to aj dielo Tunde Lengyelovej a Ivana Mrvu Slovensko - historický kalendár (Perfekt 2010). Tento stav trvá stále.
Deň vzniku Slovenskej katedry na Evanjelickom lýceu v Bratislave si hodno pripomenúť. Tu sa postupne vynárali slovenské osobnosti, ktoré zasvätili život národu. A Slovákov či Slovensko vrátili do európskych dejín.
DVAJA JURAJOVIA
V tom istom čase mal náš národ dvoch skvelých mužov rovnakého mena – pripomeňme si ich. O šesť rokov staršiemu Jurajovi Palkovičovi (1763 – 1835) sa v kultúrnej histórii zaužívalo krstné meno Jur. Pochádzal z Veľkých Chlievan pri Topoľčanoch, vyštudoval v Trnave, vo Viedni a v katolíckom generálnom seminári na Bratislavskom hrade, bol kňazom v Štiavnických Baniach a Pezinku, profesorom na seminároch v Bratislave a Trnave, kde bol aj riaditeľom kapitulskej knižnice, s ktorou pri jej presťahovaní prešiel do Ostrihomu. Ako prepošt vydával diela Antona Bernoláka, Jána Hollého, Hugolína Gavloviča, zbierky slovenských kázní, preklady antickej klasiky, usporiadal trnavský archív, napísal odborné práce o botanike, zoológii, mineralógii, numizmatike a i.
Mladší Juraj Palkovič (1769 - 1850) sa narodil v Rimavskej Bani, vychodil gymnázium v Ožďanoch a Dobšinej, lýceum v Šoprone a promoval na univerzite v Jene. Bol profesorom gymnázií v Lučenci, začas vychovávateľom v šľachtických rodinách, až mu jedna národne orientovaná pomohla vybaviť miesto profesora literatúry na Evanjelickom lýceu v Bratislave.
ZROD KATEDRY
Až v novembri 1803 predstavitelia cirkvi presadili na úradoch za vedúceho katedry tridsaťštyriročného vzdelaného a všestranného profesora Palkoviča, ktorého si obľúbili aj poslucháči. Veľmi aktívne sa o to usilovali národne uvedomelí kňazi Bohuslav Tablic s Martinom Hamaliarom. Tí chceli pri lýceu založiť Slovenský ústav, ktorý by sa skladal zo Slovenskej učenej spoločnosti a z niekoľkých katedier slovenskej reči a literatúry na bratislavských evanjelických školách. To si však vyžadovalo aj veľa peňazí, ktoré ani mesto, ani uhorská vláda nemienili na takýto cieľ dať – ak si to Slováci želajú, odpovedali úrady, nech si to zaplatia. Nadšenci teda vyhlásili zbierku – na svoj zámer potrebovali niekoľko tisíc zlatých. Nazbieralo sa však len 653 zlatých a z toho ešte 500 poslal metropolita srbskej pravoslávnej cirkvi ako prejav slovanského a kresťanského bratstva. Keď to organizátori rozrátali, zostalo iba na prevádzku jednej katedry, pričom vedúcemu určili plat 38 zlatých ročne, čo bolo na dve hodiny výučby týždenne. Juraj Palkovič chtiac-nechtiac musel sa venovať aj iným povinnostiam, aby uživil rodinu.
VSTUP ŠTÚRA
Postupne pána profesora Palkoviča pohltili jeho mimoškolské povinnosti a mimoriadne veľa kultúrnych aktivít (vydával národne orientovaný týždenník Tatranka, pripravil dvojzväzkový Česko-nemecko-latinský slovník, napísal vlastivedu Známost vlasti, aj zbierku básní Muza ze slovenských hor, každý rok vydal kalendár – všetko v biblickej češtine, ktorá podľa neho mala byť literárnym jazykom Slovákov). V rokoch 1832 1836 bol dokonca poslancom uhorského snemu za mesto Krupina. Na katedre, ktorú viedol, prednášal už len bibličtinu a dejiny literatúry slovanských národov – iniciatívu čoraz viac prenechal študentom, ktorí si sami pripravovali prednášky na rozličné, pre nich zaujímavé témy. Tu vyrastali také budúce osobnosti ako Ján Kollár, František Palacký, Michal Miloslav Hodža, Samo Chalupka, Karol Štúr, Jozef Miloslav Hurban alebo Ľudovít Štúr, ktorý sa sem po štúdiách vrátil ako pedagóg. Keď všestranná činnosť zabrala pánu profesorovi takmer všetok jeho čas, vyučovací proces ponechal na svojho zástupcu Ľudovíta Štúra. Katedra sa veľmi skoro zmenila na centrum prebúdzajúceho sa slovenského národného života. VPAŠOVANÝ NÁZOV V rokoch po prvej svetovej vojne, keď sme potrebovali pomoc českej inteligencie, medzi nimi aj stredoškolských a vysokoškolských profesorov, vytvorilo sa, zaužívalo, ba až kanonizovalo mnoho historických pomenovaní, neveľmi presných či – presnejšie – účelovo vytvorených. Jedným z nich je v poslednom čase už niekoľkokrát vysvetlený pojem staroslovienčina. Slováci však mali mäkké "e" (podobne ako napríklad aj Rusi) a nepotrebovali si naň dávať háčik, Česi si ho ta pridali a do slovenčiny sa zrazu slová staroslovenský, staroslovenčina, Sloveni prepisovali ako – starosloviensky, staroslovienčina, Slovieni – ako by to bolo iné etnikum, blízke síce, ale iné. A to len preto, aby sme – chráňboh! – nemali históriu a pokorne prijali nadvládu "starších bratov" z "historických zemí". Zachované názvy Slovensko, Slovenka, slovenský, slovenčina sú dôkazom, že sme boli Sloveni, odnož starobylých Slovanov. Slovák – to je české hovorové, možno trochu i znevažujúce pomenovanie – ako Hanák, Ostravák, Moravák, Pražák, syčák...
ĎALŠÍ PRÍKLAD
Aj v prípade jubilujúcej a pre národné dejiny historicky mimoriadne dôležitej katedry sa stala takáto "malá slovná hračka". Je zaujímavé, že v zakladacej listine Palkovičovej a Štúrovej katedry na Evanjelickom lýceu v Bratislave sa používa názov Cathedra Slavica. Tento názov sa používa v bežnej korešpondencii školy, v iných úradných listinách, aj v ročných výkazoch o vyučovaní, ba niekedy sa poslovenčuje ako Katedra slovenská alebo sa upresňuje Katedra slovenská prešpurská (zrejme vzhľadom na to, že podobné katedry boli aj na iných lýceách, povedzme v Levoči alebo v Kežmarku). Českí dejepisci a literárni historici – a po nich aj naši – ju však nazývali Katedra reči a literatúry česko-slovenskej alebo československej (napr. Dejiny slovenskej literatúry, Osveta 1962). Upozorňuje na to aj dielo Tunde Lengyelovej a Ivana Mrvu Slovensko - historický kalendár (Perfekt 2010). Tento stav trvá stále.
Deň vzniku Slovenskej katedry na Evanjelickom lýceu v Bratislave si hodno pripomenúť. Tu sa postupne vynárali slovenské osobnosti, ktoré zasvätili život národu. A Slovákov či Slovensko vrátili do európskych dejín.