Prečítajte si životopis ThMgr. Jaroslava Moncoľa, ktorý je nielen svedectvom o živote brata farára, ale aj svedectvom o dobe, v ktorej pôsobil, o ktorej už mnohí vieme len veľmi málo.
CESTOU TEOLÓGIE KRÍŽA
Vlastný životopis ThMgr. Jaroslava Moncoľa z rukopisu publikácie Zákon a evanjelium, ktorá vyšla vo vydavateľstve Tranoscius v roku 2009 (v tlačenom vydaní životopis nebol uverejnený)
Motto: „Teológia je nekonečná múdrosť, ktorú sa nikdy nemožno doučiť.“
(Luther, WA III, 40, 63, l7)
Keďže s témou „zákon a evanjelium“ bytostne súvisí aj môj život, pokladám si za povinnosť na záver uviesť to hlavné o sebe. Narodil som sa 14. novembra 1928 v Klenovci (okres Rimavská Sobota). Že „Zákon a evanjelium“ je mojou celoživotnou témou, vidieť aj z toho, že už asi ako desaťročný chlapec hĺbal som v našom klenovskom kostole nad piesňou z Tranoscia č. 33l, ktorú sme často spievali. Do duše sa mi nezabudnuteľne vryli slová 3. − 4. verša: „Ó, kterak Tvé slovo bude hrozné, když díš hříšným lidem: Jděte ode mne do ohně věčného zatracení, ale svým věrným: Poďte, požehnaní, do radosti věčné, neskonalé...“ Ako gymnazista obľúbil som si knihu od Pfennigsdorfa, preloženú prof . Dr. M. Lúčanským: Kristus v modernom duchovnom živote. Tiež som už vtedy preštudoval Lúčanského knihu Problém bohočloveka Ježiša Krista. V škole som sa vždy výborne učil. Na gymnázium som chodil do Tisovca, po vojne dva roky v Rimavskej Sobote; vynikal som najmä ako matematik. Po maturite 3. 6. 1947 som najprv vyše roka študoval matematiku a fyziku na Prírodovedeckej fakulte v Bratislave − matematiku u akademika Jura Hronca a fyziku u akademika Dionýza Ilkoviča. Aj na skúškach u nich som exceloval.
A predsa som sa nedal zlákať výhľadmi na vedecký postup. Pán Boh chcel inak. Po februári 1948, keď u nás zvíťazila komunistické strana, veľmi skoro sa začala všade vnucovať ateistická ideológia − marxizmus-leninizmus. Pochopil som, že ako profesora by ma nútili vzdať sa Pána Boha, čo som za žiadnu cenu nemohol urobiť. Preto nástup ateistického režimu bol pre mňa Božím pozvaním: Nechaj matematiku a choď na teológiu! Matematika je síce prepotrebná, ale nikoho nespasí. Ale Kristus áno. Čím ďalej viac som v duši počul Božie pozývanie. S hanbou však priznávam, že obľúbenú a všade vysoko hodnotenú matematiku som veľmi ťažko opúšťal. Až 8. decembra 1948 som sa odvážil úplne odísť z matematickej dráhy a na kvestúre univerzity som požiadal o dimissorium. To ma oprávňovalo stať sa na teológii riadnym poslucháčom. Už dovtedy od 1. októbra som bol mimoriadnym poslucháčom a sedel som na dvoch stoličkách. Po úplnom prestupe započítalo mi vtedajšie Povereníctvo školstva dva semestre z prírodovedeckej fakulty, takže som ani jeden semester nestratil. Dôsledkom toho bolo, že v r. 1949 po polročných kolokviách som musel urobiť nielen štyri čiastkové skúšky patriace do tzv. úvodnej skúšky, ale do konca decembra 1949 sme mali určený termín na zloženie ďalších dvanástich čiastkových skúšok prvej štátnice my traja, čo nám bol započítaný rok z iného štúdia. Keďže teologické poznatky som priam akoby hltal, skúšky mi veľmi dobre dopadli. Najviac ma zdržali gréčtina a hebrejčina, ale počas prípravy na ne som súčasne študoval aj iné predmety a urobil som aj z nich skúšky. A tak pred Vianocami 1949 mal som už za sebou všetky skúšky a radostne som šiel kázať slovo Božie cez Vianoce. Potom som i ďalej stále so zápalom študoval a štúdium na Slovenskej evanjelickej bohosloveckej fakulte som ukončil 30. júna 1951, a to ako magister teológie. Táto hodnosť bola v tom čase priznávaná len tým, ktorí sme absolvovali štúdium s výborným prospechom. Takí sme vtedy boli štyria.
Ja som teda až do ukončenia štúdia žal na školách len samé úspechy. No práve preto som ešte dosť nechápal, prečo sú Žalmy tak veľmi uplakané a prečo aj náš milý Tranoscius obsahuje tak veľa piesní, v ktorých sa autori vyrovnávajú so zármutkom.
Čím ďalej, tým viac sa ukazovalo, že v celom štáte a práve najmä na školách začali byť krikľavými dôsledky vlády ateizmu. Aj ja hlavne až po nástupe na životnú dráhu duchovného som začal stále viac a viac cítiť útlak len preto, že sa chcem vždy držať jasného Božieho slova: Božieho zákona a Kristovho evanjelia. Na vlastnej koži som stále viac a viac cítil, čo je to teológia kríža. Ona znamená v prvom rade zaiste ten hlavný fakt kresťanskej zvesti, totiž že za nás Spasiteľ musel zomrieť na dreve kríža, aby nás vykúpil. Súčasne však táto teológia znamená ochotne niesť vlastný kríž v zmysle slov nášho Pána: „Kto chce prísť za mnou, nech zaprie seba samého, vezme svoj kríž na seba a nasleduje ma“ (Mt 16, 24).
Na podnet troch členov profesorského zboru (prof. Beblavý, doc. Janko a doc. Gábriš) hneď 30. júna 1951 som si podal na dekanát fakulty žiadosť o prijatie ašpirantúry na doktora teológie, a to so záväzkom, že podám dizertáciu na tému „Ospravedlnenie“ Ale politická situácia už nedovoľovala pripustiť na fakulte serióznu teologickú prácu, motivovanú len biblicky a vyznávačsky. Vyžadovali sa témy prinajmenšom sociálne a hlavne vyslovene politicky kolaborujúce. Preto na svoju žiadosť som nikdy nedostal odpoveď. Ani som však nedúfal, že odpoveď dostanem. Situáciu som videl reálne. Aj na bohosloveckej fakulte sa našli študenti, ktorí donášali štátnym úradom informácie o študentoch aj o profesoroch. A keďže ja som patril k očierneným, hoci som nikdy v žiadnej politickej strane nepracoval ani členom žiadnej nebol a ničím som sa proti štátu neprevinil, predsa som sa dočkal od nového dekana (bol ním Dr. Štefan Kátlovský) priam ukrutného nepriateľstva a nenávisti. Ale čo som mohol čakať od fakulty ja, ktorý som ešte mal len nastúpiť do života, keď potom po roku, t. j. od 30. 6. 1952 suspendovaný bol z fakulty môj najmilší profesor Dr. Ján Beblavý, ktorý bol už štvrťstoročia profesorom teológie − najprv na univerzite v Kaunase v Litve a potom v Bratislave. Tak ho ponížili, že ho urobili bratislavským kaplánom. Toto neslýchané poníženie mohol vzácny služobník Pána Ježiša Krista zniesť len v sile modlitby a odovzdanosti do vôle Božej. Ale v Bratislave ani len kaplánom nesmel byť dlho. A tak na jar 1953 ho ustanovili za námestného kňaza do Jasenovej na Orave. Tam som ho navštívil v r. l958, ešte plného energie. Tam si ho Pán aj odvolal 10. 4. 1968. Rehabilitácie sa na tomto svete už nedožil. Keď s ním takto zachádzali, čo som mohol čakať ja, ktorý som mal v prof. Beblavom hlavného teologického učiteľa? O svojej ašpirantúre som sa až po rokoch (za Dubčeka r. 1968) dozvedel. Bolo mi povedané: „Nedostali ste štátny súhlas.“
Po ukončení štúdia som bol dňa 15. 7. 1951 v Tisovci vysvätený za kňaza biskupom Dr. Vladimírom P. Čobrdom. Bola to posledná ním vykonaná ordinácia novokňazov. Keďže na vysviacke vždy kázal jeden z vysvätených, spoluštudenti poverili mňa kázaním. Keď sa potom ukázalo, že s nami bude ordinovaná prvá žena v našej ECAV ThB. Darina Bancíková, ktorá už prv ukončila štúdium, ja som jej ordináciu pokladal hneď vtedy za historickú udalosť, a preto som ju požiadal o kázeň na ordinácii. Ozaj veľký deň sme vtedy prežili.
Od 1. augusta l951 som bol vyše roka kaplánom v Sučanoch. Tu cez prázdniny som si našiel čas aj na štúdium svojej témy. Avšak cez školský rok som bol vyučovaním náboženstva taký vyťažený, že popri iných kaplánskych povinnostiach voľný čas mi už neostával, až zas cez ďalšie školské prázdniny. Vtedy som napísal do Theologickej přílohy Křesťanskej revue štúdiu už na tému „Zákon a evanjelium“.
Koncom októbra 1952 som nastúpil na dvojročnú základnú vojenskú službu. Po počiatočných ťažkostiach som i tam pocítil veľkú Božiu ochranu, totiž že „dobrotivá ruka Hospodinova bola so mnou“ (Ezd 7, 28; 8, 18.31; Neh 2, 8).
Po návrate domov som bol od novembra 1954 ešte jeden rok kaplánom v Brezne. Tu som 7. 7. 1955 vstúpil do manželstva s Annou, rod. Kachničovou. S nesmiernou radosťou prijala zvesť o zákone a evanjeliu ako novinku, hoci od detstva verne chodila do chrámu. Už pred svojím 15. rokom začala písať básne s názvom „Za Kristom“. V mojom ťažkom živote bola mi nesmierne veľkou oporou po každej stránke. Máme dve dcéry; obidve sú farárky.
Od 1. novembra 1955 som bol ustanovený za námestného kňaza v cirkevnom zbore Brádno (pri Hnúšti). Zbor bol členitý. Bola to pre mňa úžasne ťažká služba, lebo sa ukázalo, že som chorý. Až práve tu sa prišlo na moju diagnózu: Basedow. Po liečení v Rimavskej Sobote som si podal žiadosť o preloženie.
Ale kam som sa mohol dostať ja, všade očiernený? Keďže som nikdy nehlásal politiku, ale len pravé Božie slovo, mohol som sa dostať len do zboru, kam odmietli ísť iní farári, keď si zbor pozreli. Išlo o Horné Jaseno (dnes Turčianske Jaseno), okres Martin. Po ťažkej chorobe som bol vrhnutý do zboru, kde najmä kostol bol v strašnom stave a veľmi súrne potreboval viac než generálnu opravu. Sem som bol preložený 15. 6. 1956. Čoskoro sa však ukázalo, že naše sťahovanie do Jasena bolo Božou vôľou. V zbore všetko ožilo. V najbližšiu nedeľu bolo v chráme asi tristo ľudí a v ďalšiu nedeľu asi 600, hoci predtým už pramálo ľudí navštevovalo chrám. Postupne sa účasť ustálila asi na 100 duší. Hneď v lete bola zbúraná schátraná hospodárska budova a postavená bola dreváreň. Iná hospodárska budova bola nanovo pokrytá .V zime 6. 1. 1957 bolo odhlasované, že na jar zbor sa začne s generálnou opravou kostola. Veriaci si sami navrhli a odhlasovali výšku príspevku: 100 Kčs na osobu. Hoci vtedy družstevníci (na JRD) dostávali na jednotku len niekoľko korún, ochotne sami nosili na kostol zväčša po 500,- a mnohí aj po 1000 Kčs. Keďže kostol z bezpečnostných dôvodov bol od 6. 1. 1957 uzavretý, smeli sme konať služby Božie v bývalých cirkevných školách v Hornom Jasene a Sklabini. Jednotlivci smeli zo svojich hôr darovať drevo na novú povalu a na krov kostola. Takže hneď v zime rúbali a vozili drevo ku kostolu. Cez jar chodievalo každý deň okolo 30 chlapov kresať toto drevo na budúce trámy. Na opravu sa podujal Okresný stavebný podnik (OSP). Oprava bola omnoho viac ako generálna. Okrem neskôr pristavanej veže ostala z chrámu len časť múrov, inak všetko išlo nové: okná, povala, chóry, nový kazateľnicový oltár, nová podlaha, všetka vnútorná omietka, maľby, nové lavice z červeného smreka a nový aj celý vonkajšok: krov, plechová krytina, nová vonkajšia omietka a postrek.
Túto veľkú opravu sme robili do jesene r. 1959. Náklad bol spolu vyše 560-tisíc Kčs. Taký nízky bol preto, lebo mnoho práce i materiálu dodali cirkevníci. V priebehu celej opravy kostola sme videli mnohé nesmierne Božie divy.
Posviacka bola 4. októbra 1959. Slávnosť bola plná jasu a radosti. Domáci štvorhlasný spevokol, vedený Annou Moncoľovou, v počte asi 25 žien a 20 mužov, mohutne spieval k tejto príležitosti zloženú pieseň: „Vďaka Ti, ó, Bože, mocný sveta Pán“. Kostol bol nesmierne preplnený, nabití ľuďmi, ktorí stáli takmer až po samý oltár. Hoci v deň posviacky mali sme dlžobu 50-tisíc Kčs, Pán Boh nám ju pomohol splatiť počas polroka.
Ale aj fara v Hornom Jasene veľmi potrebovala generálnu opravu a čiastočne i prestavbu vnútorných múrov. Práca sa začala hneď v r. 1961. Novopostavená bola kúpeľňa, WC a kancelária na juhovýchode. Bývalú kanceláriu sme zväčšili prestavaním priečky od chodby, a tým sme vytvorili prepotrebnú zborovú sieň. Všetky podlahy sme zvýšili o 50 cm. Nové sme dali všetky podlahy, okná i dvere. Kuchyňu sme zmenšili, čím sme ju oteplili. Budova sa zmenila na zdravú s vybavením podľa dnešných potrieb. Pri všetkých týchto prácach zbor ma potreboval celého. I moja manželka to mala ťažké, lebo kvôli postupu opravy fary sme sa museli viackrát vo fare premiestňovať a napokon sme sa museli predsa aj odsťahovať do Dolného Jasena, kde nás prichýlili u Petrušov.
Keď som sa s rodinou do opravenej fary v apríli 1962 nasťahoval, bol som v máji telegraficky predvolaný krajským cirkevným tajomníkom na KNV do Banskej Bystrice. Tam mi bolo oznámené, že z Jasena musím odísť. Odňali mi štátny súhlas na pôsobenie v okrese Martin. Takáto bola odplata ateistického režimu za premnohé moje i manželkine námahy a snahy, len aby sa všetko dobre urobilo.
Keď sa o nutnosti môjho odchodu z Horného Jasena dozvedel farár v Mýte pod Ďumbierom, žiadal generálny biskupský úrad o výmenu so mnou. A tá sa aj uskutočnila. V auguste 1962 sme sa sťahovali do Mýta pod Ďumbierom. Hoci sa nám vnútro búrilo pre nespravodlivosť, nerobili sme revoltu. Z Jasena sme odchádzali oplakávaní množstvom cirkevníkov, ktorí tiež poznali vtedajší hrozný teror a chápali bezmocnosť našu i svoju. Vnútorný pokoj nám dávala jedine viera v nášho Pána, ktorého sme chceli vždy nasledovať.
Roky, ktoré nasledovali, boli isteže veľmi poznačené naším smútkom, ale Pán Boh nám pomáhal všetko prekonávať. On i mne dal vždy nový zápal, čerpaný z evanjelia, aby som ani prehry neľutoval. S novou chuťou a silou kázal som Pána Ježiša Krista, vydaného pre naše hriechy a vzkrieseného na naše ospravedlnenie. Len On bol útechou i mojej manželke, ktorá pre ťažkosti mojej služby a nezdravé bývanie zdravotne nesmierne utrpela.
Čoskoro ma však začalo nútiť k odchodu z Mýta viac dôvodov. Najzávažnejším dôvodom bolo to, že naša staršia 8-ročná dcéra Kornélia bola veľmi vážne ohrozená na živote. Podľa lekára príčinou bolo naše bývanie na tamojšej fare.
A tak v júli 1964 sme boli nútení sťahovať sa do Horného Tisovníka v Novohrade. Tam bol síce ťažký každodenný život, ale po jasenskom výprasku sme až na Tisovníku nervove pookriali. Dcéra v priebehu dvoch týždňov očividne ozdravela. Tam sa i manželke zdravotný stav postupne obstojne upravil. A tam sme sa dočkali aj politickej obľavy za Dubčeka v r. 1968. To mi umožnilo ľahko vybaviť v januári 1969 štátny súhlas k potrebnej generálnej oprave vonkajšku kostola s prístavbou sakristie. K oprave ma zas nútila jedine zodpovednosť aj za stav cirkevných budov Ťarcha starostí aj tu zas bola na mojej osobe. Bolo pre mňa radosťou, že tu, kde v dobe môjho príchodu im bolo zaťažko dávať čo i len korunky na oferu, teraz mnohí aj z lazov, keď hromadne chodili brigádovať, vďačne prinášali na kostol po 500 až 1000 Kčs. Tak v máji a júni 1969 stala sa z ošarpaného kostola krásna budova s mocnou brizolitovou omietkou. Kostol ako dominanta žiaril nad dedinou.
Ale ako som bol správne predvídal, s dorastaním detí ukázalo sa nevyhnutnosťou odísť do zboru, kde je dostupné gymnázium. Pre mňa však zas bola možnosť len v pokore prijať veľmi skromný zbor: Krompachy, a to od 15. 3. 1970. Ukázalo sa však, že sám Pán Boh obrátil aj tu zlé na dobré. Ale politická situácia zas nám bránila umiestniť dcéru na gymnázium, ktoré bolo proti fare. Hoci sa výborne učila, riaditeľ sa bál ju prijať a mala chodiť do Gelnice. Tvrdo sme bojovali aj výrokom: „Keď nie sme ľudia, postavte nás k múru a postrieľajte nás!!!“ Tak napokon bola prijatá.
Mňa však zodpovednosť za zbor aj tu nútila nenechať schátranú hospodársku budovu vo farskom dvore. Z nej sme urobili pre zbor postačujúcu zborovú sieň.
Žiaľ, nežičlivci z radov neveriacich pod rúškom politickej príslušnosti nám tu znemožňovali život, najmä manželke v zamestnaní v podniku SEZ. K tomu ja som v nezdravej fare dostal reumatickú horúčku. Zas mi ostávalo len hľadať si iné miesto.
A tak som sa žiadal o preloženie za námestného kňaza do uprázdneného zboru Považská Bystrica v Turčianskom senioráte. Pán generálny biskup sa bál podpísať dekrét pre mňa, „zanieteného“ farára, ako sa on o mne predo mnou raz vyjadril. Aj senior sa bál, ale nevetoval, lebo ma mal na svedomí, keďže za jeho vedenia som musel opustiť Horné Jaseno pre stratu štátneho súhlasu. Keď moja žiadosť stagnovala, vytrvale znova a znova urgoval za mňa senior Ján Bajcár zo Senice. Poznal ma ako nenáročného budovateľa zboru v Hornom Jasene a ako výborného žiaka z fakulty. Keďže on od r. 1949 novozaložený zbor v Považskej Bystrici svedomite budoval, veľmi mu záležalo na tom, aby do ním budovaného zboru po jeho odchode ja som do Považskej Bystrice prišiel. Po 7-mesačných urgenciách konečne v auguste 1973 sme sa sťahovali do Považskej Bystrice.
Aj v Považskej Bystrici sme museli prejsť viacerými veľkými ťažkosťami, a to najprv v súvise so zamestnaním aj s veľmi vážnym onemocnením manželky. Keď ju 14. novembra 1973 operovali, mala taký stupeň žltosti, na ktorý sa umiera. Len sám náš Pán vypočul moje prosby a zachoval ju. Keď ju v decembri nedoliečenú prepustili z nemocnice, zas len s mimoriadnou Božou pomocou sa v marci jej stav zlepšil. I potom zas len Pán Boh vzbudil cirkevníkov, ktorí dopomohli nájsť jej vzdelaniu primerané miesto účtovníčky. Hoci mala veľké pracovné zaťaženie a musela robiť veľa aj za iné a aj mnoho nadčasov, Pán jej pomohol vydržať do dôchodku.
I tu boli nesmierne ťažkosti so štúdiom, a to mladšej dcéry Júlie. Darmo mala čisté jednotky a zdravotné dôvody. Zas len po dlhom zápase a nadovšetko s veľkou Božou pomocou smela chodiť do gymnázia.
V cirkevnom živote v Považskej Bystrici v dobe tzv. normalizácie boli veľmi ťažké podmienky, ale dobitý dovtedajším životom musel som si ceniť to, že fara tu bola zdravá a nemal som už problémy s reumou. Potom bolo veľkou vecou to, že už za totality od r. 1983 sa začala dvíhať účasť na službách Božích, Do r. 1990 sa účasť zdvihla na cca 80 − 90 ľudí v obyčajnú nedeľu, a to v malom zbore.
Ani tu som sa nevyhol generálnym opravám budov. V r. 1978 sme generálne opravili maličký kostol vo fílii Bodiná. Museli sme poopraviť krov, aby sme mohli dať novú krytinu, a to plechovú. Dali sme nové, omnoho väčšie okná, aj dvere nové, celkom sa obila stará vonkajšia omietka a dali sme novú, krásnu. Zaopatrili sme hudobný nástroj, čo dovtedy nebolo.
V Považskej Bystrici sme robili v r. 1986 − 1987 generálnu opravu vonkajšku celého zborového domu: tu je umiestnená na prízemí veľká modlitebňa, tiež zborová sieň a hygienické zariadenia a na poschodí byt farára a kancelária farského úradu. Posviacka bola 1. nov. 1987. Dlžobu 50-tisíc sme splatili z podpory GBÚ z prostriedkov poslaných zo Svetového luteránskeho zväzu.
Po 17-ročnom pôsobení v Považskej Bystrici bolo potrebné v r. 1990 odísť, a to z viacerých dôvodov: aj zborových, aj súkromných. A tak v 62. roku života prešiel som na uprázdnenú faru v Poltári, v susedstve môjho rodného okresu. Pán mi dal nad očakávanie aj v mojom dôchodkovom veku novú silu ku mnohostrannej práci.
Všemožne som sa staral o duchovné prebúdzanie, a to okrem kázní aj osobitnými misijnými aktivitami. Priznávam však veľký smútok z toho, že len málo mužov sa dalo získať spať k uvedomelej viere a k jej smelému vyznávaniu aj účasťou na službách Božích. Je to smutné dedičstvo ateistickej ideológie totality.
Aj tu sme robili veľkú opravu kostola. Najprv v r. 1991 sme dali nové okná, opravili sme chyby vnútornej omietky a vymaľovali sme celé vnútro kostola. Podobne v r. 1992 sme previedli opravu celého vonkajšku kostola a odstránili sme závady na škridlovej krytine kostola. Oprava kostola v Poltári bola ukončená posviackou 4. októbra 1992.
Avšak uprostred mnohostranných aktivít som 25. mája 1993 dostal mozgovú porážku. Chodiť som nemohol, zle som videl. Po 3-týždňovom liečení na neurológii v Lučenci som dlho bol na domácom liečení. Stabilita tela sa mi však už nikdy nevrátila. Koncom júla som nastúpil do práce. Po dovŕšení 65 rokov som pôsobil už len do 31. decembra 1993. S manželkou sme sa presťahovali 28. 9. 1993 k slobodnej, dcére Kornélii na faru do Uhorského.
Od 1. januára 1994, odkedy nie som v službe, naplno som sa vrátil k svojmu pôvodnému živlu, k teológii, k čítaniu kníh a písaniu prác. Kým som bol v službe, bol som veľmi zamestnávaný najmä aj stavbami, resp. opravami cirkevných budov. Bolo to preto, lebo som sa smel dostať vždy len do takých zborov, kde cirkevné budovy boli v dezolátnom stave.
Súhrnný prehľad opravných prác na cirkevných budovách, ktoré sa konali pod mojím vedením v rokoch 1951 − 1993, je takýto:
a) Generálne opravy kostola som viedol v Hornom Jasene 1957-59, v Hornom Tisovníku 1969, v Bodinej 1978, v Poltári 1991 − 1992.
b) Generálna oprava vonkajšku celého komplexu zborového domu v Považskej Bystrici, kde je aj veľké modlitebňa, aj zborová sieň, aj fara, bola v r. 1986 − 1987.
c) Zborová sieň bola celkom novovytvorená vo farskej budove v Hornom Jasene v r. 1961 − 1962, v Krompachoch na farskom dvore v r. 1972.
d) Generálna oprava fary; v Hornom Jasene konala sa v r. 1961 − 1962, novú plechovú krytinu na celú faru sme dali v Mýte pod Ďumbierom v r. 1963.
Takéto zaťaženie duchovného stavbami by nemalo byť. Moje mimoriadne zaťaženie súviselo s tým, že v totalitnej dobe a ešte aj na Poltári v dobe posttotalitnej vždy som musel ja všetko organizovať a na všetko aj dozerať a neraz všeličo i sám prevádzať, keď sa to malo hýbať a nie stáť. Je celkom isté, že normálne by to tak vôbec nemalo byť, ale celý život môj i mojej manželky a dcér v dobe totality bol úplne nenormálny. V celej svojej cirkevnej praxi od r. 1951 som býval len horko-ťažko trpený a takmer vždy a všade som niekomu alebo aj mnohým zavadzal. Avšak vedel som a viem, že to všetko bolo pre nefalšovanú zvesť Božieho slova, zákona a evanjelia.
Takáto realita života ma o to lepšie naučila plne chápať teológiu kríža. Ale bolo nám vždy dané poznať znova a znova aj pomoc Božiu. Vyznávam s apoštolom Pavlom: „Boh mi pomáhal až do dnešného dňa“ (Sk 26, 22). Slúžil som − hnaný žitia nevôľou − spolu až na siedmich farách. Presne na toľkých, ako pôsobil štvanec, spisovateľ latinských diel Štefan Pilárik v dobe prenasledovania v l7. storočí.
Viem, že z miesta na miesto som musel byť hnaný preto, aby čím viacerí priamo z mojich úst mohli počuť nezvratnú pravdu Božieho zákona a nadovšetko evanjelium o nekonečnom bohatstve Božej milosti v Kristovi (Ef 2, 7) pre všetkých kajúcich hriešnikov, veriacich vo vykúpenie zásluhami Pána Ježiša Krista.
Vlastný životopis ThMgr. Jaroslava Moncoľa z rukopisu publikácie Zákon a evanjelium, ktorá vyšla vo vydavateľstve Tranoscius v roku 2009 (v tlačenom vydaní životopis nebol uverejnený)
Motto: „Teológia je nekonečná múdrosť, ktorú sa nikdy nemožno doučiť.“
(Luther, WA III, 40, 63, l7)
Keďže s témou „zákon a evanjelium“ bytostne súvisí aj môj život, pokladám si za povinnosť na záver uviesť to hlavné o sebe. Narodil som sa 14. novembra 1928 v Klenovci (okres Rimavská Sobota). Že „Zákon a evanjelium“ je mojou celoživotnou témou, vidieť aj z toho, že už asi ako desaťročný chlapec hĺbal som v našom klenovskom kostole nad piesňou z Tranoscia č. 33l, ktorú sme často spievali. Do duše sa mi nezabudnuteľne vryli slová 3. − 4. verša: „Ó, kterak Tvé slovo bude hrozné, když díš hříšným lidem: Jděte ode mne do ohně věčného zatracení, ale svým věrným: Poďte, požehnaní, do radosti věčné, neskonalé...“ Ako gymnazista obľúbil som si knihu od Pfennigsdorfa, preloženú prof . Dr. M. Lúčanským: Kristus v modernom duchovnom živote. Tiež som už vtedy preštudoval Lúčanského knihu Problém bohočloveka Ježiša Krista. V škole som sa vždy výborne učil. Na gymnázium som chodil do Tisovca, po vojne dva roky v Rimavskej Sobote; vynikal som najmä ako matematik. Po maturite 3. 6. 1947 som najprv vyše roka študoval matematiku a fyziku na Prírodovedeckej fakulte v Bratislave − matematiku u akademika Jura Hronca a fyziku u akademika Dionýza Ilkoviča. Aj na skúškach u nich som exceloval.
A predsa som sa nedal zlákať výhľadmi na vedecký postup. Pán Boh chcel inak. Po februári 1948, keď u nás zvíťazila komunistické strana, veľmi skoro sa začala všade vnucovať ateistická ideológia − marxizmus-leninizmus. Pochopil som, že ako profesora by ma nútili vzdať sa Pána Boha, čo som za žiadnu cenu nemohol urobiť. Preto nástup ateistického režimu bol pre mňa Božím pozvaním: Nechaj matematiku a choď na teológiu! Matematika je síce prepotrebná, ale nikoho nespasí. Ale Kristus áno. Čím ďalej viac som v duši počul Božie pozývanie. S hanbou však priznávam, že obľúbenú a všade vysoko hodnotenú matematiku som veľmi ťažko opúšťal. Až 8. decembra 1948 som sa odvážil úplne odísť z matematickej dráhy a na kvestúre univerzity som požiadal o dimissorium. To ma oprávňovalo stať sa na teológii riadnym poslucháčom. Už dovtedy od 1. októbra som bol mimoriadnym poslucháčom a sedel som na dvoch stoličkách. Po úplnom prestupe započítalo mi vtedajšie Povereníctvo školstva dva semestre z prírodovedeckej fakulty, takže som ani jeden semester nestratil. Dôsledkom toho bolo, že v r. 1949 po polročných kolokviách som musel urobiť nielen štyri čiastkové skúšky patriace do tzv. úvodnej skúšky, ale do konca decembra 1949 sme mali určený termín na zloženie ďalších dvanástich čiastkových skúšok prvej štátnice my traja, čo nám bol započítaný rok z iného štúdia. Keďže teologické poznatky som priam akoby hltal, skúšky mi veľmi dobre dopadli. Najviac ma zdržali gréčtina a hebrejčina, ale počas prípravy na ne som súčasne študoval aj iné predmety a urobil som aj z nich skúšky. A tak pred Vianocami 1949 mal som už za sebou všetky skúšky a radostne som šiel kázať slovo Božie cez Vianoce. Potom som i ďalej stále so zápalom študoval a štúdium na Slovenskej evanjelickej bohosloveckej fakulte som ukončil 30. júna 1951, a to ako magister teológie. Táto hodnosť bola v tom čase priznávaná len tým, ktorí sme absolvovali štúdium s výborným prospechom. Takí sme vtedy boli štyria.
Ja som teda až do ukončenia štúdia žal na školách len samé úspechy. No práve preto som ešte dosť nechápal, prečo sú Žalmy tak veľmi uplakané a prečo aj náš milý Tranoscius obsahuje tak veľa piesní, v ktorých sa autori vyrovnávajú so zármutkom.
Čím ďalej, tým viac sa ukazovalo, že v celom štáte a práve najmä na školách začali byť krikľavými dôsledky vlády ateizmu. Aj ja hlavne až po nástupe na životnú dráhu duchovného som začal stále viac a viac cítiť útlak len preto, že sa chcem vždy držať jasného Božieho slova: Božieho zákona a Kristovho evanjelia. Na vlastnej koži som stále viac a viac cítil, čo je to teológia kríža. Ona znamená v prvom rade zaiste ten hlavný fakt kresťanskej zvesti, totiž že za nás Spasiteľ musel zomrieť na dreve kríža, aby nás vykúpil. Súčasne však táto teológia znamená ochotne niesť vlastný kríž v zmysle slov nášho Pána: „Kto chce prísť za mnou, nech zaprie seba samého, vezme svoj kríž na seba a nasleduje ma“ (Mt 16, 24).
Na podnet troch členov profesorského zboru (prof. Beblavý, doc. Janko a doc. Gábriš) hneď 30. júna 1951 som si podal na dekanát fakulty žiadosť o prijatie ašpirantúry na doktora teológie, a to so záväzkom, že podám dizertáciu na tému „Ospravedlnenie“ Ale politická situácia už nedovoľovala pripustiť na fakulte serióznu teologickú prácu, motivovanú len biblicky a vyznávačsky. Vyžadovali sa témy prinajmenšom sociálne a hlavne vyslovene politicky kolaborujúce. Preto na svoju žiadosť som nikdy nedostal odpoveď. Ani som však nedúfal, že odpoveď dostanem. Situáciu som videl reálne. Aj na bohosloveckej fakulte sa našli študenti, ktorí donášali štátnym úradom informácie o študentoch aj o profesoroch. A keďže ja som patril k očierneným, hoci som nikdy v žiadnej politickej strane nepracoval ani členom žiadnej nebol a ničím som sa proti štátu neprevinil, predsa som sa dočkal od nového dekana (bol ním Dr. Štefan Kátlovský) priam ukrutného nepriateľstva a nenávisti. Ale čo som mohol čakať od fakulty ja, ktorý som ešte mal len nastúpiť do života, keď potom po roku, t. j. od 30. 6. 1952 suspendovaný bol z fakulty môj najmilší profesor Dr. Ján Beblavý, ktorý bol už štvrťstoročia profesorom teológie − najprv na univerzite v Kaunase v Litve a potom v Bratislave. Tak ho ponížili, že ho urobili bratislavským kaplánom. Toto neslýchané poníženie mohol vzácny služobník Pána Ježiša Krista zniesť len v sile modlitby a odovzdanosti do vôle Božej. Ale v Bratislave ani len kaplánom nesmel byť dlho. A tak na jar 1953 ho ustanovili za námestného kňaza do Jasenovej na Orave. Tam som ho navštívil v r. l958, ešte plného energie. Tam si ho Pán aj odvolal 10. 4. 1968. Rehabilitácie sa na tomto svete už nedožil. Keď s ním takto zachádzali, čo som mohol čakať ja, ktorý som mal v prof. Beblavom hlavného teologického učiteľa? O svojej ašpirantúre som sa až po rokoch (za Dubčeka r. 1968) dozvedel. Bolo mi povedané: „Nedostali ste štátny súhlas.“
Po ukončení štúdia som bol dňa 15. 7. 1951 v Tisovci vysvätený za kňaza biskupom Dr. Vladimírom P. Čobrdom. Bola to posledná ním vykonaná ordinácia novokňazov. Keďže na vysviacke vždy kázal jeden z vysvätených, spoluštudenti poverili mňa kázaním. Keď sa potom ukázalo, že s nami bude ordinovaná prvá žena v našej ECAV ThB. Darina Bancíková, ktorá už prv ukončila štúdium, ja som jej ordináciu pokladal hneď vtedy za historickú udalosť, a preto som ju požiadal o kázeň na ordinácii. Ozaj veľký deň sme vtedy prežili.
Od 1. augusta l951 som bol vyše roka kaplánom v Sučanoch. Tu cez prázdniny som si našiel čas aj na štúdium svojej témy. Avšak cez školský rok som bol vyučovaním náboženstva taký vyťažený, že popri iných kaplánskych povinnostiach voľný čas mi už neostával, až zas cez ďalšie školské prázdniny. Vtedy som napísal do Theologickej přílohy Křesťanskej revue štúdiu už na tému „Zákon a evanjelium“.
Koncom októbra 1952 som nastúpil na dvojročnú základnú vojenskú službu. Po počiatočných ťažkostiach som i tam pocítil veľkú Božiu ochranu, totiž že „dobrotivá ruka Hospodinova bola so mnou“ (Ezd 7, 28; 8, 18.31; Neh 2, 8).
Po návrate domov som bol od novembra 1954 ešte jeden rok kaplánom v Brezne. Tu som 7. 7. 1955 vstúpil do manželstva s Annou, rod. Kachničovou. S nesmiernou radosťou prijala zvesť o zákone a evanjeliu ako novinku, hoci od detstva verne chodila do chrámu. Už pred svojím 15. rokom začala písať básne s názvom „Za Kristom“. V mojom ťažkom živote bola mi nesmierne veľkou oporou po každej stránke. Máme dve dcéry; obidve sú farárky.
Od 1. novembra 1955 som bol ustanovený za námestného kňaza v cirkevnom zbore Brádno (pri Hnúšti). Zbor bol členitý. Bola to pre mňa úžasne ťažká služba, lebo sa ukázalo, že som chorý. Až práve tu sa prišlo na moju diagnózu: Basedow. Po liečení v Rimavskej Sobote som si podal žiadosť o preloženie.
Ale kam som sa mohol dostať ja, všade očiernený? Keďže som nikdy nehlásal politiku, ale len pravé Božie slovo, mohol som sa dostať len do zboru, kam odmietli ísť iní farári, keď si zbor pozreli. Išlo o Horné Jaseno (dnes Turčianske Jaseno), okres Martin. Po ťažkej chorobe som bol vrhnutý do zboru, kde najmä kostol bol v strašnom stave a veľmi súrne potreboval viac než generálnu opravu. Sem som bol preložený 15. 6. 1956. Čoskoro sa však ukázalo, že naše sťahovanie do Jasena bolo Božou vôľou. V zbore všetko ožilo. V najbližšiu nedeľu bolo v chráme asi tristo ľudí a v ďalšiu nedeľu asi 600, hoci predtým už pramálo ľudí navštevovalo chrám. Postupne sa účasť ustálila asi na 100 duší. Hneď v lete bola zbúraná schátraná hospodárska budova a postavená bola dreváreň. Iná hospodárska budova bola nanovo pokrytá .V zime 6. 1. 1957 bolo odhlasované, že na jar zbor sa začne s generálnou opravou kostola. Veriaci si sami navrhli a odhlasovali výšku príspevku: 100 Kčs na osobu. Hoci vtedy družstevníci (na JRD) dostávali na jednotku len niekoľko korún, ochotne sami nosili na kostol zväčša po 500,- a mnohí aj po 1000 Kčs. Keďže kostol z bezpečnostných dôvodov bol od 6. 1. 1957 uzavretý, smeli sme konať služby Božie v bývalých cirkevných školách v Hornom Jasene a Sklabini. Jednotlivci smeli zo svojich hôr darovať drevo na novú povalu a na krov kostola. Takže hneď v zime rúbali a vozili drevo ku kostolu. Cez jar chodievalo každý deň okolo 30 chlapov kresať toto drevo na budúce trámy. Na opravu sa podujal Okresný stavebný podnik (OSP). Oprava bola omnoho viac ako generálna. Okrem neskôr pristavanej veže ostala z chrámu len časť múrov, inak všetko išlo nové: okná, povala, chóry, nový kazateľnicový oltár, nová podlaha, všetka vnútorná omietka, maľby, nové lavice z červeného smreka a nový aj celý vonkajšok: krov, plechová krytina, nová vonkajšia omietka a postrek.
Túto veľkú opravu sme robili do jesene r. 1959. Náklad bol spolu vyše 560-tisíc Kčs. Taký nízky bol preto, lebo mnoho práce i materiálu dodali cirkevníci. V priebehu celej opravy kostola sme videli mnohé nesmierne Božie divy.
Posviacka bola 4. októbra 1959. Slávnosť bola plná jasu a radosti. Domáci štvorhlasný spevokol, vedený Annou Moncoľovou, v počte asi 25 žien a 20 mužov, mohutne spieval k tejto príležitosti zloženú pieseň: „Vďaka Ti, ó, Bože, mocný sveta Pán“. Kostol bol nesmierne preplnený, nabití ľuďmi, ktorí stáli takmer až po samý oltár. Hoci v deň posviacky mali sme dlžobu 50-tisíc Kčs, Pán Boh nám ju pomohol splatiť počas polroka.
Ale aj fara v Hornom Jasene veľmi potrebovala generálnu opravu a čiastočne i prestavbu vnútorných múrov. Práca sa začala hneď v r. 1961. Novopostavená bola kúpeľňa, WC a kancelária na juhovýchode. Bývalú kanceláriu sme zväčšili prestavaním priečky od chodby, a tým sme vytvorili prepotrebnú zborovú sieň. Všetky podlahy sme zvýšili o 50 cm. Nové sme dali všetky podlahy, okná i dvere. Kuchyňu sme zmenšili, čím sme ju oteplili. Budova sa zmenila na zdravú s vybavením podľa dnešných potrieb. Pri všetkých týchto prácach zbor ma potreboval celého. I moja manželka to mala ťažké, lebo kvôli postupu opravy fary sme sa museli viackrát vo fare premiestňovať a napokon sme sa museli predsa aj odsťahovať do Dolného Jasena, kde nás prichýlili u Petrušov.
Keď som sa s rodinou do opravenej fary v apríli 1962 nasťahoval, bol som v máji telegraficky predvolaný krajským cirkevným tajomníkom na KNV do Banskej Bystrice. Tam mi bolo oznámené, že z Jasena musím odísť. Odňali mi štátny súhlas na pôsobenie v okrese Martin. Takáto bola odplata ateistického režimu za premnohé moje i manželkine námahy a snahy, len aby sa všetko dobre urobilo.
Keď sa o nutnosti môjho odchodu z Horného Jasena dozvedel farár v Mýte pod Ďumbierom, žiadal generálny biskupský úrad o výmenu so mnou. A tá sa aj uskutočnila. V auguste 1962 sme sa sťahovali do Mýta pod Ďumbierom. Hoci sa nám vnútro búrilo pre nespravodlivosť, nerobili sme revoltu. Z Jasena sme odchádzali oplakávaní množstvom cirkevníkov, ktorí tiež poznali vtedajší hrozný teror a chápali bezmocnosť našu i svoju. Vnútorný pokoj nám dávala jedine viera v nášho Pána, ktorého sme chceli vždy nasledovať.
Roky, ktoré nasledovali, boli isteže veľmi poznačené naším smútkom, ale Pán Boh nám pomáhal všetko prekonávať. On i mne dal vždy nový zápal, čerpaný z evanjelia, aby som ani prehry neľutoval. S novou chuťou a silou kázal som Pána Ježiša Krista, vydaného pre naše hriechy a vzkrieseného na naše ospravedlnenie. Len On bol útechou i mojej manželke, ktorá pre ťažkosti mojej služby a nezdravé bývanie zdravotne nesmierne utrpela.
Čoskoro ma však začalo nútiť k odchodu z Mýta viac dôvodov. Najzávažnejším dôvodom bolo to, že naša staršia 8-ročná dcéra Kornélia bola veľmi vážne ohrozená na živote. Podľa lekára príčinou bolo naše bývanie na tamojšej fare.
A tak v júli 1964 sme boli nútení sťahovať sa do Horného Tisovníka v Novohrade. Tam bol síce ťažký každodenný život, ale po jasenskom výprasku sme až na Tisovníku nervove pookriali. Dcéra v priebehu dvoch týždňov očividne ozdravela. Tam sa i manželke zdravotný stav postupne obstojne upravil. A tam sme sa dočkali aj politickej obľavy za Dubčeka v r. 1968. To mi umožnilo ľahko vybaviť v januári 1969 štátny súhlas k potrebnej generálnej oprave vonkajšku kostola s prístavbou sakristie. K oprave ma zas nútila jedine zodpovednosť aj za stav cirkevných budov Ťarcha starostí aj tu zas bola na mojej osobe. Bolo pre mňa radosťou, že tu, kde v dobe môjho príchodu im bolo zaťažko dávať čo i len korunky na oferu, teraz mnohí aj z lazov, keď hromadne chodili brigádovať, vďačne prinášali na kostol po 500 až 1000 Kčs. Tak v máji a júni 1969 stala sa z ošarpaného kostola krásna budova s mocnou brizolitovou omietkou. Kostol ako dominanta žiaril nad dedinou.
Ale ako som bol správne predvídal, s dorastaním detí ukázalo sa nevyhnutnosťou odísť do zboru, kde je dostupné gymnázium. Pre mňa však zas bola možnosť len v pokore prijať veľmi skromný zbor: Krompachy, a to od 15. 3. 1970. Ukázalo sa však, že sám Pán Boh obrátil aj tu zlé na dobré. Ale politická situácia zas nám bránila umiestniť dcéru na gymnázium, ktoré bolo proti fare. Hoci sa výborne učila, riaditeľ sa bál ju prijať a mala chodiť do Gelnice. Tvrdo sme bojovali aj výrokom: „Keď nie sme ľudia, postavte nás k múru a postrieľajte nás!!!“ Tak napokon bola prijatá.
Mňa však zodpovednosť za zbor aj tu nútila nenechať schátranú hospodársku budovu vo farskom dvore. Z nej sme urobili pre zbor postačujúcu zborovú sieň.
Žiaľ, nežičlivci z radov neveriacich pod rúškom politickej príslušnosti nám tu znemožňovali život, najmä manželke v zamestnaní v podniku SEZ. K tomu ja som v nezdravej fare dostal reumatickú horúčku. Zas mi ostávalo len hľadať si iné miesto.
A tak som sa žiadal o preloženie za námestného kňaza do uprázdneného zboru Považská Bystrica v Turčianskom senioráte. Pán generálny biskup sa bál podpísať dekrét pre mňa, „zanieteného“ farára, ako sa on o mne predo mnou raz vyjadril. Aj senior sa bál, ale nevetoval, lebo ma mal na svedomí, keďže za jeho vedenia som musel opustiť Horné Jaseno pre stratu štátneho súhlasu. Keď moja žiadosť stagnovala, vytrvale znova a znova urgoval za mňa senior Ján Bajcár zo Senice. Poznal ma ako nenáročného budovateľa zboru v Hornom Jasene a ako výborného žiaka z fakulty. Keďže on od r. 1949 novozaložený zbor v Považskej Bystrici svedomite budoval, veľmi mu záležalo na tom, aby do ním budovaného zboru po jeho odchode ja som do Považskej Bystrice prišiel. Po 7-mesačných urgenciách konečne v auguste 1973 sme sa sťahovali do Považskej Bystrice.
Aj v Považskej Bystrici sme museli prejsť viacerými veľkými ťažkosťami, a to najprv v súvise so zamestnaním aj s veľmi vážnym onemocnením manželky. Keď ju 14. novembra 1973 operovali, mala taký stupeň žltosti, na ktorý sa umiera. Len sám náš Pán vypočul moje prosby a zachoval ju. Keď ju v decembri nedoliečenú prepustili z nemocnice, zas len s mimoriadnou Božou pomocou sa v marci jej stav zlepšil. I potom zas len Pán Boh vzbudil cirkevníkov, ktorí dopomohli nájsť jej vzdelaniu primerané miesto účtovníčky. Hoci mala veľké pracovné zaťaženie a musela robiť veľa aj za iné a aj mnoho nadčasov, Pán jej pomohol vydržať do dôchodku.
I tu boli nesmierne ťažkosti so štúdiom, a to mladšej dcéry Júlie. Darmo mala čisté jednotky a zdravotné dôvody. Zas len po dlhom zápase a nadovšetko s veľkou Božou pomocou smela chodiť do gymnázia.
V cirkevnom živote v Považskej Bystrici v dobe tzv. normalizácie boli veľmi ťažké podmienky, ale dobitý dovtedajším životom musel som si ceniť to, že fara tu bola zdravá a nemal som už problémy s reumou. Potom bolo veľkou vecou to, že už za totality od r. 1983 sa začala dvíhať účasť na službách Božích, Do r. 1990 sa účasť zdvihla na cca 80 − 90 ľudí v obyčajnú nedeľu, a to v malom zbore.
Ani tu som sa nevyhol generálnym opravám budov. V r. 1978 sme generálne opravili maličký kostol vo fílii Bodiná. Museli sme poopraviť krov, aby sme mohli dať novú krytinu, a to plechovú. Dali sme nové, omnoho väčšie okná, aj dvere nové, celkom sa obila stará vonkajšia omietka a dali sme novú, krásnu. Zaopatrili sme hudobný nástroj, čo dovtedy nebolo.
V Považskej Bystrici sme robili v r. 1986 − 1987 generálnu opravu vonkajšku celého zborového domu: tu je umiestnená na prízemí veľká modlitebňa, tiež zborová sieň a hygienické zariadenia a na poschodí byt farára a kancelária farského úradu. Posviacka bola 1. nov. 1987. Dlžobu 50-tisíc sme splatili z podpory GBÚ z prostriedkov poslaných zo Svetového luteránskeho zväzu.
Po 17-ročnom pôsobení v Považskej Bystrici bolo potrebné v r. 1990 odísť, a to z viacerých dôvodov: aj zborových, aj súkromných. A tak v 62. roku života prešiel som na uprázdnenú faru v Poltári, v susedstve môjho rodného okresu. Pán mi dal nad očakávanie aj v mojom dôchodkovom veku novú silu ku mnohostrannej práci.
Všemožne som sa staral o duchovné prebúdzanie, a to okrem kázní aj osobitnými misijnými aktivitami. Priznávam však veľký smútok z toho, že len málo mužov sa dalo získať spať k uvedomelej viere a k jej smelému vyznávaniu aj účasťou na službách Božích. Je to smutné dedičstvo ateistickej ideológie totality.
Aj tu sme robili veľkú opravu kostola. Najprv v r. 1991 sme dali nové okná, opravili sme chyby vnútornej omietky a vymaľovali sme celé vnútro kostola. Podobne v r. 1992 sme previedli opravu celého vonkajšku kostola a odstránili sme závady na škridlovej krytine kostola. Oprava kostola v Poltári bola ukončená posviackou 4. októbra 1992.
Avšak uprostred mnohostranných aktivít som 25. mája 1993 dostal mozgovú porážku. Chodiť som nemohol, zle som videl. Po 3-týždňovom liečení na neurológii v Lučenci som dlho bol na domácom liečení. Stabilita tela sa mi však už nikdy nevrátila. Koncom júla som nastúpil do práce. Po dovŕšení 65 rokov som pôsobil už len do 31. decembra 1993. S manželkou sme sa presťahovali 28. 9. 1993 k slobodnej, dcére Kornélii na faru do Uhorského.
Od 1. januára 1994, odkedy nie som v službe, naplno som sa vrátil k svojmu pôvodnému živlu, k teológii, k čítaniu kníh a písaniu prác. Kým som bol v službe, bol som veľmi zamestnávaný najmä aj stavbami, resp. opravami cirkevných budov. Bolo to preto, lebo som sa smel dostať vždy len do takých zborov, kde cirkevné budovy boli v dezolátnom stave.
Súhrnný prehľad opravných prác na cirkevných budovách, ktoré sa konali pod mojím vedením v rokoch 1951 − 1993, je takýto:
a) Generálne opravy kostola som viedol v Hornom Jasene 1957-59, v Hornom Tisovníku 1969, v Bodinej 1978, v Poltári 1991 − 1992.
b) Generálna oprava vonkajšku celého komplexu zborového domu v Považskej Bystrici, kde je aj veľké modlitebňa, aj zborová sieň, aj fara, bola v r. 1986 − 1987.
c) Zborová sieň bola celkom novovytvorená vo farskej budove v Hornom Jasene v r. 1961 − 1962, v Krompachoch na farskom dvore v r. 1972.
d) Generálna oprava fary; v Hornom Jasene konala sa v r. 1961 − 1962, novú plechovú krytinu na celú faru sme dali v Mýte pod Ďumbierom v r. 1963.
Takéto zaťaženie duchovného stavbami by nemalo byť. Moje mimoriadne zaťaženie súviselo s tým, že v totalitnej dobe a ešte aj na Poltári v dobe posttotalitnej vždy som musel ja všetko organizovať a na všetko aj dozerať a neraz všeličo i sám prevádzať, keď sa to malo hýbať a nie stáť. Je celkom isté, že normálne by to tak vôbec nemalo byť, ale celý život môj i mojej manželky a dcér v dobe totality bol úplne nenormálny. V celej svojej cirkevnej praxi od r. 1951 som býval len horko-ťažko trpený a takmer vždy a všade som niekomu alebo aj mnohým zavadzal. Avšak vedel som a viem, že to všetko bolo pre nefalšovanú zvesť Božieho slova, zákona a evanjelia.
Takáto realita života ma o to lepšie naučila plne chápať teológiu kríža. Ale bolo nám vždy dané poznať znova a znova aj pomoc Božiu. Vyznávam s apoštolom Pavlom: „Boh mi pomáhal až do dnešného dňa“ (Sk 26, 22). Slúžil som − hnaný žitia nevôľou − spolu až na siedmich farách. Presne na toľkých, ako pôsobil štvanec, spisovateľ latinských diel Štefan Pilárik v dobe prenasledovania v l7. storočí.
Viem, že z miesta na miesto som musel byť hnaný preto, aby čím viacerí priamo z mojich úst mohli počuť nezvratnú pravdu Božieho zákona a nadovšetko evanjelium o nekonečnom bohatstve Božej milosti v Kristovi (Ef 2, 7) pre všetkých kajúcich hriešnikov, veriacich vo vykúpenie zásluhami Pána Ježiša Krista.