Úspešný koncert na Lazovnej

V Evanjelickom kostola na Lazovnej ulici v Banskej Bystrici, v rodnom meste hudobného skladateľa Jána Cikkera, sa 28. júla 2011 konal slávnostný koncert pri príležitosti 100. výročia jeho narodenia.
Podujatie sa nemohlo uskutočniť na vopred dohodnutom mieste, t. j. v Kostole Nanebovzatia Panny Márie v Banskej Bystrici, pretože sa tam v čase koncertu konala smútočná omša za banskobystrického biskupa Mons. Rudolfa Baláža. Dôležité však je, že evanjelický cirkevný zbor umožnil konanie koncertu vo svojom kostole a na celkovej atmosfére koncertu sa táto náhla zmena prostredia vôbec neprejavila.

Pod taktovkou dirigenta Leoša Svárovského zazneli diela autorov Ilju Zeljenku, W. A. Mozarta, Antonína Dvořáka, no a v prvom rade Jána Cikkera. Skladby interpretoval Štátny komorný orchester so sídlom v Žiline spolu s husľovým virtuózom Petrom Michalicom.

Koncert otvorila skladba Spomienky op. 25 Jána Cikkera. Navodila pravú atmosféru, ktorú ešte viac umocnila výborná akustika kostola. Po nej malo nasledovať Cikkerovo Concertino pre klavír a orchester op. 20, ktoré malo snáď tvoriť jadro celého koncertu, no program sa musel zmeniť kvôli absencii poľského klaviristu Janusza Olejniczaka. Namiesto rozsiahleho Cikkerovho Concertina zaznelo viacero kratších skladieb - známa a dodnes veľmi populárna Musica Slovaca Ilju Zeljenku, Mozartovo Adagio E dur KV 261 a Rondo C dur KV 373.

Zaujímavá bola reakcia publika. Dalo by sa predpokladať, že na túto zmenu bude reagovať negatívne, no opak bol pravdou. Najväčší poslucháčsky úspech dosiahlo prekvapivo Mozartovo Rondo C dur. Nežnú melódiu vystriedal burleskný potlesk. Atmosféra koncertu sa začala rapídne meniť. Dokonca ani Zeljenkova Musica Slovaca nevyvolala u publika také silné emócie ako Mozart. Súčasní vzdelaní hudobní poslucháči či hudobní konzumenti majú zrejme tendenciu viac prijímať európsku klasickú hudbu ako tvorbu domácich autorov. Poslucháčsky úspech Mozartových skladieb možno spôsobil aj fakt, že Štátny komorný orchester Žilina je orchester „mozartovského typu“, známy bravúrnou interpretáciou Mozartových skladieb.

Po krátkom príhovore Petra Michalicu zaznela posledná skladba - Dvořákova Česká suita D dur op. 39. Práve táto skladba navodila tú pravú slávnostnú atmosféru. Znela ako darček k Cikkerovým narodeninám. Publikum to zjavne dalo najavo mohutným potleskom, ktorý síce nebol až taký intenzívny ako po Mozartovom ronde, ale zjavne trval veľmi dlho. Samozrejme, súvisí to aj s predchádzajúcimi silnými zväzkami medzi Antonínom Dvořákom a Jánom Cikkerom, ktorí boli akoby rodina. Bolo badateľné, že orchester spolu s Petrom Michalicom budú možno kvôli silnému emocionálnemu vypätiu publika pridávať ešte nejaké to hudobné číslo navyše. Lenže čas bol neúprosný, takže nestalo sa tak. A ak by sa tak stalo, určite by to nebolo už spomenuté Cikkerovo Concertino.

Po koncerte zazneli slová kritiky, že klasická hudba, žiaľ, ustupuje do úzadia a namiesto nej sa do popredia dostávajú rôzne prejavy pakultúry, ktoré nedeformujú iba vážnu klasickú hudbu, ale i celkovú atmosféru v súčasnej spoločnosti. Treba sa nad tým vážne zamyslieť.

Galéria k článku