Pred 230 rokmi, 25. októbra 1781, vyšiel Tolerančný patent Jozefa II., ktorý podrobne stanovil náboženské slobody nekatolíkov – evanjelikov augsburského a helvétskeho vyznania a pravoslávnych kresťanov.
„Jeho Jasnost Cýsařská a Královská, w tom přeswědčená, že každé Přinoucenj, které Swědomj lidskému Násylí přinássj, welice sskodné gest; Naproti pak tomu že z oprawdiwé také, gakou Křestanská Láska přikazuge Snásselivosti, mnoho užitku gak k Náboženstvj, tak též y k obecnému Stawu pocházý; Tuto Snásselivost, we wssech swých dědičných Kraginách Cýsařských a Královských, gistými Zákony upevniti sobě uložila.“
Týmito slovami sa začína rezolúcia cisára Jozefa II. z 25. októbra 1781, ktorá neskôr vošla do dejín pod názvom Tolerančný patent.
Jozef II. bol katolícky panovník, ktorému išlo nielen o hmotné, ale aj o duchovné povznesenie obyvateľstva. Nebol zástancom dovtedajšieho výlučne rímskeho katolicizmu, ale snažil sa o osvietené katolíctvo svojej doby. Bol proti násiliu v náboženských veciach, vážil si vzdelanie, rozum a všetko, čo prispievalo k rozvoju štátu. Presadzoval katolicizmus nie v zmysle pápežskej zvrchovanosti, ale duchovný katolicizmus. Chcel odstrániť fanatizmus a zaviesť náboženskú slobodu – nie plnú, ale v duchu znášanlivosti, tolerancie. Jeho snaženie sa nestretlo len s pozitívnym ohlasom – katolícky biskup zo Szombathely píše svojmu kolegovi do Jágra (Eger): „Tolerančný patent na nás pôsobí ako pohrebná kázeň; žijeme v smutnej dobe, ak sa Boh nad nami nezmiluje, čo z nás bude?“
Tolerančný patent znamenal zastavenie prenasledovania evanjelikov – či skrytého, alebo zjavného. Evanjelikom umožnil znovu vstúpiť do spoločenského života. Stali sa z nich plnohodnotní občania štátu. Medzi významné ustanovenia patentu patrila možnosť postaviť si vlastný chrám, faru a školu. Po sto rokoch prenasledovania tak opäť mohli vznikať nové cirkevné zbory.
Zatiaľ čo v českých krajinách po bitke na Bielej hore (1620) boli evanjelikom zabrané všetky kostoly, v Uhorsku evanjelici tvorili na mnohých miestach väčšinu a platili zákony, ktoré im zabezpečovali náboženskú slobodu, aj keď značne obmedzenú. Vládnuca vrstva však málo dbala na tieto zákony a v mnohom ich okliešťovala. Pokračovalo prenasledovanie evanjelikov, zaberanie kostolov a vyháňanie farárov. Od roku 1681 síce platili artikuly prijaté na šopronskom sneme (pozri tu), no nepodarilo sa ich celkom presadiť do praxe. Artikuly určovali, kde môžu mať evanjelici kostoly – na západnom a severnom Slovensku mohli byť len dva v každej stolici. Na zvyšnej časti nášho územia artikulárne miesta neboli presne špecifikované. Ešte v rokoch 1720 – 1722 kráľovská náboženská komisia na základe vyšetrovania určovala, ktorej konfesii má patriť ktorý kostol.
Zaberanie kostolov pokračovalo až do vydania Tolerančného patentu. Napriek nepriaznivému vývoju sa však evanjelici udržali – v roku 1780 bolo na území dnešného Slovenska 122 evanjelických zborov. Mali svoje chrámy, fary a školy. Kostoly boli nielen z dreva, ale aj z kameňa – tie pochádzali ešte z predreformačnej doby –, mali však len štatút modlitební (oratórií). Územia súvislejšie obývané evanjelikmi (Hont, Novohrad, Malohont, Gemer a čiastočne Šariš) sa po vydaní Tolerančného patentu stali zázemím, z ktorého vychádzalo množstvo vzdelancov a cirkevných predstaviteľov.
Tolerančný patent má 16 bodov, ktoré podrobne stanovujú náboženské slobody nekatolíkov – evanjelikov augsburského a helvétskeho vyznania a pravoslávnych kresťanov. Prvý bod povoľuje verejne vyznávať svoje náboženstvo; v bodoch 2 a 12 – 14 sa hovorí o kostoloch. V 2. bode sa udáva, kde a za akých podmienok si evanjelici môžu zriadiť zbor a postaviť kostol, faru a školu. Podmienkou bolo, aby na takom mieste stálo 100 domov obývaných evanjelikmi. Kostol mohol byť z dreva i z kameňa, nesmel však mať vchod z ulice a musel byť bez veže a zvonov. Pri jeho stavbe sa malo dohliadať, aby ľud nebol príliš zaťažený a mohol platiť dane, ktoré požadoval štát. V 12. bode sa hovorí o kostoloch, ktoré evanjelici mali v rukách z predchádzajúceho obdobia – nemali sa im zaberať a mohli si ich opravovať, potrebovali však na to súhlas príslušnej vrchnosti. V 13. bode sa evanjelickým farárom povoľuje navštevovať filiálne kostoly a má sa zastaviť ich odoberanie. V 14. bode sa poddaným povoľuje navštevovať aj magnátske a zemepanské kostoly.
Všetky tieto úľavy oživili ducha evanjelikov a umožnili nebývalý rozkvet evanjelickej cirkvi. V priebehu 27 rokov po Tolerančnom patente vzniklo vyše 150 nových cirkevných zborov, postavilo sa mnoho tolerančných kostolov a opravili sa staršie chrámy. Podľa prvého schematizmu, vydaného Bohuslavom Tablicom v roku 1808, na území dnešného Slovenska bolo vtedy vyše 270 evanjelických zborov.
Zdroj: Tranovský evanjelický kalendár na rok 2011
Týmito slovami sa začína rezolúcia cisára Jozefa II. z 25. októbra 1781, ktorá neskôr vošla do dejín pod názvom Tolerančný patent.
Jozef II. bol katolícky panovník, ktorému išlo nielen o hmotné, ale aj o duchovné povznesenie obyvateľstva. Nebol zástancom dovtedajšieho výlučne rímskeho katolicizmu, ale snažil sa o osvietené katolíctvo svojej doby. Bol proti násiliu v náboženských veciach, vážil si vzdelanie, rozum a všetko, čo prispievalo k rozvoju štátu. Presadzoval katolicizmus nie v zmysle pápežskej zvrchovanosti, ale duchovný katolicizmus. Chcel odstrániť fanatizmus a zaviesť náboženskú slobodu – nie plnú, ale v duchu znášanlivosti, tolerancie. Jeho snaženie sa nestretlo len s pozitívnym ohlasom – katolícky biskup zo Szombathely píše svojmu kolegovi do Jágra (Eger): „Tolerančný patent na nás pôsobí ako pohrebná kázeň; žijeme v smutnej dobe, ak sa Boh nad nami nezmiluje, čo z nás bude?“
Tolerančný patent znamenal zastavenie prenasledovania evanjelikov – či skrytého, alebo zjavného. Evanjelikom umožnil znovu vstúpiť do spoločenského života. Stali sa z nich plnohodnotní občania štátu. Medzi významné ustanovenia patentu patrila možnosť postaviť si vlastný chrám, faru a školu. Po sto rokoch prenasledovania tak opäť mohli vznikať nové cirkevné zbory.
Zatiaľ čo v českých krajinách po bitke na Bielej hore (1620) boli evanjelikom zabrané všetky kostoly, v Uhorsku evanjelici tvorili na mnohých miestach väčšinu a platili zákony, ktoré im zabezpečovali náboženskú slobodu, aj keď značne obmedzenú. Vládnuca vrstva však málo dbala na tieto zákony a v mnohom ich okliešťovala. Pokračovalo prenasledovanie evanjelikov, zaberanie kostolov a vyháňanie farárov. Od roku 1681 síce platili artikuly prijaté na šopronskom sneme (pozri tu), no nepodarilo sa ich celkom presadiť do praxe. Artikuly určovali, kde môžu mať evanjelici kostoly – na západnom a severnom Slovensku mohli byť len dva v každej stolici. Na zvyšnej časti nášho územia artikulárne miesta neboli presne špecifikované. Ešte v rokoch 1720 – 1722 kráľovská náboženská komisia na základe vyšetrovania určovala, ktorej konfesii má patriť ktorý kostol.
Zaberanie kostolov pokračovalo až do vydania Tolerančného patentu. Napriek nepriaznivému vývoju sa však evanjelici udržali – v roku 1780 bolo na území dnešného Slovenska 122 evanjelických zborov. Mali svoje chrámy, fary a školy. Kostoly boli nielen z dreva, ale aj z kameňa – tie pochádzali ešte z predreformačnej doby –, mali však len štatút modlitební (oratórií). Územia súvislejšie obývané evanjelikmi (Hont, Novohrad, Malohont, Gemer a čiastočne Šariš) sa po vydaní Tolerančného patentu stali zázemím, z ktorého vychádzalo množstvo vzdelancov a cirkevných predstaviteľov.
Tolerančný patent má 16 bodov, ktoré podrobne stanovujú náboženské slobody nekatolíkov – evanjelikov augsburského a helvétskeho vyznania a pravoslávnych kresťanov. Prvý bod povoľuje verejne vyznávať svoje náboženstvo; v bodoch 2 a 12 – 14 sa hovorí o kostoloch. V 2. bode sa udáva, kde a za akých podmienok si evanjelici môžu zriadiť zbor a postaviť kostol, faru a školu. Podmienkou bolo, aby na takom mieste stálo 100 domov obývaných evanjelikmi. Kostol mohol byť z dreva i z kameňa, nesmel však mať vchod z ulice a musel byť bez veže a zvonov. Pri jeho stavbe sa malo dohliadať, aby ľud nebol príliš zaťažený a mohol platiť dane, ktoré požadoval štát. V 12. bode sa hovorí o kostoloch, ktoré evanjelici mali v rukách z predchádzajúceho obdobia – nemali sa im zaberať a mohli si ich opravovať, potrebovali však na to súhlas príslušnej vrchnosti. V 13. bode sa evanjelickým farárom povoľuje navštevovať filiálne kostoly a má sa zastaviť ich odoberanie. V 14. bode sa poddaným povoľuje navštevovať aj magnátske a zemepanské kostoly.
Všetky tieto úľavy oživili ducha evanjelikov a umožnili nebývalý rozkvet evanjelickej cirkvi. V priebehu 27 rokov po Tolerančnom patente vzniklo vyše 150 nových cirkevných zborov, postavilo sa mnoho tolerančných kostolov a opravili sa staršie chrámy. Podľa prvého schematizmu, vydaného Bohuslavom Tablicom v roku 1808, na území dnešného Slovenska bolo vtedy vyše 270 evanjelických zborov.
Zdroj: Tranovský evanjelický kalendár na rok 2011
