V tomto roku si pripomíname 330. výročie šopronského snemu, ktorý sa začal v Šoprone 28. apríla 1681 a s prestávkami trval do 30. decembra 1681.
V druhej polovici 17. storočia protireformácia – prenasledovanie reformovaných kresťanov – dosiahla na našom území vrchol. V dôsledku bratislavských súdov protestanti prišli o mnohých svojich farárov a učiteľov, zaberali im kostoly a nútili ich k prestupu na katolícku vieru. Odrazilo sa to na prudkom znížení počtu veriacich, cirkevných zborov aj seniorátov.
Určitú zmenu v postavení evanjelikov znamenal snem v Šoprone. Zvolal ho cisár Leopold I. pod tlakom povstania Imricha Tököliho v snahe získať si drobnými ústupkami voči protestantom ich podporu v boji proti tureckému nebezpečenstvu. Snem prijal 82 artikúl (zákonných článkov); z nich náboženských slobôd sa týkali články 25 a 26.
Článok 25 deklaroval náboženskú slobodu a povoľoval návrat evanjelických kňazov a učiteľov, ktorí boli vyhnaní z krajiny.
Podľa článku 26 si evanjelici mohli v každej stolici postaviť dva chrámy a kostoly či kaplnky mohli mať aj v slobodných kráľovských, banských a pohraničných mestách i v sídlach zemepánov. no s mnohými obmedzeniami Museli ich postaviť v priebehu jedného roka, a to na určených miestach na kraji obce, s vchodom odvráteným od ulice, z dreva, bez veže a zvonov. Z asi 50 povolených kostolov dokázali v týchto podmienkach vybudovať 38 artikulárnych chrámov; z nich sa dodnes zachovali len kostoly v Hronseku, Kežmarku, Leštinách, Istebnom a Paludzi (pri stavbe Liptovskej Mary bol prenesený do Svätého Kríža).
Prenasledovanie nekatolíkov a zaberanie ich kostolov pokračovalo aj po šopronskom sneme. Až Tolerančný patent Jozefa II. vydaný 25. októbra 1781 (230. výročie) podrobne stanovil náboženské slobody nekatolíkov – evanjelikov augsburského a helvétskeho vyznania a pravoslávnych. Aj keď Tolerančný patent znamenal len ich tolerovanie, nie zrovnoprávnenie s katolíckou cirkvou, umožnil nebývalý rozkvet našej cirkvi: práve vtedy boli postavené dve tretiny evanjelických kostolov v Uhorsku – nazývajú sa tolerančné kostoly.
Skutočnú rovnosť cirkví v rakúsko-uhorskej monarchii deklaroval až zákonný článok XX z roku 1848, no aj ten sa do praxe presadzoval len veľmi pomaly. Edita Škodová
Určitú zmenu v postavení evanjelikov znamenal snem v Šoprone. Zvolal ho cisár Leopold I. pod tlakom povstania Imricha Tököliho v snahe získať si drobnými ústupkami voči protestantom ich podporu v boji proti tureckému nebezpečenstvu. Snem prijal 82 artikúl (zákonných článkov); z nich náboženských slobôd sa týkali články 25 a 26.
Článok 25 deklaroval náboženskú slobodu a povoľoval návrat evanjelických kňazov a učiteľov, ktorí boli vyhnaní z krajiny.
Podľa článku 26 si evanjelici mohli v každej stolici postaviť dva chrámy a kostoly či kaplnky mohli mať aj v slobodných kráľovských, banských a pohraničných mestách i v sídlach zemepánov. no s mnohými obmedzeniami Museli ich postaviť v priebehu jedného roka, a to na určených miestach na kraji obce, s vchodom odvráteným od ulice, z dreva, bez veže a zvonov. Z asi 50 povolených kostolov dokázali v týchto podmienkach vybudovať 38 artikulárnych chrámov; z nich sa dodnes zachovali len kostoly v Hronseku, Kežmarku, Leštinách, Istebnom a Paludzi (pri stavbe Liptovskej Mary bol prenesený do Svätého Kríža).
Prenasledovanie nekatolíkov a zaberanie ich kostolov pokračovalo aj po šopronskom sneme. Až Tolerančný patent Jozefa II. vydaný 25. októbra 1781 (230. výročie) podrobne stanovil náboženské slobody nekatolíkov – evanjelikov augsburského a helvétskeho vyznania a pravoslávnych. Aj keď Tolerančný patent znamenal len ich tolerovanie, nie zrovnoprávnenie s katolíckou cirkvou, umožnil nebývalý rozkvet našej cirkvi: práve vtedy boli postavené dve tretiny evanjelických kostolov v Uhorsku – nazývajú sa tolerančné kostoly.
Skutočnú rovnosť cirkví v rakúsko-uhorskej monarchii deklaroval až zákonný článok XX z roku 1848, no aj ten sa do praxe presadzoval len veľmi pomaly. Edita Škodová
