Neskoré jesenné obdobie nás upomína na viac vecí: na zber úrody, na vädnutie krásnych kvetov, bylín, uschýnanie trávy, padanie listov zo stromov, na chystanie sa prírody na zimný odpočinok. Do tohto obdobia patrí aj sviatok Pamiatky zosnulých.
Čuj, ktosi vraví: Volaj! I povedal som: Čo mám volať? Každé telo je tráva a všetka jeho nádhera sťa poľný kvet. Naozaj, ľudia sú tráva. Usychá tráva, vädne kvet, keď dych Hospodinov zavanie naň. Usychá tráva, vädne kvet, ale slovo nášho Boha zostáva na veky. (Iz 40, 6 − 8)
Nejde o pohrebnú príležitosť, aj keď v kostoloch máme čierne oltárne rúcha, ale tak ako celé okolie v prírode, aj tento sviatok nás upomína na nestálosť stvoreného, upozorňuje nás na našu pominuteľnosť. Starozákonný prorok Izaiáš, keď chcel upozorniť svoj ľud na jeho pominuteľnosť, robí to obrazom vzatým tiež z prírody. Jesenné obdobie so svojou melanchóliou tomu len napomáha. To nás vhodne uspôsobuje na zvýšenú vnímavosť Božieho slova o našej pominuteľnosti. Nestavia nám však pre oči zármutok. Naopak. Ak nás pohľad na opŕchnutý kvet a pustnúcu prírodu robí skľúčenými, tak slovo Božie v každej skľúčenosti a zármutku nás chce potešiť. Pán Boh vie, že človeka treba potešovať, lebo je tu dosť toho, čo nás skľučuje a zarmucuje. A ten posledný, ale najpodstatnejší dôvod je tu pominuteľnosť naša i našich milých, ktorú pociťujeme ako najväčšie nešťastie a tým aj celý život ako tragédiu. Už skúsenosť nás učí, že tu nikto nezostáva večne. Zákon vzniku a zániku je neúprosný. A to nás deptá. Pýtame sa: Musí to tak byť? Božie slovo nás uisťuje, že to tak nie je. Ak kvality človeka skrachovali, Boh nám chce dať istotu.
Viďme teda aj my pri spomienke na našich zosnulých:
1. ľudskú pominuteľnosť a
2. Božiu večnosť a v nej záchranu.
Ľudia veľmi dobre vedia o zákone pominuteľnosti − smrti. No keď ona príde v rodine, vždy bývajú prekvapení. Všeličím sa potešujú. V jednej poviedke z indickej náboženskej literatúry sa hovorí: Jednej žene, Kiságotami, sa narodil syn. Sotva sa naučil chodiť, zomrel. Zúfalá matka dovtedy nestála tvárou v tvár smrti, a tak neverila, že jej syn sa už nevráti k životu. Preto odohnala tých, ktorí jej dieťa chceli spáliť. Vzala svojho mŕtveho syna do náručia a chodila s ním v obci z domu do domu. Všade sa pýtala, či nepoznajú liek pre jej jediné dieťa. Všetci si o nej mysleli, že sa zbláznila, keď hľadá liek pre svojho mŕtveho syna. Uvidel ju múdry muž. Povedal jej: Choď k majstrovi a spýtaj sa jeho. Odišla žena k majstrovi a spýtala sa ho: Pane, poznáš liek pre môjho mŕtveho syna? Áno, poznám, odpovedal majster. Musíš si zaopatriť za malý hrnček horčičných zŕn. A odkiaľ si ich mám zaopatriť, pýtala sa žena radostne s nádejou v očiach. Prines si ich z domu, kde ani syn, ani dcéra, ani nikto iný ešte nezomrel, odpovedal majster. Išla žena znova po obci, chodila z domu do domu a prosila o malý hrnček horčičných zŕn. Všade by je ho radi boli dali, ale nenašla dom, v ktorom by nebol nikto zomrel. A povzdychla si večer unavená celodennou chôdzou: Ach, ťažká je to práca. Ja som si myslela, že len môj syn umrel, ale v celej obci je viac mŕtvych ako živých. Tu jej povedal majster: Ty si si myslela, že len tvoj syn umrel. Ale, ako vidíš, to je večný zákon všetkých ľudí.
Táto poviedka aj nám pripomína náš odchod z tohto sveta. Ľuďom sa už zdá samozrejmým, že musia umrieť a poznávajú príbuznosť a spojenie s celou prírodou. Posledné roky prekvapivosť našej pominuteľnosti ešte viac zvýrazňujú. No toto všeobecné chápanie pominuteľnosti nemôže uspokojiť nikoho. Človek už ani v prírode nič nevidí a necíti v nej prítomnosť Stvoriteľa a Pána, a preto aj skutočnosť odumierania a znovuobživovania nechápe ako Božie dielo. Ale „kresťania sa rozprávajú so všetkým zemským rastlinstvom a dívajú sa naň ako na zobrazenie Božieho diela, ktoré chce vykonať aj na nás“ (M. Luther). Preto aj prorokovi vkladá do úst obraz z prírody o pominuteľnosti človeka. Tá je tiež Božím dielom. Božím dychom odumierame, lebo − ako ďalej píše Luther − „Boh je veľkým roľníkom, ktorému je celý svet iba zásterou a má pri tom plné vrece ľudí od Adama až do konca, a keď príde mor, vojna či iné umieranie, to je akoby načrel hlboko do vreca a rozsial do zeme ľudí, ktorých nechal zomrieť“. Naša pominuteľnosť je tiež Boží súd nad hriešnikmi. Ako vidíme, nič nestojí na človeku. Pohľad na človeka je zdrojom vytriezvenia.
Musíme sa teda obracať na Boha. Prorok Izaiáš sa tiež na Neho obracal. Keď stál uprostred hynúceho ľudu a keď žiaden človek nevedel poradiť a potešiť, pýtal sa Boha, aký má byť obsah jeho zvesti: „Čo mám volať?“ Mal potešovať tým slovom, ktorým povstal svet. Aj my sa tým istým slovom potešujme. Božím slovom, dychom svojich úst dal nám život a týmto slovom udržuje všetko stvorenstvo. A tak isto aj pri poslednom súde Pán Boh prehovorí svojím slovom. Stane sa to, čo svojím slovom určí. Postaví sa aj to, čo sa pominulo k večnému životu. K tomu Luther zase hovorí: „Slovo a tí, ktorí Slovu veria, zostanú na veky.“ V 1Pt 1, 23 je napísané: „Veď ste živým a večným slovom Božím znovuzrodení, nie z porušiteľného, ale neporušiteľného semena.“ Toto miesto Luther vysvetľuje takto: „Znovuzrodenie z neporušiteľného semena, ako sa uskutočnilo? Zo semena, lebo nič nerastie bez semena. Keď prvé narodenie je zo semena, tak aj druhé. Čo je však toto semeno? Nie krv, ani telo. Je to semeno Božieho slova. A kto toto verí, je znovuzrodený a žije. Pri telesnom rodení, keď semeno počne, zmení sa a nie je viac semenom. Semeno Božieho slova sa nemôže zmeniť, zostáva večné. Ono zmení mňa a všetko zlé vo mne ničí. Teda aj po mojej smrti má moc dať nový život.“ A aby sme sa ešte poučili u Luthera z tejto state, uvediem ešte toto: „Boh je roľník, ktorý stvoril mňa i všetky veci, všetkých ľudí. A keď to dokázal z ničoho, tak dokáže aj to, že nás z hrobov vyvedie živých a dá telu novú tvárnosť. Záver je teda ten, že ľudské telo sa musí zmeniť, nezostane nič z tohto pominuteľného života. Celý tento život zanikne a povstane nový život, ktorý zostane naveky. Boh svojím slovom vytvára nový život, aby sa odstránilo pominuteľné. Na to teda slúži aj smrť, ktorá prichádza a povie ti: Prestaň jesť aj piť, odumri, aby si dosiahol novú, krajšiu podobu. A preto aj keď Boh hovorí človeku: Zem si a staneš sa zemou, predsa nezostane zemou navždy, lebo ako na začiatku zo zeme stvoril človeka, tak tohože človeka na budúci raz stvorí oveľa krajším.“
Luther sa z Božieho slova učil a naň sa spoliehal. Z toho pochopíme, prečo svojich 95 výpovedí zverejnil v predvečer „Všechsvätých“, keď v stredovekej cirkvi pálili sviečky na hroboch zosnulých (a tak je to dodnes) za duše zomrelých. To sa Lutherovi priečilo. Nie zásah človeka je tu rozhodujúci, ale zásah Boží, ktorý rozhoduje o našej časnosti teraz a potom aj po našej smrti.
Preto aj my, nech je akokoľvek príťažlivé a dojímavé, páleniu sviečok na cintorínoch nepripisujme nijakú zásluhu z našej strany, lebo je to nebiblické. Inak by sa naša viera stala poverou.
Aj pri tohtoročnej Pamiatke zosnulých uctime si tých, ktorí nás predišli z tejto časnosti. No čo je ešte dôležitejšie, upevnime sa v spoľahnutí na Božie slovo, ktoré bolo všemohúce nielen pri stvorení, ale bude všemohúce aj pri vzkriesení. Dáva jedinú istotu v Bohu skrze vzkriesenie Ježiša Krista ako jedinečný dôkaz tejto istoty. V tom nech je aj naša útecha, naše potešenie.
Smrť sa so životom stretá, časnosť s večnosťou sa stýka,
časné do večného vniká.
Bo Tys`, Bože, Pánom sveta, Tebe, Pane, koríme sa
pred bleskami večnej slávy, osvieť naše srdcia, hlavy,
upozorňuj na nebesia.
Nasýť duše večným krmom, napoj prúdmi vody živej,
odvráť ľud svoj z cesty krivej, obsej srdcia večným zrnom. Amen.
Zdroj: Petržalský evanjelik, č. 4 - 5/2011
Nejde o pohrebnú príležitosť, aj keď v kostoloch máme čierne oltárne rúcha, ale tak ako celé okolie v prírode, aj tento sviatok nás upomína na nestálosť stvoreného, upozorňuje nás na našu pominuteľnosť. Starozákonný prorok Izaiáš, keď chcel upozorniť svoj ľud na jeho pominuteľnosť, robí to obrazom vzatým tiež z prírody. Jesenné obdobie so svojou melanchóliou tomu len napomáha. To nás vhodne uspôsobuje na zvýšenú vnímavosť Božieho slova o našej pominuteľnosti. Nestavia nám však pre oči zármutok. Naopak. Ak nás pohľad na opŕchnutý kvet a pustnúcu prírodu robí skľúčenými, tak slovo Božie v každej skľúčenosti a zármutku nás chce potešiť. Pán Boh vie, že človeka treba potešovať, lebo je tu dosť toho, čo nás skľučuje a zarmucuje. A ten posledný, ale najpodstatnejší dôvod je tu pominuteľnosť naša i našich milých, ktorú pociťujeme ako najväčšie nešťastie a tým aj celý život ako tragédiu. Už skúsenosť nás učí, že tu nikto nezostáva večne. Zákon vzniku a zániku je neúprosný. A to nás deptá. Pýtame sa: Musí to tak byť? Božie slovo nás uisťuje, že to tak nie je. Ak kvality človeka skrachovali, Boh nám chce dať istotu.
Viďme teda aj my pri spomienke na našich zosnulých:
1. ľudskú pominuteľnosť a
2. Božiu večnosť a v nej záchranu.
Ľudia veľmi dobre vedia o zákone pominuteľnosti − smrti. No keď ona príde v rodine, vždy bývajú prekvapení. Všeličím sa potešujú. V jednej poviedke z indickej náboženskej literatúry sa hovorí: Jednej žene, Kiságotami, sa narodil syn. Sotva sa naučil chodiť, zomrel. Zúfalá matka dovtedy nestála tvárou v tvár smrti, a tak neverila, že jej syn sa už nevráti k životu. Preto odohnala tých, ktorí jej dieťa chceli spáliť. Vzala svojho mŕtveho syna do náručia a chodila s ním v obci z domu do domu. Všade sa pýtala, či nepoznajú liek pre jej jediné dieťa. Všetci si o nej mysleli, že sa zbláznila, keď hľadá liek pre svojho mŕtveho syna. Uvidel ju múdry muž. Povedal jej: Choď k majstrovi a spýtaj sa jeho. Odišla žena k majstrovi a spýtala sa ho: Pane, poznáš liek pre môjho mŕtveho syna? Áno, poznám, odpovedal majster. Musíš si zaopatriť za malý hrnček horčičných zŕn. A odkiaľ si ich mám zaopatriť, pýtala sa žena radostne s nádejou v očiach. Prines si ich z domu, kde ani syn, ani dcéra, ani nikto iný ešte nezomrel, odpovedal majster. Išla žena znova po obci, chodila z domu do domu a prosila o malý hrnček horčičných zŕn. Všade by je ho radi boli dali, ale nenašla dom, v ktorom by nebol nikto zomrel. A povzdychla si večer unavená celodennou chôdzou: Ach, ťažká je to práca. Ja som si myslela, že len môj syn umrel, ale v celej obci je viac mŕtvych ako živých. Tu jej povedal majster: Ty si si myslela, že len tvoj syn umrel. Ale, ako vidíš, to je večný zákon všetkých ľudí.
Táto poviedka aj nám pripomína náš odchod z tohto sveta. Ľuďom sa už zdá samozrejmým, že musia umrieť a poznávajú príbuznosť a spojenie s celou prírodou. Posledné roky prekvapivosť našej pominuteľnosti ešte viac zvýrazňujú. No toto všeobecné chápanie pominuteľnosti nemôže uspokojiť nikoho. Človek už ani v prírode nič nevidí a necíti v nej prítomnosť Stvoriteľa a Pána, a preto aj skutočnosť odumierania a znovuobživovania nechápe ako Božie dielo. Ale „kresťania sa rozprávajú so všetkým zemským rastlinstvom a dívajú sa naň ako na zobrazenie Božieho diela, ktoré chce vykonať aj na nás“ (M. Luther). Preto aj prorokovi vkladá do úst obraz z prírody o pominuteľnosti človeka. Tá je tiež Božím dielom. Božím dychom odumierame, lebo − ako ďalej píše Luther − „Boh je veľkým roľníkom, ktorému je celý svet iba zásterou a má pri tom plné vrece ľudí od Adama až do konca, a keď príde mor, vojna či iné umieranie, to je akoby načrel hlboko do vreca a rozsial do zeme ľudí, ktorých nechal zomrieť“. Naša pominuteľnosť je tiež Boží súd nad hriešnikmi. Ako vidíme, nič nestojí na človeku. Pohľad na človeka je zdrojom vytriezvenia.
Musíme sa teda obracať na Boha. Prorok Izaiáš sa tiež na Neho obracal. Keď stál uprostred hynúceho ľudu a keď žiaden človek nevedel poradiť a potešiť, pýtal sa Boha, aký má byť obsah jeho zvesti: „Čo mám volať?“ Mal potešovať tým slovom, ktorým povstal svet. Aj my sa tým istým slovom potešujme. Božím slovom, dychom svojich úst dal nám život a týmto slovom udržuje všetko stvorenstvo. A tak isto aj pri poslednom súde Pán Boh prehovorí svojím slovom. Stane sa to, čo svojím slovom určí. Postaví sa aj to, čo sa pominulo k večnému životu. K tomu Luther zase hovorí: „Slovo a tí, ktorí Slovu veria, zostanú na veky.“ V 1Pt 1, 23 je napísané: „Veď ste živým a večným slovom Božím znovuzrodení, nie z porušiteľného, ale neporušiteľného semena.“ Toto miesto Luther vysvetľuje takto: „Znovuzrodenie z neporušiteľného semena, ako sa uskutočnilo? Zo semena, lebo nič nerastie bez semena. Keď prvé narodenie je zo semena, tak aj druhé. Čo je však toto semeno? Nie krv, ani telo. Je to semeno Božieho slova. A kto toto verí, je znovuzrodený a žije. Pri telesnom rodení, keď semeno počne, zmení sa a nie je viac semenom. Semeno Božieho slova sa nemôže zmeniť, zostáva večné. Ono zmení mňa a všetko zlé vo mne ničí. Teda aj po mojej smrti má moc dať nový život.“ A aby sme sa ešte poučili u Luthera z tejto state, uvediem ešte toto: „Boh je roľník, ktorý stvoril mňa i všetky veci, všetkých ľudí. A keď to dokázal z ničoho, tak dokáže aj to, že nás z hrobov vyvedie živých a dá telu novú tvárnosť. Záver je teda ten, že ľudské telo sa musí zmeniť, nezostane nič z tohto pominuteľného života. Celý tento život zanikne a povstane nový život, ktorý zostane naveky. Boh svojím slovom vytvára nový život, aby sa odstránilo pominuteľné. Na to teda slúži aj smrť, ktorá prichádza a povie ti: Prestaň jesť aj piť, odumri, aby si dosiahol novú, krajšiu podobu. A preto aj keď Boh hovorí človeku: Zem si a staneš sa zemou, predsa nezostane zemou navždy, lebo ako na začiatku zo zeme stvoril človeka, tak tohože človeka na budúci raz stvorí oveľa krajším.“
Luther sa z Božieho slova učil a naň sa spoliehal. Z toho pochopíme, prečo svojich 95 výpovedí zverejnil v predvečer „Všechsvätých“, keď v stredovekej cirkvi pálili sviečky na hroboch zosnulých (a tak je to dodnes) za duše zomrelých. To sa Lutherovi priečilo. Nie zásah človeka je tu rozhodujúci, ale zásah Boží, ktorý rozhoduje o našej časnosti teraz a potom aj po našej smrti.
Preto aj my, nech je akokoľvek príťažlivé a dojímavé, páleniu sviečok na cintorínoch nepripisujme nijakú zásluhu z našej strany, lebo je to nebiblické. Inak by sa naša viera stala poverou.
Aj pri tohtoročnej Pamiatke zosnulých uctime si tých, ktorí nás predišli z tejto časnosti. No čo je ešte dôležitejšie, upevnime sa v spoľahnutí na Božie slovo, ktoré bolo všemohúce nielen pri stvorení, ale bude všemohúce aj pri vzkriesení. Dáva jedinú istotu v Bohu skrze vzkriesenie Ježiša Krista ako jedinečný dôkaz tejto istoty. V tom nech je aj naša útecha, naše potešenie.
Smrť sa so životom stretá, časnosť s večnosťou sa stýka,
časné do večného vniká.
Bo Tys`, Bože, Pánom sveta, Tebe, Pane, koríme sa
pred bleskami večnej slávy, osvieť naše srdcia, hlavy,
upozorňuj na nebesia.
Nasýť duše večným krmom, napoj prúdmi vody živej,
odvráť ľud svoj z cesty krivej, obsej srdcia večným zrnom. Amen.
Zdroj: Petržalský evanjelik, č. 4 - 5/2011