Jeho talent odhalil mikulášsky evanjelický farár Matúš Blaho. Študoval na evanjelických lýceách v Levoči, Kežmarku a Bratislave, kde sa pripojil k štúrovcom. Zúčastnil sa aj na memorandovom zhromaždení v Martine r. 1861. Čítajte v Slovenke.
BÚRLIVÁCKY BOHÉM
Žiaden štúrovec nemá toľko populárnych prívlastkov ako on: divný Janko, tulák, búrlivák, rebel. Jeho hrob je neznámy a nezachovala sa ani jeho fotografia či obraz. Kráľove imaginárne portréty vytvorili viacerí maliari a sochári až po jeho smrti. Aj autorka urobila s básnikom imaginárny rozhovor.<br />
- Majstre, ste štylizovaným hrdinom balady Zakliata panna vo Váhu a Divný Janko, kde nájdeme aj takéto verše: Otec ho ako koňa mláti od malička, s plačom ho napomína biednučná mamička... Podľa nich vaše detstvo v Liptovskom Mikuláši nebola prechádzka ružovou záhradou.
Nebola a ani ja som nebol ideálny syn. Môj otec bol mäsiarom a taká hrubá bola i jeho povaha: keď sa mu niečo nedarilo, vyvŕšil sa na mame. Žofia Šľachtová mala dvadsaťtri rokov, keď si ju vzal tridsaťštyriročný vdovec s dcérou. Narodilo sa im ešte päť detí (ja v roku 1822) a tyranského otca sme sa všetci báli. Keď sa rozzúril, v dome sa ozýval plač a krik, až sklá na oknách rinčali. Vtedy som utekal von - ochladiť si rozbúrenú hlavu. Matku som ľutoval a otca by som bol najradšej zabil... Niekedy som sa až zľakol svojich myšlienok. Niesol som si do života rodinný rozpor: bol som citlivý ako mama, ale aj prchký po otcovi. Z nechuti k nemu som mu nešiel ani na pohreb.
- Prvé školské povinnosti vám veľmi nevoňali, hrozilo, že otec vás prinúti vyučiť sa remeslu - možno i mäsiarstvu... Komu vďačíte za to, že vás predsa poslali na štúdiá?
Mikulášsky evanjelický farár Matúš Blaho sýtil môj hlad po čítaní. Všimol si moju náklonnosť k slovám a poradil otcovi, aby ma dal študovať. Pre dvanásťročného chlapca to bol obrovský zážitok, keď ma na voze viezli cez tri stolice - Liptovskú, Zvolenskú a Gemerskom a Malohontskú - až do dedinky Gemer, kde stála nízka ošarpaná škola. Naučil som sa v nej po maďarsky a po prvý raz som načrel aj do teórie veršovania.
Na Evanjelickom lýceu v Levoči som štyri roky lúskal filozofiu, rétoriku i logiku. Naši profesori boli podkutí v svetovej literatúre, od nich som po prvý raz počul mená velikánov Shakespeara, Puškina, Mickiewicza... Ďalšie dva roky na lýceu v Kežmarku som sa trápil so základmi práva. Aby som si od toľkých múdrostí vyvetral hlavu, chodieval som si posedieť na ruiny Kežmarského hradu.
- Po Kežmarku ste dva roky pokračovali na Evanjelickom lýceu v Bratislave. Ako na vás zapôsobilo mesto a študentmi obdivovaný zastupujúci profesor Ľudovít Štúr?
Prešporok mal vtedy takmer 40-tisíc obyvateľov, spočiatku som si medzi nimi pripadal stratený. Zvykol som si vybrať sa niekde do poľa alebo do parku k Dunaju. Keď ma cestou zastihol dážď, ukryl som sa pod stromy a ako očarený som pozoroval blesky nad Kamzíkom. Tak jasne svietila vtedy aj moja duša. Štúr s Hurbanom ma inšpirovali, aby som zanechal veršovanie v češtine a písal konečne, ako mi zobák narástol - v ľubozvučnej slovenčine. Valmanachu Nitra mi vyšlo tuším osem básní - aj Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Zabitý i Zverbovaný, ktorého Štúr vyhlásil za vzor romantického básnenia a páčil sa aj moravským literátom. Keď maďarskí inšpektori zbavili Ľudovíta profesúry, smutnú náladu, ale aj vzdor nás študentov som vložil do Dumy bratislavskej: nenivočia, netnú, nerúbu, nekolú - ale srdce berú slovenskému kolu... Ľudovít mi bol priateľsky naklonený, kým som ho nepodpichol, že by mal byť pri redigovaní Slovenských národných novín odvážnejší. Kritiku zle znášal - nazval ma zato impertinentným grobianom.
- Po náhlom odchode z Bratislavy sa začalo vaše dlhé tulácke obdobie. Občas na plti, ale väčšinou pešo ste putovali do Pešti, srbskej Vojvodiny, až kdesi pred brány Turecka; na cestách vás sprevádzala len vaša dlhočizná fajka. Žili ste z ruky do úst, od priateľov ste si požičiavali peniaze, ktoré ste zabúdali vrátiť...
Je to len čiastočná pravda. Po celý čas som bol v zajatí veršovania, medzi iným mojej najzložitejšej skladby Dvanásť slov (Dráma sveta). Ako hovorím v básni - Ja strechy nemám, ja kde sadnúť nemám - aj preto som sa potĺkal svetom! Miesto koncipienta v advokátskej kancelárii Alexandra Vrchovského v Pešti mi vyhovovalo, lebo šéf mal pochopenie pre moje básnenie. Dával mi síce žobrácky plat, ale zasa ma nehrešil, keď som prišiel do práce neskoro.
- Túlavý básnik Janko Kráľ bol príťažlivý pre dievčatá: páčili ste sa sestre vášho priateľa, učiteľa Jána Rotaridesa z Príbeliec Kláre aj mladučkej zemianke, no vy ste vždy v poslednej chvíli zdupkali...
Nemyslíte, že to bol prejav zodpovednosti? Načo si má chlap uviazať na krk ženskú, keď nemá kde skloniť hlavu! Klára Rotaridesová sa rýchlo utešila, prišla do iného stavu a musela sa vydať. Mladé Srbky Stratimirovičové som cez prázdniny doučoval. Videl som v nich deti, keď tu staršia začala na mňa gúľať očami a chichúňať sa, akoby som ju šteklil. Pani matka si to všimla a vyhrešila ma bez príčiny, tak som sa trocha urazene odporúčal. Tá pravá na mňa ešte len čakala: Mária bola sestrou slovenského dobrovoľníckeho kapitána, teda môjho revolučného kolegu Karola Modrániho.
- Ako dvadsaťdeväťročný ste v Horných Ozorovciach viedli k oltáru sotva sedemnásťročnú dcéru úradníka zo Zayho panstva v Uhrovci. Nevesta Mária musela mať úradné povolenie, aby sa mohla vydávať. Milovali ste ju?
O láske nepadlo ani slovo, veď priateľovu sestru som poznal skôr z jeho rozprávania. Náklonnosť sa medzi nami vyvinul a postupne, keď sa nám narodili štyri deti Vladimír, Mladen, Anastázia a Ivan. Rástli v desaťročí po revolúcii, keď ma páni prekladali z jedného kúta krajiny do druhého. Nikto nechcel mať v úrade rebela, ktorý počas revolúcie už stál pod šibenicou. Vraj sme s Rotaridesom poburovali ľudí! Čerta starého, len sme im vysvetľovali nový zákon o zrušení poddanstva. Moja rodina nemala vlastný dom, žili sme v podnájmoch. V tých ťažkých časoch sme sa s Máriou zblížili. No a potom som ochorel...
- Vaša priateľka česká spisovateľka Božena Němcová, ktorá v Balážskych Ďarmotách navštívila svojho manžela, opísala váš vzťah s Máriou trocha inak: vraj ste si ju veľmi nevážili a musela vás obskakovať ako slúžka...
Pekná česká spisovateľka s bujným poprsím bola príliš emancipovaná. Trocha som sa pred ňou chlapil, tak ako všetci Slováci. Moja žena sa vzorne starala o početnú rodinu, kým Němcová doma nevarila...
- Vaša pani sa zasa občas trápila, keď ste sa zabudli v krčme...
Stávalo sami to, no nie každý deň. Keď som zistil, že alkoholmi škodí, pil som už len mlieko a vodu. Aj tak som ochorel na brušný týfus. Už som nič nechcel od života, len aby som ešte pred smrťou uvidel svojich starších chlapcov -Vladimíra, vyštudovaného právnika, a lý ceistu Mladena.
Janko Kráľ zomrel v Zlatých Moravciach počas týfusovej epidémie v máji roku 1876. Manželka musela po pohrebe opustiť byt, presťahovala sa k synovi Vladimírovi do Levíc. Na hanbu rozpŕchnutej rodiny i národa básnikov hrob ostal označený len dreveným krížom, ktorý sa časom stratil a všetky pokusy nájsť miesto jeho posledného odpočinku boli neúspešné. Jeho pamätník na Národnom cintoríne v Martine je len symbolický. Našťastie, dodnes žije Kráľova poézia, a to nie je málo.
Alžbeta Remiášová, Slovenka, 22/2011, 31/05/2011, ČO NEBOLO V UČEBNICIACH
Žiaden štúrovec nemá toľko populárnych prívlastkov ako on: divný Janko, tulák, búrlivák, rebel. Jeho hrob je neznámy a nezachovala sa ani jeho fotografia či obraz. Kráľove imaginárne portréty vytvorili viacerí maliari a sochári až po jeho smrti. Aj autorka urobila s básnikom imaginárny rozhovor.<br />
- Majstre, ste štylizovaným hrdinom balady Zakliata panna vo Váhu a Divný Janko, kde nájdeme aj takéto verše: Otec ho ako koňa mláti od malička, s plačom ho napomína biednučná mamička... Podľa nich vaše detstvo v Liptovskom Mikuláši nebola prechádzka ružovou záhradou.
Nebola a ani ja som nebol ideálny syn. Môj otec bol mäsiarom a taká hrubá bola i jeho povaha: keď sa mu niečo nedarilo, vyvŕšil sa na mame. Žofia Šľachtová mala dvadsaťtri rokov, keď si ju vzal tridsaťštyriročný vdovec s dcérou. Narodilo sa im ešte päť detí (ja v roku 1822) a tyranského otca sme sa všetci báli. Keď sa rozzúril, v dome sa ozýval plač a krik, až sklá na oknách rinčali. Vtedy som utekal von - ochladiť si rozbúrenú hlavu. Matku som ľutoval a otca by som bol najradšej zabil... Niekedy som sa až zľakol svojich myšlienok. Niesol som si do života rodinný rozpor: bol som citlivý ako mama, ale aj prchký po otcovi. Z nechuti k nemu som mu nešiel ani na pohreb.
- Prvé školské povinnosti vám veľmi nevoňali, hrozilo, že otec vás prinúti vyučiť sa remeslu - možno i mäsiarstvu... Komu vďačíte za to, že vás predsa poslali na štúdiá?
Mikulášsky evanjelický farár Matúš Blaho sýtil môj hlad po čítaní. Všimol si moju náklonnosť k slovám a poradil otcovi, aby ma dal študovať. Pre dvanásťročného chlapca to bol obrovský zážitok, keď ma na voze viezli cez tri stolice - Liptovskú, Zvolenskú a Gemerskom a Malohontskú - až do dedinky Gemer, kde stála nízka ošarpaná škola. Naučil som sa v nej po maďarsky a po prvý raz som načrel aj do teórie veršovania.
Na Evanjelickom lýceu v Levoči som štyri roky lúskal filozofiu, rétoriku i logiku. Naši profesori boli podkutí v svetovej literatúre, od nich som po prvý raz počul mená velikánov Shakespeara, Puškina, Mickiewicza... Ďalšie dva roky na lýceu v Kežmarku som sa trápil so základmi práva. Aby som si od toľkých múdrostí vyvetral hlavu, chodieval som si posedieť na ruiny Kežmarského hradu.
- Po Kežmarku ste dva roky pokračovali na Evanjelickom lýceu v Bratislave. Ako na vás zapôsobilo mesto a študentmi obdivovaný zastupujúci profesor Ľudovít Štúr?
Prešporok mal vtedy takmer 40-tisíc obyvateľov, spočiatku som si medzi nimi pripadal stratený. Zvykol som si vybrať sa niekde do poľa alebo do parku k Dunaju. Keď ma cestou zastihol dážď, ukryl som sa pod stromy a ako očarený som pozoroval blesky nad Kamzíkom. Tak jasne svietila vtedy aj moja duša. Štúr s Hurbanom ma inšpirovali, aby som zanechal veršovanie v češtine a písal konečne, ako mi zobák narástol - v ľubozvučnej slovenčine. Valmanachu Nitra mi vyšlo tuším osem básní - aj Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Zabitý i Zverbovaný, ktorého Štúr vyhlásil za vzor romantického básnenia a páčil sa aj moravským literátom. Keď maďarskí inšpektori zbavili Ľudovíta profesúry, smutnú náladu, ale aj vzdor nás študentov som vložil do Dumy bratislavskej: nenivočia, netnú, nerúbu, nekolú - ale srdce berú slovenskému kolu... Ľudovít mi bol priateľsky naklonený, kým som ho nepodpichol, že by mal byť pri redigovaní Slovenských národných novín odvážnejší. Kritiku zle znášal - nazval ma zato impertinentným grobianom.
- Po náhlom odchode z Bratislavy sa začalo vaše dlhé tulácke obdobie. Občas na plti, ale väčšinou pešo ste putovali do Pešti, srbskej Vojvodiny, až kdesi pred brány Turecka; na cestách vás sprevádzala len vaša dlhočizná fajka. Žili ste z ruky do úst, od priateľov ste si požičiavali peniaze, ktoré ste zabúdali vrátiť...
Je to len čiastočná pravda. Po celý čas som bol v zajatí veršovania, medzi iným mojej najzložitejšej skladby Dvanásť slov (Dráma sveta). Ako hovorím v básni - Ja strechy nemám, ja kde sadnúť nemám - aj preto som sa potĺkal svetom! Miesto koncipienta v advokátskej kancelárii Alexandra Vrchovského v Pešti mi vyhovovalo, lebo šéf mal pochopenie pre moje básnenie. Dával mi síce žobrácky plat, ale zasa ma nehrešil, keď som prišiel do práce neskoro.
- Túlavý básnik Janko Kráľ bol príťažlivý pre dievčatá: páčili ste sa sestre vášho priateľa, učiteľa Jána Rotaridesa z Príbeliec Kláre aj mladučkej zemianke, no vy ste vždy v poslednej chvíli zdupkali...
Nemyslíte, že to bol prejav zodpovednosti? Načo si má chlap uviazať na krk ženskú, keď nemá kde skloniť hlavu! Klára Rotaridesová sa rýchlo utešila, prišla do iného stavu a musela sa vydať. Mladé Srbky Stratimirovičové som cez prázdniny doučoval. Videl som v nich deti, keď tu staršia začala na mňa gúľať očami a chichúňať sa, akoby som ju šteklil. Pani matka si to všimla a vyhrešila ma bez príčiny, tak som sa trocha urazene odporúčal. Tá pravá na mňa ešte len čakala: Mária bola sestrou slovenského dobrovoľníckeho kapitána, teda môjho revolučného kolegu Karola Modrániho.
- Ako dvadsaťdeväťročný ste v Horných Ozorovciach viedli k oltáru sotva sedemnásťročnú dcéru úradníka zo Zayho panstva v Uhrovci. Nevesta Mária musela mať úradné povolenie, aby sa mohla vydávať. Milovali ste ju?
O láske nepadlo ani slovo, veď priateľovu sestru som poznal skôr z jeho rozprávania. Náklonnosť sa medzi nami vyvinul a postupne, keď sa nám narodili štyri deti Vladimír, Mladen, Anastázia a Ivan. Rástli v desaťročí po revolúcii, keď ma páni prekladali z jedného kúta krajiny do druhého. Nikto nechcel mať v úrade rebela, ktorý počas revolúcie už stál pod šibenicou. Vraj sme s Rotaridesom poburovali ľudí! Čerta starého, len sme im vysvetľovali nový zákon o zrušení poddanstva. Moja rodina nemala vlastný dom, žili sme v podnájmoch. V tých ťažkých časoch sme sa s Máriou zblížili. No a potom som ochorel...
- Vaša priateľka česká spisovateľka Božena Němcová, ktorá v Balážskych Ďarmotách navštívila svojho manžela, opísala váš vzťah s Máriou trocha inak: vraj ste si ju veľmi nevážili a musela vás obskakovať ako slúžka...
Pekná česká spisovateľka s bujným poprsím bola príliš emancipovaná. Trocha som sa pred ňou chlapil, tak ako všetci Slováci. Moja žena sa vzorne starala o početnú rodinu, kým Němcová doma nevarila...
- Vaša pani sa zasa občas trápila, keď ste sa zabudli v krčme...
Stávalo sami to, no nie každý deň. Keď som zistil, že alkoholmi škodí, pil som už len mlieko a vodu. Aj tak som ochorel na brušný týfus. Už som nič nechcel od života, len aby som ešte pred smrťou uvidel svojich starších chlapcov -Vladimíra, vyštudovaného právnika, a lý ceistu Mladena.
Janko Kráľ zomrel v Zlatých Moravciach počas týfusovej epidémie v máji roku 1876. Manželka musela po pohrebe opustiť byt, presťahovala sa k synovi Vladimírovi do Levíc. Na hanbu rozpŕchnutej rodiny i národa básnikov hrob ostal označený len dreveným krížom, ktorý sa časom stratil a všetky pokusy nájsť miesto jeho posledného odpočinku boli neúspešné. Jeho pamätník na Národnom cintoríne v Martine je len symbolický. Našťastie, dodnes žije Kráľova poézia, a to nie je málo.
Alžbeta Remiášová, Slovenka, 22/2011, 31/05/2011, ČO NEBOLO V UČEBNICIACH