Spomienka pri príležitosti 175. výročia narodenia
Na dnešných slávnostných bohoslužbách si pripomenieme 175. výročie narodenia J. Ľ. Holubyho. S obľubou i s pocitom hrdosti zvyknem hovoriť, že naša obec Lubina dala Slovensku i svetu viacero osobností, ktoré sa natrvalo zapísali do dejín nášho národa. Jedno z popredných miest zaujíma i náš významný rodák, evanjelický kňaz, uznávaný botanik, národopisec a historik Jozef Ľ. Holuby. Tento významný muž patril k tým národným buditeľom, ktorí posilňovali slovenský národný život v dobách jeho útlaku a odkrývali svetu našu kultúru a tradície.
Jozef Ľ. Holuby sa narodil 25. marca 1836 v našej lubinskej starej fare do vzdelanej a národne uvedomelej farárskej rodiny Holubyovskej. To chcem zdôrazniť, pretože odtiaľ sa odvíja celý život, myslenie a konanie Jozefa Ľudovíta. Jeho starý otec bol Juraj Bobok, náš druhý lubinský farár, nitriansky senior významný a veľmi vážený človek tej doby. Bol to jediný kňaz našej lubinskej cirkvi, ktorého naši predkovia s veľkou úctou a dôstojne pochovali tu za oltárom. Otec Jozefa Ľudovíta – Juraj Holuby prežil v našej obci roky národného obrodenia, ktoré bolestne poznačili celú rodinu. V septembri 1848, keď bola naša Lubina maďarskými gardami vypálená ( zhorelo 162 domov a 43 stodôl), zachránil Juraj Holuby cirkevné peniaze, kalichy, chrámové rúcha a iné cennosti. Po martýrskej smrti najstaršieho syna Karola chradol a hovorieval, že najkrajšia smrť pre kňaza je, keď ho Boh povolá z toho miesta, kde mu slúžil. Boh ho vyslyšal. A tak 5. mája 1863 tu, pred oltárom na službách Božích zomrel. Je pochovaný na našom cintoríne.
Do takéhoto prostredia sa teda narodil a vyrastal Jozef Ľudovít, ako posledný zo štyroch detí. Tak, ako starší bratia Karol, Gustáv, sestra Františka i Ľudovít získal základy vzdelania v rodine od otca a v škole, ktorá stála v záhrade za týmito múrmi. Nie je preto ťažké pochopiť, že práve rodinná výchova a hlboké národné povedomie Holubyovcov dali silu bratovi Karolovi, aby v rokoch meruôsmych – 1848 obetoval svoj mladý život za národnú slobodu. Vieme si tiež predstaviť obetavosť a snahu brata Gustáva, ktorý 45 rokov pôsobil v našom cirkevnom zbore ako múdry kňaz a dobrý hospodár. Zaslúžil sa o prestavbu tohto chrámu do dnešnej podoby. A príde nám len samozrejmé, že v rodine sestry Františky, vydatej Royovej dostali obdivuhodné základy viery a vzdelania jej dcéry Mária a Kristína, ktorých piesne a knihy pozná dnes celý evanjelický svet. Najmladší syn Jozef Ľudovít zdedil lásku k prírode po svojom otcovi. Už počas štúdií v Modre prejavil veľký záujem o botaniku, usilovne zbieral rastliny, študoval odbornú literatúru. Počas teologických štúdií v Bratislave navštevoval prírodovedný spolok a stal sa jeho riadnym členom. Po skončení teológie odišiel študovať do Viedne a botanizoval v jej okolí. Chodil na prednášky Karola Kuzmányho, zoznámil sa s Danielom Lichardom a na jeho požiadanie nastúpil v jeseni 1860 ako kaplán do Skalice. Po roku prijal kňazské miesto v Zemianskom Podhradí. Oženil sa s Emíliou Čulíkovou (1844-1915), narodili sa im dvaja synovia Cyril a Ján-Gustáv, dve dcéry – Božena a Ľudmila.
Jozef Ľudovít Holuby sa zapísal do dejín našej cirkvi ako vzdelaný a obľúbený kňaz, senior trenčianskeho seniorátu (1884-1893), vynikajúci rečník, znalec Písma a prekladateľ z latinského, nemeckého a maďarského jazyka. Patril k najlepším cirkevným historikom. Pokračoval v cirkevnej histórii svojho starého otca Juraja Boboka (1768-1834), zozbieral a napísal asi 4 tisíc strán historického materiálu. Vyhľadávali ho spisovatelia i historici. So svojimi štúdiami si vydobyl také miesto znalca našej cirkevnej histórie, že sám Alojz Jirásek prišiel pri písaní románu Bratstvo za Holubym do Zemianskeho Podhradia, aby získal niektoré dôležité historické údaje.
Ako vzornému kňazovi sa mu dostalo nejedného vyznamenania. Býval slávnostným kazateľom pri dôležitých cirkevných výročiach a stal sa aj kandidátom na biskupa. Bol ale národne orientovaný a keď videl machinácie zo strany maďarónov, vzdal sa aj seniorstva. Zostal pri svojich cirkevníkoch v Zem. Podhradí až do odchodu na dôchodok.
Vo svete sa J.Ľ. Holuby preslávil predovšetkým ako uznávaný botanik – vynikajúci znalec rastlín. Veľa rastlín popísal, zaradil a pomenoval. Mnoho rastlín pomenovali po ňom. Jeho botanické výskumy a štúdium sa odzrkadlilo v bohatej publikačnej činnosti a v zbierke troch veľkých herbárov. Bol vynikajúcim znalcom liečivých rastlín. Ak budete niekde vidieť latinský názov rastlinky a za ním skratku „Hol“ (Holuby), vedzte, že prvý kto túto rastlinku pre vedecký svet objavil a popísal bol náš lubinský rodák, ktorého 175. výročie narodenia si dnes pripomíname. V expozícii nášho múzea je fotografia J.Ľ. Holubyho ako ho vídavali botanizovať – v tmavom plášti, s botanickou torbou, rýlikom a veľkou koženou kapsou cez plece. J. Ľ. Holuby sa popri botanike zaoberal aj etnografiou – národopisom. Teda vedou o živote a kultúre ľudí. Mnohé práce ilustroval, a tak zachytil krásu krojov, spôsob odievania, bývania, ľudí pri práci či zábave, historické stavby a iné pozoruhodné objekty. Pri svojom botanizovaní prešiel celý podjavorinský, bošácky, trenčiansky a pezinský kraj, stretal sa s ľuďmi, poznal ich život, zapisoval si ich zvyky, povesti, porekadlá, ľudové piesne... Zozbieral veľa cenného materiálu aj o našej Lubine o jej obyvateľoch, zvykoch, tradíciách.
Tento neobyčajne vzdelaný a vzácny človek, zostal po celý život skromný, priateľský, nezištne pomáhal ľuďom a pritom často musel riešiť aj existenčné problémy svojej rodiny. Nevyhýbali sa mu ani tragédie. Po roku, ako sa oženil, prišla z Lubiny smutná zvesť o smrti milovaného otca Juraja. V ďalších dvoch 10-ročiach mu osud doprial, aby sa tešil rodinnému šťastiu a zdarnému prospechu 4 detí. A potom – ako blesk z jasného neba ho zasiahla správa zo 72. cisársko-kráľovského pluku v Bratislave, že 20-ročný syn Ján-Gustáv tragicky zahynul. Rana bolesti sa ešte nezahojila a pochováva svoju najmladšiu dcéru Ľudmilu, vydatú Jurkovičovú, a 2-ročnú vnučku Želmíru.
V r. 1909 odchádza na dôchodok. Spolu s manželkou idú bývať do Pezinka k dcére Božene, vydatej za farára Júliusa Žarnovického. Pokračoval v botanizovaní, publikoval v slovenskej i českej tlači, zbieral exponáty do múzea. Po 6-tych rokoch pokojného života na dôchodku v r. 1915 pochoval dobrú a starostlivú manželku a o 4 roky nato, smúti za navždy nezvestným synom Cyrilom. Ostáva v opatere u svojej jedinej žijúcej dcéry Boženy Žarnovickej.
Najvyššieho uznania sa mu dostalo až na sklonku života. Za celoživotné dielo bol v r. 1922 zvolený za dopisujúceho člena Českej akadémie vied a umení a v tom istom roku mu Karlova univerzita v Prahe udelila akademickú hodnosť čestného doktora prírodných vied. Zomrel 15. júna 1923 v Pezinku ako 87-ročný. Holubyho pohreb bol celonárodnou manifestáciou. Pamätníci hovoria, že od Hviezdoslavovho pohrebu nebolo takého veľkého. Veríme. Máme v múzeu organizačný poriadok tohto pohrebu. Kázal biskup Jur Janoška, biskup Samuel Osuský, liturgoval Dr. Ján Jamnický, nad hrobom rečnil minister Kallay...
Pamiatku na nášho vzácneho rodáka – Lubinana, ktorého zásluhou sa stalo Slovensko známe vo svete, sme si zachovali v našich publikáciách. V našom múzeu máme izbu J. Ľudovita Holubyho. S úctou a pocitom hrdosti si pripomíname jeho výročia na slávnostných bohoslužbách... Pred piatimi rokmi sme tu, pri 170. výročí vyjadrili nádej, že budeme rekonštruovať jeho rodný dom – starú faru. Dnes už môžeme s hrdosťou povedať že naša lubinská stará fara – vďaka obetavosti, úsiliu i milodarom našich cirkevníkov prešla veľkými rekonštrukčnými zmenami. Čaká nás síce ešte veľa práce, ale veríme, že za Božej pomoci a požehnania, za obetavého prístupu vás, cirkevníkov čoskoro bude slúžiť svojmu účelu.
Bratia a sestry, je .naším zbožným želaním, aby aj generácie našich detí, vnukov a pravnukov pokračovali v práci pre cirkev a obec, lebo po stáročia platí, že hodnota ľudí nespočíva v tom, čo sú schopní za života pre seba získať aké bohatstvo a moc. Cena človeka sa ráta z toho, čo je schopný dať ľuďom, aké duchovné hodnoty zanechá súčasníkom i budúcim pokoleniam.
Jozef Ľ. Holuby sa narodil 25. marca 1836 v našej lubinskej starej fare do vzdelanej a národne uvedomelej farárskej rodiny Holubyovskej. To chcem zdôrazniť, pretože odtiaľ sa odvíja celý život, myslenie a konanie Jozefa Ľudovíta. Jeho starý otec bol Juraj Bobok, náš druhý lubinský farár, nitriansky senior významný a veľmi vážený človek tej doby. Bol to jediný kňaz našej lubinskej cirkvi, ktorého naši predkovia s veľkou úctou a dôstojne pochovali tu za oltárom. Otec Jozefa Ľudovíta – Juraj Holuby prežil v našej obci roky národného obrodenia, ktoré bolestne poznačili celú rodinu. V septembri 1848, keď bola naša Lubina maďarskými gardami vypálená ( zhorelo 162 domov a 43 stodôl), zachránil Juraj Holuby cirkevné peniaze, kalichy, chrámové rúcha a iné cennosti. Po martýrskej smrti najstaršieho syna Karola chradol a hovorieval, že najkrajšia smrť pre kňaza je, keď ho Boh povolá z toho miesta, kde mu slúžil. Boh ho vyslyšal. A tak 5. mája 1863 tu, pred oltárom na službách Božích zomrel. Je pochovaný na našom cintoríne.
Do takéhoto prostredia sa teda narodil a vyrastal Jozef Ľudovít, ako posledný zo štyroch detí. Tak, ako starší bratia Karol, Gustáv, sestra Františka i Ľudovít získal základy vzdelania v rodine od otca a v škole, ktorá stála v záhrade za týmito múrmi. Nie je preto ťažké pochopiť, že práve rodinná výchova a hlboké národné povedomie Holubyovcov dali silu bratovi Karolovi, aby v rokoch meruôsmych – 1848 obetoval svoj mladý život za národnú slobodu. Vieme si tiež predstaviť obetavosť a snahu brata Gustáva, ktorý 45 rokov pôsobil v našom cirkevnom zbore ako múdry kňaz a dobrý hospodár. Zaslúžil sa o prestavbu tohto chrámu do dnešnej podoby. A príde nám len samozrejmé, že v rodine sestry Františky, vydatej Royovej dostali obdivuhodné základy viery a vzdelania jej dcéry Mária a Kristína, ktorých piesne a knihy pozná dnes celý evanjelický svet. Najmladší syn Jozef Ľudovít zdedil lásku k prírode po svojom otcovi. Už počas štúdií v Modre prejavil veľký záujem o botaniku, usilovne zbieral rastliny, študoval odbornú literatúru. Počas teologických štúdií v Bratislave navštevoval prírodovedný spolok a stal sa jeho riadnym členom. Po skončení teológie odišiel študovať do Viedne a botanizoval v jej okolí. Chodil na prednášky Karola Kuzmányho, zoznámil sa s Danielom Lichardom a na jeho požiadanie nastúpil v jeseni 1860 ako kaplán do Skalice. Po roku prijal kňazské miesto v Zemianskom Podhradí. Oženil sa s Emíliou Čulíkovou (1844-1915), narodili sa im dvaja synovia Cyril a Ján-Gustáv, dve dcéry – Božena a Ľudmila.
Jozef Ľudovít Holuby sa zapísal do dejín našej cirkvi ako vzdelaný a obľúbený kňaz, senior trenčianskeho seniorátu (1884-1893), vynikajúci rečník, znalec Písma a prekladateľ z latinského, nemeckého a maďarského jazyka. Patril k najlepším cirkevným historikom. Pokračoval v cirkevnej histórii svojho starého otca Juraja Boboka (1768-1834), zozbieral a napísal asi 4 tisíc strán historického materiálu. Vyhľadávali ho spisovatelia i historici. So svojimi štúdiami si vydobyl také miesto znalca našej cirkevnej histórie, že sám Alojz Jirásek prišiel pri písaní románu Bratstvo za Holubym do Zemianskeho Podhradia, aby získal niektoré dôležité historické údaje.
Ako vzornému kňazovi sa mu dostalo nejedného vyznamenania. Býval slávnostným kazateľom pri dôležitých cirkevných výročiach a stal sa aj kandidátom na biskupa. Bol ale národne orientovaný a keď videl machinácie zo strany maďarónov, vzdal sa aj seniorstva. Zostal pri svojich cirkevníkoch v Zem. Podhradí až do odchodu na dôchodok.
Vo svete sa J.Ľ. Holuby preslávil predovšetkým ako uznávaný botanik – vynikajúci znalec rastlín. Veľa rastlín popísal, zaradil a pomenoval. Mnoho rastlín pomenovali po ňom. Jeho botanické výskumy a štúdium sa odzrkadlilo v bohatej publikačnej činnosti a v zbierke troch veľkých herbárov. Bol vynikajúcim znalcom liečivých rastlín. Ak budete niekde vidieť latinský názov rastlinky a za ním skratku „Hol“ (Holuby), vedzte, že prvý kto túto rastlinku pre vedecký svet objavil a popísal bol náš lubinský rodák, ktorého 175. výročie narodenia si dnes pripomíname. V expozícii nášho múzea je fotografia J.Ľ. Holubyho ako ho vídavali botanizovať – v tmavom plášti, s botanickou torbou, rýlikom a veľkou koženou kapsou cez plece. J. Ľ. Holuby sa popri botanike zaoberal aj etnografiou – národopisom. Teda vedou o živote a kultúre ľudí. Mnohé práce ilustroval, a tak zachytil krásu krojov, spôsob odievania, bývania, ľudí pri práci či zábave, historické stavby a iné pozoruhodné objekty. Pri svojom botanizovaní prešiel celý podjavorinský, bošácky, trenčiansky a pezinský kraj, stretal sa s ľuďmi, poznal ich život, zapisoval si ich zvyky, povesti, porekadlá, ľudové piesne... Zozbieral veľa cenného materiálu aj o našej Lubine o jej obyvateľoch, zvykoch, tradíciách.
Tento neobyčajne vzdelaný a vzácny človek, zostal po celý život skromný, priateľský, nezištne pomáhal ľuďom a pritom často musel riešiť aj existenčné problémy svojej rodiny. Nevyhýbali sa mu ani tragédie. Po roku, ako sa oženil, prišla z Lubiny smutná zvesť o smrti milovaného otca Juraja. V ďalších dvoch 10-ročiach mu osud doprial, aby sa tešil rodinnému šťastiu a zdarnému prospechu 4 detí. A potom – ako blesk z jasného neba ho zasiahla správa zo 72. cisársko-kráľovského pluku v Bratislave, že 20-ročný syn Ján-Gustáv tragicky zahynul. Rana bolesti sa ešte nezahojila a pochováva svoju najmladšiu dcéru Ľudmilu, vydatú Jurkovičovú, a 2-ročnú vnučku Želmíru.
V r. 1909 odchádza na dôchodok. Spolu s manželkou idú bývať do Pezinka k dcére Božene, vydatej za farára Júliusa Žarnovického. Pokračoval v botanizovaní, publikoval v slovenskej i českej tlači, zbieral exponáty do múzea. Po 6-tych rokoch pokojného života na dôchodku v r. 1915 pochoval dobrú a starostlivú manželku a o 4 roky nato, smúti za navždy nezvestným synom Cyrilom. Ostáva v opatere u svojej jedinej žijúcej dcéry Boženy Žarnovickej.
Najvyššieho uznania sa mu dostalo až na sklonku života. Za celoživotné dielo bol v r. 1922 zvolený za dopisujúceho člena Českej akadémie vied a umení a v tom istom roku mu Karlova univerzita v Prahe udelila akademickú hodnosť čestného doktora prírodných vied. Zomrel 15. júna 1923 v Pezinku ako 87-ročný. Holubyho pohreb bol celonárodnou manifestáciou. Pamätníci hovoria, že od Hviezdoslavovho pohrebu nebolo takého veľkého. Veríme. Máme v múzeu organizačný poriadok tohto pohrebu. Kázal biskup Jur Janoška, biskup Samuel Osuský, liturgoval Dr. Ján Jamnický, nad hrobom rečnil minister Kallay...
Pamiatku na nášho vzácneho rodáka – Lubinana, ktorého zásluhou sa stalo Slovensko známe vo svete, sme si zachovali v našich publikáciách. V našom múzeu máme izbu J. Ľudovita Holubyho. S úctou a pocitom hrdosti si pripomíname jeho výročia na slávnostných bohoslužbách... Pred piatimi rokmi sme tu, pri 170. výročí vyjadrili nádej, že budeme rekonštruovať jeho rodný dom – starú faru. Dnes už môžeme s hrdosťou povedať že naša lubinská stará fara – vďaka obetavosti, úsiliu i milodarom našich cirkevníkov prešla veľkými rekonštrukčnými zmenami. Čaká nás síce ešte veľa práce, ale veríme, že za Božej pomoci a požehnania, za obetavého prístupu vás, cirkevníkov čoskoro bude slúžiť svojmu účelu.
Bratia a sestry, je .naším zbožným želaním, aby aj generácie našich detí, vnukov a pravnukov pokračovali v práci pre cirkev a obec, lebo po stáročia platí, že hodnota ľudí nespočíva v tom, čo sú schopní za života pre seba získať aké bohatstvo a moc. Cena človeka sa ráta z toho, čo je schopný dať ľuďom, aké duchovné hodnoty zanechá súčasníkom i budúcim pokoleniam.