22. septembra uplynulo 200 rokov od narodenia najstaršieho zo slávnej trojice ideovo-politických vodcov štúrovskej generácie – M. M. Hodžu.
Prečítajte si článok z Extra plus, 10/2011 od jeho prapravnuka Ivana Pišúta.
Prečítajte si článok z Extra plus, 10/2011 od jeho prapravnuka Ivana Pišúta.
Michal Miloslav Hodža - národný buditeľ, predseda prvej celoslovenskej kultúrnej inštitúcie - Tatrín, spolutvorca spisovnej slovenčiny, Žiadostí slovenského národa, člen prvej Slovenskej národnej rady a ľudový dôverník v rokoch meruôsmych. Obranca slovenského jazyka a slovenského národa, autor rozsiahlych básnických zbierok, brožúr Epigenes slovenicus (1847), Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo (1847), Hlas k národu slovenskému (1848), Větín o slovenčine (1848), Der Slowak (1848) - a napokon vyhnanec. Do vyhnanstva musel odísť po niekoľkoročných márnych bojoch proti maďarizácii evanjelickej cirkvi v Liptovskom Mikuláši. Napokon ho zranili liptovskí maďarónski zemania. Keďže neskôr už nemal ani plat, od roku 1866 sa mu dobrosrdeční farníci chodili po domoch zbierať na živobytie. Napokon dostal od cisára biednu penziu pod podmienkou, že sa vzdá politickej činnosti a opustí Uhorsko. Prvého októbra 1867 ako vyhnanec dorazil do Tešína, kde ani nie päťdesiatdeväťročný po dlhšej chorobe 26. marca 1870 umiera.
O skrytých pokladoch
Začítajme sa do niektorých myšlienok jeho legendárneho spisu Dobruo slovo... prepísaného do súčasnej spisovnej normy: "Nuž a či je Slovák neosvietený, nevzdelaný? Ach ba, je dosť i slovenských vzdelancov; dosť i pospolitých slovenských dobrotincov kresťanských, z ktorých jeden viacej platí pred Bohom a jeho pravdou ako tisíc ľudí v Európe francúzskej, anglickej a nemeckej vysokovzdelaných, ale planých. Lenže osveta a vzdelanosť práva je nie ešte národná majeť a nadobudnutina. Ona je u Slovákov každého stavu a radu nie tá perla na korune života národného, ktorú by sme hľadali a nájdúc ju, šli a predali všetko, čo máme, a ju kúpili. To, čo je u nás vzdelanosť, to je len požičaná perla, s ktorou sa vzdelanosť táto honosí, len na úchytky, len na príležitosť a prípadnosť. Ba Slovák ani o svojich skrytých pokladoch nevie: má cirkev všetkých temer vyznaní kresťanských - ale si ju dosiaľ ešte neveľmi vážil ako dobrotivú, milostivú matku, ale len alebo ako karhajúcu macochu, alebo ako žiadostí ľudských a panských svojvôlí slúžku...
... Lebo Slovák sa dosiaľ ani národom nechcel menovať, on sa len človekom cítil: preto ani neslýchal o národnosti, preto národná hrdosť je mu hriech. A predsa človek a národ len v národnom osobenstve môže byť naozajstným človekom!"
Ako národ sme nikdy nevynikali nejakým prihorlivým záujmom o vlastnú históriu. Horšie je, že neraz k nej prejavujeme trestuhodnú ľahostajnosť. Prípad stálice nášho života, ako Hodžu nazval Hviezdoslav, to azda ukáže. Pri príležitosti storočnice narodenia M. M. Hodžu (1911), ešte v časoch národnej neslobody, vedeli vlastenci organizovať dôstojné spomienkové oslavy. Konali sa v Mošovciach, Modre, Brezovej pod Bradlom, Martine, Liptovskom Mikuláši. Dokonca aj napriek policajnej asistencii sa im podarilo odhaliť pamätnú tabuľu v jeho rodnej Rakši. Spisovateľ Július Botto vydal v Martine brožúru s názvom Michal M. Hodža, biskup Jur Janoška zborník 100-ročná pamiatka narodenia M. M. Hodžu v Liptovskom Mikuláši, všetky slovenské noviny doma aj v Amerike priniesli spomienkové články alebo životopisy. Časy sa však zmenili.
Zámerná marginalizácia
Ďalších protagonistov prioritného trojhviezdia si slovenský národ pripomína s pravidelnou periodicitou ich výročí, ale M. M. Hodža bol a ostáva v ústraní. Pritom to bol práve on, kto svojich mladších spolupútnikov inšpiroval k odvážnym činom. Muž inšpirácií, muž odvážneho sna darmo čaká... V hlavnom meste Slovenska, kde študoval, by sme na námestí nesúcom jeho meno márne hľadali pomník či samostatnú pamätnú dosku. V posledných desaťročiach prešli jeho okrúhle výročia takmer bez povšimnutia, jeho osoba sa postupne marginalizuje, ba v minulom roku som pri príležitosti 140. výročia jeho skonu nezaznamenal v nijakom médiu jediný článok! Je príznačné, že publicisti si ho pravidelne zamieňajú s Hurbanom či s jeho synovcom Milanom Hodžom, rodný dom v Rakši s jeho farou v Liptovskom Mikuláši. V kalendári na rok 2011, ktorý mám na stole, je rubrika Najdôležitejšie v týždni. V čase od 19. - 25. septembra sa v nej uvádza: "Dežo Hoffman (1912 1986), dvorný fotograf legendárnej anglickej skupiny Beatles..." Július Botto Hodžovi svojho času venoval tieto slová: "Národ neznajúci uctiť svojich zaslúžených mužov, svojich dobrodincov, nebude ani schopný ani hodný života." Mali by sme si ich pamätať.
"Či chceme, aby nás niekto uznal, keď sami seba ešte neuznávame?" (M. M. Hodža)
O skrytých pokladoch
Začítajme sa do niektorých myšlienok jeho legendárneho spisu Dobruo slovo... prepísaného do súčasnej spisovnej normy: "Nuž a či je Slovák neosvietený, nevzdelaný? Ach ba, je dosť i slovenských vzdelancov; dosť i pospolitých slovenských dobrotincov kresťanských, z ktorých jeden viacej platí pred Bohom a jeho pravdou ako tisíc ľudí v Európe francúzskej, anglickej a nemeckej vysokovzdelaných, ale planých. Lenže osveta a vzdelanosť práva je nie ešte národná majeť a nadobudnutina. Ona je u Slovákov každého stavu a radu nie tá perla na korune života národného, ktorú by sme hľadali a nájdúc ju, šli a predali všetko, čo máme, a ju kúpili. To, čo je u nás vzdelanosť, to je len požičaná perla, s ktorou sa vzdelanosť táto honosí, len na úchytky, len na príležitosť a prípadnosť. Ba Slovák ani o svojich skrytých pokladoch nevie: má cirkev všetkých temer vyznaní kresťanských - ale si ju dosiaľ ešte neveľmi vážil ako dobrotivú, milostivú matku, ale len alebo ako karhajúcu macochu, alebo ako žiadostí ľudských a panských svojvôlí slúžku...
... Lebo Slovák sa dosiaľ ani národom nechcel menovať, on sa len človekom cítil: preto ani neslýchal o národnosti, preto národná hrdosť je mu hriech. A predsa človek a národ len v národnom osobenstve môže byť naozajstným človekom!"
Ako národ sme nikdy nevynikali nejakým prihorlivým záujmom o vlastnú históriu. Horšie je, že neraz k nej prejavujeme trestuhodnú ľahostajnosť. Prípad stálice nášho života, ako Hodžu nazval Hviezdoslav, to azda ukáže. Pri príležitosti storočnice narodenia M. M. Hodžu (1911), ešte v časoch národnej neslobody, vedeli vlastenci organizovať dôstojné spomienkové oslavy. Konali sa v Mošovciach, Modre, Brezovej pod Bradlom, Martine, Liptovskom Mikuláši. Dokonca aj napriek policajnej asistencii sa im podarilo odhaliť pamätnú tabuľu v jeho rodnej Rakši. Spisovateľ Július Botto vydal v Martine brožúru s názvom Michal M. Hodža, biskup Jur Janoška zborník 100-ročná pamiatka narodenia M. M. Hodžu v Liptovskom Mikuláši, všetky slovenské noviny doma aj v Amerike priniesli spomienkové články alebo životopisy. Časy sa však zmenili.
Zámerná marginalizácia
Ďalších protagonistov prioritného trojhviezdia si slovenský národ pripomína s pravidelnou periodicitou ich výročí, ale M. M. Hodža bol a ostáva v ústraní. Pritom to bol práve on, kto svojich mladších spolupútnikov inšpiroval k odvážnym činom. Muž inšpirácií, muž odvážneho sna darmo čaká... V hlavnom meste Slovenska, kde študoval, by sme na námestí nesúcom jeho meno márne hľadali pomník či samostatnú pamätnú dosku. V posledných desaťročiach prešli jeho okrúhle výročia takmer bez povšimnutia, jeho osoba sa postupne marginalizuje, ba v minulom roku som pri príležitosti 140. výročia jeho skonu nezaznamenal v nijakom médiu jediný článok! Je príznačné, že publicisti si ho pravidelne zamieňajú s Hurbanom či s jeho synovcom Milanom Hodžom, rodný dom v Rakši s jeho farou v Liptovskom Mikuláši. V kalendári na rok 2011, ktorý mám na stole, je rubrika Najdôležitejšie v týždni. V čase od 19. - 25. septembra sa v nej uvádza: "Dežo Hoffman (1912 1986), dvorný fotograf legendárnej anglickej skupiny Beatles..." Július Botto Hodžovi svojho času venoval tieto slová: "Národ neznajúci uctiť svojich zaslúžených mužov, svojich dobrodincov, nebude ani schopný ani hodný života." Mali by sme si ich pamätať.
"Či chceme, aby nás niekto uznal, keď sami seba ešte neuznávame?" (M. M. Hodža)
