Dnes si pripomíname 200. výročie od narodenia BÁSNIKA, FOLKLORISTU a PREKLADATEĽA Samuela Bohdana Hroboňa. Narodil sa 24.8.1820 v Liptovskej Sielnici a zomrel 30.7.1894 tiež v Liptovskej Sielnici.
Samuel Bohdan Hroboň bol významný slovenský básnik, folklorista, prekladateľ, jazykovedec, predstaviteľ mesianistickej línie slovenského romantizmu a evanjelický autor, teológ. Narodil sa v Liptovskej Sielnici ako člen jedného z významných slovenských evanjelických vzdelaných rodov. Študoval na evanjelickom lýceu v Levoči. V tejto dobe začal tvoriť vlastnú poéziu a tiež zbierať slovenské ľudové povesti, porekadlá a rozprávky. V roku 1839 prešiel na evanjelické lýceum v Bratislave. V tom čase, v devätnástich rokoch, zaznamenal medzi svoje životné plány: naučiť sa sedem jazykov, zvládnuť vedy o hudbe a maliarstve, hrať na niekoľkých hudobných nástrojoch, osvojiť si poznatky z histórie, matematiky, fyziky, zo zemepisu a získať znalosti zo záhradníctva a z včelárstva.
Ako sa to často stávalo u slovenských evanjelických poslucháčov teológie pokračoval so svojím bratom Ľudovítom na univerzite v nemeckom meste Halle, kde študoval teológiu a filozofiu. Bol organizačne veľmi aktívny, ako študent sa stal členom výboru Spoločnosti českoslovanskej.
Hroboň sa po návrate zo štúdia nezapojil plne do národného života, ale utiahol sa do svojho rodiska. Založil tu typický štúrovský protialkoholický spolok miernosti a leto trávil na tatranských salašoch. V období revolúcie 1848 – 1849 vraj búril poddaných na Liptove a podnecoval ich, aby si od vrchnosti vzali späť svoje územie, svoje hory.
Bol veľmi poeticky činný. Jeho básne odrážali politickú a spoločenskú realitu doby. Jeho texty sa niesli v duchu romantizmu, všeslovanskej vzájomnosti básnika Jána Kollára a mesianistického očakávania nástupu tzv. Christoslavianskej ríše. Hroboň patril aj k prvým stúpencom kodifikácie spisovnej slovenčiny, ktorú ako predstaviteľ štúrovskej generácie obhajoval zo svojho ojedinelého filozofického hľadiska.
Vzorom mu bol Ježiš Kristus, ale prekvapujúco aj Napoleon. Stal sa členom Slovenskej spoločnosti, v ktorej pracoval ako zostavovateľ a tiež prispievateľ almanachu Jitřenka. Keď almanach vyšiel, osočovanie maďarskej tlače bolo nepríjemné, ale slovenskí národní buditelia spozorneli a začali si viac všímať jeho talent. Tým väčšmi zarezonovalo rozhodnutie písať v štúrovskej slovenčine, nielen pre príklon k ľudovej slovesnosti, ale aj tým, ako v týchto žánroch (duma, pieseň a spevy) pružne reagoval na spoločenské a politické pomery.
Už vtedy sa však ukázalo, že forma ľudovej piesne mala väčšie ohlasy než Hroboňove básne s komplikovanou formou a významom. V istom zmysle chcel nadviazať na Kollárovu Slávy dcéru, no v jeho predstave sa zjednotenie Slovanov nemalo udiať len spojením jednotlivých národov, ale v ich duchovnom prepojení s Bohom. Veršami rozvíjal myšlienku, že slovanský svet povstane v Tatrách, ktoré miloval a volal ich „Tatry svaté“. V ich majestátnosti nachádzal harmóniu medzi tým, čo je na zemi a čo nad nebeskou klenbou.
V súkromí žil odrezaný od hlavného prúdu kultúrneho života svojej doby. V pokročilom veku trpel schizofréniou, písať mohol len ľavou rukou a postupne strácal zrak. Napriek tomu bol v korešpondenčnom spojení s viacerými významnými intelektuálmi a do smrti si viedol rozsiahly, aj keď ťažko čitateľný denník (ku koncu jeho života mal až 8000 strán).
30. júla 1894 zomrel osamelý a chorý vo svojej rodnej obci Liptovská Sielnica.