Otto Vízner sa narodil 6. júna 1920 v Ľubietovej ako tretie dieťa Ondreja Víznera (kováča) a Emílie (rod. Vidovej). Napriek komplikovanému rodinnému zázemiu (vyrastal ako sirota) sa Otto vzdelával, od cirkevnej ľudovej školy cez prvú triedu meštianky až po gymnázium Andreja Sládkoviča v Banskej Bystrici, v ktorom roku 1939 zmaturoval. Následne nastúpil na Evanjelickú bohosloveckú fakultu v Bratislave, kde sa angažoval vo fakultnom spolku J. M. Hurbana, pri tvorbe časopisu „Evanjelický teológ“. Zaujímal sa hlavne o dejiny a filozofiu náboženstva.
Štúdium ukončil v roku 1943 ako „bakalár teológie“. Počas kaplánskej služby ho chytil ťažký zápal pľúc, s chorobou zápasil asi tri mesiace. Starali sa o neho cirkevníčky.
Zúčastnil sa SNP ako pracovník na Povereníctve školstva v Banskej Bystrici. Po povstaní pracoval v Levoči, ako seniorálny kaplán v Necpaloch, kaplán v Prešove aj v Hanušovciach nad Topľou. Farárom bol vo Vysokých Tatrách, Kraskove a Dačovom Lome. Počas pôsobenia v cirkevných zboroch stihol aj študovať, urobil si skúšky. V septembri 1946 nastúpil ako učiteľ katechéta na gymnázium v Turčianskom Svätom Martine. V roku 1947 sa Otto Vízner oženil s Vierou rod. Rajniakovou.
Dobre vedel, že Evanjelickej cirkvi na Slovensku chýbal slovenský preklad Symbolických kníh, o ktorých význame bol presvedčený. Používaný bol tzv. Leškov preklad, v ktorom bola používaná Kralická čeština a nebol veľmi presný. A tak si k tomu pozval aj niektorých ďalších farárov, ktorí sa na tomto diele podieľali.
Pritom ich zastihla Štátna bezpečnosť a z tejto akejsi poslednej redakcie textu urobili protištátnu činnosť a všetkých obžalovali. A z toho neskôr vznikla skupina: Ruppeldt, Čobrda, Struhárik, Vajdička, Vízner, a keďže to robili na fare u sestry farárky Dariny Bancíkovej, bola do toho zahnrutá aj ona.
V roku 1953 mu odobrali štátny súhlas a v r. 1962 odsúdili vo vykonštruovanom procese. Bol prepustený na základe prezidentskej amnestie.
Diela: Vier a mravouka, Božie ustanovenie života. Preklad Symbolických kníh- takmer hotový bol už v r. 1951, no vydaný bol až po revolúcii v r. 1992.
Zomrel 11. februára 1990 v Ľubietovej. Počas čakania na autobus do Bystrice ho postihol ďalší ťažký infarkt. Bolo to krátko po tom, čo vo svojej rodnej obci a v miestnom evanjelickom kostole v Ľubietovej odslúžil Služby Božie. Pohreb bol 15. 2. 1990 v Banskej Bystrici.