To, v čo ako kresťania veríme, máme z Písma. Veríme vo stvorenie. Keď Boh stvoril človeka, túžil ho stvoriť ako autentickú bytosť s autentickým životom.
A autentický život je možný iba vtedy, keď má jeho nositeľ slobodnú vôľu. Teda možnosť rozhodnúť sa i pre zlo, i proti Bohu, i proti tomu, čomu hovoríme "zdravý rozum". vcíťme sa do tejto dilemy Boha: stvoriť človeka s autentickým životom, teda slobodne sa rozhodujúceho, ale s rizikom, že sa nebude rozhodovať správne? Alebo stvoriť ho tak, že dokonalý Boh ho bude vždy poťahovať správnym smerom a tým zabráni zlu v jeho všemožných podobách? Bol by to život? Nie, bolo by to bábkové divadlo. Boh je Bohom autentického života. Podstúpil riziko a stvoril človeka slobodného.
V správach z fronty, alebo zo zlostného revu z detského ihriska sa dozvedáme, ako sa človek rozhoduje. Vojna a akékoľvek zlo je výsledkom slobody človeka a daňou za to, že môžeme žiť autentický život. O to vzácnejšie je rozhodnutie slobodného človeka pre Boha, pre dobro a pre pokoj. Je to najväčší div a zázrak, aký poznám.
Moje doterajšie pastorálne skúsenosti hovoria, že osobné katastrofy jednotlivých ľudí - ale môže to platiť aj pre kolektívne katastrofy ľudstva, viď skúsenosť "stratenej generácie" po I. svetovej vojne - mávajú dvojaké účinky. Buď človeka ešte viac presvedčia o správnosti jeho výkladu sveta bez Boha, alebo spôsobia jeho vnútornú konverziu, začiatok, alebo prehĺbenie života s Bohom. Dopredu sa to odhadnúť nedá. Je to hlboké tajomstvo. Vstupujeme do neho spolu s ľuďmi aj my, duchovní, aby sme sa ich pokúšali zložitými obdobiami života sprevádzať, v pokore sa pokúšať o ich čo najzmysluplnejšiu interpretáciu, o blízkosť, pomoc a modlitebnú podporu. Ktorých prípadov som zažil viac? Možno nejde ani tak o množstvo, ako o neopísateľnú skúsenosť s tým, keď môžete zblízka sledovať, ako osobná katastrofa otvorila človeku oči pre niečo úplne nové. A on dokonca urobil vec, ktorá je zvonku nepochopiteľná a predtým by bola preňho šialená - ďakoval za svoj kríž...
Modlitby majú určite moc a modlitebný zápas má vždy svoje miesto a zmysel. Ale Boh Biblie nemeria, nezapisuje do tabuľky a nevyratúva, či sa už pohne, alebo nie. Uvažujme inak. Ak si odmyslíme vyčíňanie komunizmu v Európe, násilie v Írsku a Baskitsku, vojny v republikách bývalej Juhoslávie a bombardovanie Srbska, Európa už 76 rokov zažívala mier. Nevieme, kedy sa takéto niečo za posledných tisíc rokov európskej histórie vôbec stalo. Bola to mimoriadna doba. Posledných tridsaťdva rokov na Slovensku doslova doba konzumného prepychu. Málokomu napadlo verejne postaviť náboženskú otázku znenia: "Ako to, že sa máme tak dobre?"
Žalm 46., z ktorého pochádza aj evanjelická hymna "Hrad prepevný" uvádza v 10. verši, že Boh "po koniec zeme zastavuje vojny, lučištia láme, seká kopije, bojové vozy ohňom spaľuje". Starovekému zbožnému básnikovi nenapadá otázka "ako to, že sú vojny?", ale otázka, ktorá málokedy napadne nám, "ako to, že vojny končia a je mier?". Počas vojny sa mnohí rúhajú, ale počas mieru málokto žasne a ďakuje.