A svitlo nové ráno plné rosy z neba.
Ráno svieže, v ktorom sa miešajú spomienky s ťažkou realitou, no dýcha sa ľahšie, aj krok je o čosi ľahší o ďalšiu tmavú noc. Ženy kráčajú pokojne k hrobu. Ešte naposledy sa rozlúčiť, pomazať Jeho telo masťami, ako bolo zvykom, dokončiť, čo nestihli. Idú pochovať Lásku. Rozprávajú sa, aby nadľahčili bremená, ktoré si nesú v srdciach so sebou, podopierajú jedna druhú svojimi spomienkami, krátia dusné ticho. Potom zas mlčia, zase rozprávajú, a clivo im je. A potom jednej napadne: "A čo s tým veľkým kameňom? Kto nám ho odvalí?"
Ách! A kto odvalí tie naše kamene? Ten kameň čo pritisol Ti dušu, že nemôže slobodne dýchať, aby milovala a žila ako treba, odvážne a radostne ako Božie milované dieťa na tejto zemi... Ten kameň starostí, ktorý Ti nedá spávať, a s ktorým si nevieš rady. Kameň strachu, kameň bolestných strát, kameň zranenia a sklamania ľudí, a neistej budúcnosti. Kameň hriechu... Kto ho len odvalí? Nesieme si tie kamene, achkáme pod nimi a stonáme, a keď sú nám príliš ťažké, ohadzujeme sa nimi, ten kto sa cíti lepší, prvý hádže, namiesto toho, aby sme sa ich zbavili.
Áno, sú veci, ktoré nevieš zmeniť. Nevieš nimi pohnúť ako s tým kameňom pri hrobe, lebo je príliš veľký! Príliš ťažký na také malé ľudské plecia! Aj keď sa akokoľvek snažíš, aj keď veľmi chceš, nemôžeš, lebo nie si Boh! (Len občas na to proste zabúdaš...)
Tak ženy prišli ku hrobu v to nedeľné ráno. A kameň už bol odvalený! Keď svet spal a nik sa nepozeral, Otec mocne zatriasol zemou, a vzkriesil svojho Syna! Boh, ktorý je láska sa dotkol zeme! A Láska vstala z hrobu! Nádej ožila s Ježišom! Hrob - to temné miesto, kde na chvíľu spočinulo mŕtve telo Tvojho Kráľa, je prázdny! Lebo Jeho láska sa nedá zadržať. Vstúpi za Tebou do pekla a vyjde z neho živá, aby Ťa zachránila! Jeho láska je tak silná, že odhadzuje kamene, aby Ti dala slobodu po ktorej túžiš! Pôjde za Tebou na dno priepasti, aby Ťa vyniesla hore k sebe do Otcovho náručia. Pôjde za Tebou presne tam, kde si, kde sa práve v tejto chvíli nachádzaš, a nezabráni jej v tom žiaden temný hrob, do ktorého si Ho pochoval/a, a žiaden kameň Tvojho hriechu jej nezabráni, aby Ťa objala! Pre Lásku je každé bremeno maličkosťou. Oslovuje Ťa ako Máriu po mene! Láska, Ťa pozná! Vie, čo prežívaš a čo skutočne potrebuješ! Láska Ťa miluje, a túži ožiť v Tebe! On v Tebe a Ty v Ňom.
Nech je Tvoj kameň akokoľvek veľký, dnes je nové ráno plné občerstvujúcej rosy z neba, z ktorej klíči nový život. Život, v ktorom kamene môžu byť Kristom zahodené, aby si mohol/mohla lietať! Ježiš je živý! A pre Neho nič nie je nemožné!
"Keď sa pominula sobota, Mária Magdaléna, Mária Jakubova a Salome nakúpili voňavých vecí, aby šli a pomazali Ho. A v prvý deň po sobote, keď slnko vyšlo, prišli k hrobu a hovorili si: Kto nám odvalí kameň od otvoru hrobu? "Ale keď pozreli, videli kameň odvalený; a bol veľmi veľký." Mk 16, 1-4
"Keď to učeníci počuli, veľmi užasli a povedali: Kto teda môže byť spasený? Ježiš sa zahľadel na nich a odpovedal: U ľudí je to nemožné, ale u Boha je všetko možné. Mt 19, 25-26
" Na Neho uvaľte všetky svoje starosti, lebo On sa o vás stará." 1Pt 5, 7