Zo svedectiev Jánovho evanjelia sa dozvedáme, že Ján Krstiteľ „krstil v Aionone blízko Salimu, lebo tam bolo mnoho vody a (ľudia) prichádzali a dali sa krstiť.“ (J 3, 23) Avšak, od tej doby, čo tiež krstil Pán Ježiš a Jeho učeníci v Jordáne, začína sa vytvárať akýsi prúd zvedavcov. S rozhorčením a nevôľou to veľmi pozorne sledujú Jánovi učeníci, ktorí sa mu sťažujú: „Majstre, Ten, ktorý bol s tebou za Jordánom, a ty si svedčil o Ňom, ajhľa, krstí a všetci prichádzajú k Nemu.“ (J 3, 26)
Je to veľmi nešťastný príklad tzv. invidia clericalis, ktorá sa dosť často opakuje v cirkvi, napríklad medzi cirkevným zborom a cirkevným zborom alebo medzi kňazom a kňazom. Táto „duchovná nemoc“ spôsobila v dejinách cirkvi už toľko pohoršení a prekazila toľko dobra.
Otázkou je, v čom tkvie príčina tejto žiarlivosti? „My“, tak uvažujú Jánovi učeníci a spolu s nimi tiež ostatní. „My sme tu prví. My sme tu boli skôr na tomto mieste ako vy. Čo tu vlastne robíte? Ako sa vôbec opovažujete vstupovať do nášho revíru?“ Alebo: „My sme omnoho lepší ako vy. My sa postíme a vy nie. My zachovávame prísnejšie pravidlá duchovného života ako vy. Pozrite sa lepšie na to, aké máme oblečenie a čo konzumujeme. Je to náš prejav skutočnej chudoby, kajúcnosti a odovzdanosti sa Bohu. A čo vy?“
Ale, hlavnou príčinou nevôle je a zostane: „všetci prichádzajú k Nemu.“ (J 3, 26) „Náš kostol sa pomaly vyľudňuje a ten v susedstve, naopak, sa naplňuje. Kázne môjho spolubrata sú atraktívnejšie, ako tie moje.“ A tu vzniká pocit akejsi súťaživosti, že kto je vlastne lepší?
Jedno je však príznačné. Sú to iba učeníci, ktorí takto hovoria a takto premýšľajú. Úplne inakšie konajú Ján Krstiteľ a Pán Ježiš. Napriek rozdielnostiam sú jedným srdcom a jednou dušou. S akou obdivuhodnou pokorou sa Ján podriaďuje, nezištne ustupuje a bez akejkoľvek závisti prenecháva „svoje“ miesto Ježišovi a prežíva potešenie, že On je tou pravou Cestou k spáse. Že On je Mesiášom, Ženíchom, Slovom, Baránkom Božím. „On musí rásť, a ja sa umenšovať.“ (J 3, 30) „On prichádza zhora a ja iba zdola.“
A naopak, ako vychádza Pán Ježiš v ústrety svojmu pripravovateľovi? Dáva sa od neho pokrstiť, svedčí o ňom pred ostatnými, odvoláva sa na jeho učenie, veľmi kriticky sa stavia voči predstaviteľom náboženského života, že jeho reč neberú vážne.
Čoho si môžeme neskôr všimnúť na učeníkoch Pána Ježiša a Jána Krstiteľa? Že sú premožení Božím Duchom a už nepoznajú nijakú závisť ani žiarlivosť alebo rivalitu. Iba „malí“, zameraní na svojho vlastného ducha, ktorí prijali „iba“ vonkajší šat a meno, a vôbec nie Ducha toho, o ktorom svedčia, tak budú hovoriť, premýšľať a jednať ako kedysi Jánovi učeníci.
Je to veľmi nešťastný príklad tzv. invidia clericalis, ktorá sa dosť často opakuje v cirkvi, napríklad medzi cirkevným zborom a cirkevným zborom alebo medzi kňazom a kňazom. Táto „duchovná nemoc“ spôsobila v dejinách cirkvi už toľko pohoršení a prekazila toľko dobra.
Otázkou je, v čom tkvie príčina tejto žiarlivosti? „My“, tak uvažujú Jánovi učeníci a spolu s nimi tiež ostatní. „My sme tu prví. My sme tu boli skôr na tomto mieste ako vy. Čo tu vlastne robíte? Ako sa vôbec opovažujete vstupovať do nášho revíru?“ Alebo: „My sme omnoho lepší ako vy. My sa postíme a vy nie. My zachovávame prísnejšie pravidlá duchovného života ako vy. Pozrite sa lepšie na to, aké máme oblečenie a čo konzumujeme. Je to náš prejav skutočnej chudoby, kajúcnosti a odovzdanosti sa Bohu. A čo vy?“
Ale, hlavnou príčinou nevôle je a zostane: „všetci prichádzajú k Nemu.“ (J 3, 26) „Náš kostol sa pomaly vyľudňuje a ten v susedstve, naopak, sa naplňuje. Kázne môjho spolubrata sú atraktívnejšie, ako tie moje.“ A tu vzniká pocit akejsi súťaživosti, že kto je vlastne lepší?
Jedno je však príznačné. Sú to iba učeníci, ktorí takto hovoria a takto premýšľajú. Úplne inakšie konajú Ján Krstiteľ a Pán Ježiš. Napriek rozdielnostiam sú jedným srdcom a jednou dušou. S akou obdivuhodnou pokorou sa Ján podriaďuje, nezištne ustupuje a bez akejkoľvek závisti prenecháva „svoje“ miesto Ježišovi a prežíva potešenie, že On je tou pravou Cestou k spáse. Že On je Mesiášom, Ženíchom, Slovom, Baránkom Božím. „On musí rásť, a ja sa umenšovať.“ (J 3, 30) „On prichádza zhora a ja iba zdola.“
A naopak, ako vychádza Pán Ježiš v ústrety svojmu pripravovateľovi? Dáva sa od neho pokrstiť, svedčí o ňom pred ostatnými, odvoláva sa na jeho učenie, veľmi kriticky sa stavia voči predstaviteľom náboženského života, že jeho reč neberú vážne.
Čoho si môžeme neskôr všimnúť na učeníkoch Pána Ježiša a Jána Krstiteľa? Že sú premožení Božím Duchom a už nepoznajú nijakú závisť ani žiarlivosť alebo rivalitu. Iba „malí“, zameraní na svojho vlastného ducha, ktorí prijali „iba“ vonkajší šat a meno, a vôbec nie Ducha toho, o ktorom svedčia, tak budú hovoriť, premýšľať a jednať ako kedysi Jánovi učeníci.