Text: J 6, 24-36
Milé sestry a bratia. Aká je naša skutočná motivácia a pohnútka, keď hovoríme, že veríme v Boha. Možno sa nás Boh chce opýtať: Prečo? Kvôli čomu? Aký je tvoj dôvod? Ale naozaj veľmi vážne, čo by sme odpovedali?
- Pane, chcem byť zdravý
- Pane, chcem sa mať dobre
- Pane chcem mať večný život
- Pane, tak ma to naučili rodičia, tak som zvyknutý.
- Pane myslím si, že je to správne
Tých našich dôvodov by sme sem mohli napísať veľmi veľa. Mnohé nie sú z princípu zlé, len drvivá väčšina z nich má jeden problém. Sú príliš zamerané na seba, na človeka. Aby ja som sa mal dobre, ja som bol zabezpečený, mal svoje istoty, poistky, pohodlie..... A ty, Bože, mi k tomu pomôž, veď pozri, čo všetko robím, alebo sa aspoň pokúšam. Žiadame Boha o výplatu?
Málokedy si uvedomujeme, že Boha v prvom rade zaujímajú naše vnútorné pohnútky, naša motivácia a nie skutky.
Vidíme to aj v dnešnom príbehu. Pán Ježiš opäť nasýtil obrovský, päťtisícový zástup z minima potravín (J6,1-15). A tak ako to už býva, a vidíme to tak v Písme ako aj v živote, ľudia hneď nasledovali Ježiša nie primárne pre to, kým Je, ale preto, čo urobil. Sám im to bez servítky povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Nehľadáte ma preto, že ste videli znamenia, ale že ste jedli z chlebov a nasýtili ste sa.“6,26 Vidíme veľmi povrchnú pohnútku nasledovania – plné bruchá (telesné zabezpečenie, prosperita). Nepochopili pravý duchovný význam toho, čo Pán Ježiš robil ani čo hovoril. Odpoveď, prečo to tak je, je žiaľ veľmi prostá: „lebo nechápali, čo to bolo s tými chlebmi, keďže ich srdce zatvrdlo.“Mk.6,52
Premýšľajme milovaní, vo svetle týchto slov, či aj my sami neberieme Božie kráľovstvo a naše kresťanstvo príliš materialisticky. Je pravda, a na to sa veľmi teším, že jedného dňa bude Božie kráľovstvo fyzické a doslovné (Prečítajme si nádhernú 21. Kapitolu knihy Zjavenia Jána). Ľuďom ale unikala zásadná duchovná povaha a požehnanie „večného života“, ktorý okamžite dostávajú tí, ktorý veria Božiemu svedectvu o Jeho Synovi. Sám Ježiš jasne povedal, čo to je večný život: „A to je večný život, aby poznali Teba, jediného pravého Boha, a ktorého si poslal, Ježiša Krista.“J.17,3
Židia boli už od Mojžišovho zákona učení, že na získanie Božej priazne o odpustenia sú potrebné skutky a rituály. Zabúdame ale, že my žijeme v Novej zmluve a že židovský zákon sa nás netýka. Napriek tomu sme do tejto diablovej pasce, že si rituálmi, obradmi a zachovávaním foriem nakloníme Boha, spadli aj my, naša cirkev v mnohé ďalšie spoločenstvá. Robíme skutky, obrady, modlíme sa predpísaným spôsobom, či veríme, že práve toto určuje našu identitu a potom čakáme, že by nás za to mal Boh odmeniť. A pritom je naše srdce úplne mimo, studené, ľahostajné a vzdialené od Boha. Zachovávame tradície, ale nie sme poslušní Božiemu slovu a nehľadáme ho „celým srdcom.“ V Božích očiach je to ale ohavnosť. Čítajme veľmi pozorne Hospodinovo slovo: „Má vari Hospodin takú záľubu v zápaloch a zábitkoch ako v poslušnosti voči hlasu Hospodina? Hľa, poslušnosť je lepšia ako obeť a počúvanie lepšie ako tuk baranov. Veď vzbura je hriechom ako čarodejníctvo a kúzlo teráfov sa rovná odbojnosti.“1Sam.15,22-23
Robíme skutky, alebo sa aspoň snažíme, ale pritom až pričasto ignorujeme jasné pokyny Ducha Svätého cez Božie slovo, cez slová Božích služobníkov – je to ohavnosť. Boh to prirovnáva ku „vzbure“ a to je asi to najhoršie, čo pred Bohom môžeme urobiť. Ak nás Pán usvedčuje, rýchlo v úprimnosti a pokore robme pokánie, ON je milostivý a dobrý Boh, plný zmilovania. /pozor, nehovorím, že nemáme robiť skutky milosti, pomáhať, slúžiť, byť požehnaním/
Ľudia sa Pána Ježiša úprimne pýtali: „Čo robiť, aby sme konali skutky Božie? Pán Ježiš im poukázal na ten najpodstatnejší a kľúčový: „Skutkom Božím je veriť v Toho, ktorého On poslal.“ Jediný skutok, ktorý od nás BOH chce, je veriť v Ježiša ako Mesiáša a Syna Božieho. To je skutok, ktorý Boh požaduje.
Veriť a hlboko dôverovať. Preto tu máme aj obraz aj realitu chleba. Židia veľmi dobre poznali príbehy púšte, kde sa Boh 40 rokov staral o Izrael tým, že im denne dával „mannu z neba“. Na to Pán naráža, keď im to dáva do pravého svetla: „Nie Mojžiš dal vám chlieb z neba, ale môj Otec dáva vám pravý chlieb z neba; lebo to je chlieb Boží, ktorý zostupuje z neba a dáva svetu život.“ Aby sme mali život, život, ktorý obstojí, ktorý smrť nezničí môže dať iba tvorca života. Pán Ježiš to zdôrazňuje: „Veru, veru, hovorím vám: Kto počúva moje slovo a verí Tomu, ktorý ma poslal, má večný život a nejde na súd, ale prešiel zo smrti do života.“J.5,24
Bez jedla (bez chleba) zomrieš. Môžeš sa hrať na hrdinu, ale nevyhnutné príde. Presne to sa týka aj Pána Ježiša. ON jediný a nikto iný, ťa môže (má reálnu moc) a čo je podstatné aj chce zachrániť od večného odsúdenia a od večného trápenia. „Riekol im Ježiš: Ja som chlieb života“.
Vráťme sa na záver k našim pohnútkam. Poopravili by sme po dnešnom premýšľaní odpoveď na otázku: „prečo ma nasleduješ? Aká je tvoja skutočná pohnútka, motív?“
Ja by som asi odpovedal niečo v tomto zmysle: „Pane, nemôžem a nechcem bez teba žiť. Musím Ťa poznať viac, hlbšie, bližšie. Veď Ty si za mňa zomrel! Veď Ty si mi odpustil úplne všetky moje hriechy? Nerozumiem prečo, ale nekonečne ďakujem. Dávam ti za to svoj život a túžim ťa poznať a poznávať celý život. Tvoja láska a hĺbka tvojej dobroty je nevyčerpateľná. To je pre mňa dobrá správa. V tebe, v Tvojej prítomnosti je „plnosť radosti“, a ja túžim byť úplne radostný, šťastný a žiť v plnosti pokoja. A tom mám v Tebe. Ty si môj „chlieb života“. Každý deň ťa chcem zakúšať, prežívať a čerpať z tvojej milosti. Ďakujem Ti z celého srdca.
Pieseň na povzbudenie: https://www.youtube.com/watch?