3. pôstna nedeľa 20.3.2022
Ef 5, 1-9
Walter Wink rozpráva o dvoch nemeckých mierových vyslancoch, ktorí 10 rokov po skončení 2. Sv. Vojny navštívili poľských kresťanov. „Boli by ste ochotní sa zísť s inými kresťanmi zo západného Nemecka?“ spýtali sa vyslanci. „Chceli by vás poprosiť o odpustenie za to, čo Nemci spôsobili Poľsku počas druhej svetovej vojny, a chceli by začať budovať nové vzťahy.“ Najprv bolo ticho. Potom jeden Poliak prehovoril: „To o čo žiadate, je nemožné. Každý jeden kameň vo Varšave je nasiaknutý poľskou krvou! Nemôžeme odpustiť!“ pred rozchodom skupiny sa však spoločne modlili modlitbu Pánovu: Keď prišli ku slovám „odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame...“, všetci sa prestali modliť. Atmosféra v miestnosti zhustla. Poliak, ktorý predtým tak razantne prehovoril, povedal: „Musím súhlasiť. Pretože inak by som sa už nikdy nemohol modliť k nášmu Otcovi. Keby som odmietol poskytnúť odpustenie, už by som sa nemohol nazývať kresťanom. Vo vlastnej sile to nedokážem, ale Boh nám pomôže.!“ o osemnásť mesiacov neskôr sa kresťania z Poľska a západného Nemecka zišli vo Viedni, kde nadviazali priateľstva, ktoré pokračuje dodnes.
Napriek tomu, že sme počuli desiatky a možno stovky kázní o odpustení, nie je pre nás jednoduché odpustenie ani prijať ani poskytnúť. V skúsenosti každého z nás je odpustenie vždy ťažšie ako sa v kázňach tvrdí. Hýčkame si svoje zranenia, snažíme sa svoje jednanie ospravedlniť všetkými možnými spôsobmi, naťahujeme rodinné spory, trestáme sami seba i druhých – to všetko iba preto, aby sme sa vyhli tomu naj neprirodzenejšiemu činu.
V Anglickom Bathu objavili archeológovia pozostatky rímskeho osídlenia a našli zaujímavú reakciu na ľudskú krivdu. Na hlinených a bronzových doštičkách boli napísané rozličné kliatby. Návštevníci kúpeľov ich hádzali do vody ako svoje modlitby bohom o pomoc. Na jednej z nich je napísané: „Docimedes stratil dve rukavice. Prosí, aby človek, ktorý mu ich ukradol, prišiel o zdravý rozum a o zrak v chráme, ktorý ona určí.“
Pán Ježiš nás vedie k podivuhodne opačnej modlitbe: „A odpusť nám viny naše, ako aj my odpúšťame vinníkom svojim!“ Uprostred modlitby, ktorú nás Ježiš učil a všetci ju veľmi dobre poznáme, na nás striehne neprirodzený akt odpustenia. Návštevníci rímskych kúpeľov naliehali na svojich bohov, aby presadili ľudskú spravodlivosť. Ježiš urobil Božie odpustenie závislé na našej ochote odpustiť druhým ich nespravodlivé činy.
Charles Wiliams hovorí o modlitbe Pánovej: „Žiadne slovo v sebe neukrýva väčší potenciál hrôzy ako ono maličké slovo „ako“ v tejto vete. Prečo je toto slovíčko také hrozivé? PRETO, ŽE JEŽIŠ JEDNOZNAČNE SPÁJA OTCOVE ODPUSTENIE VOČI NÁM S TÝM, NAKOĽKO MY ODPUSTÍME OSTATNÝM ĽUĎOm. Nasledujúci výrok už nemôže byť zrozumiteľnejší: „ale ak neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vám, keď sa previníte.“ v.15
je jedna vec, zapliesť sa do kruhu nemilosti a neodpustenia v manželstve, či v práci alebo žiaľ v cirkvi, a je niečo úplne iné zapliesť sa do takéhoto kruhu so všemohúcim Bohom. „Je hrozné upadnúť do rúk živého Boha“, hovorí Písmo. A predsa Ježiš tieto dve veci vo svojej modlitbe spája. Pokiaľ odpustíme, prerušíme kruh a začneme znovu, aj Boh môže odpustiť, prerušiť kruh a začať znovu.
Potreba odpustenia vo svete bez milosti, v ktorom žijeme, je tak naliehavá, že je dôležitejšia ako náboženské úkony. „Keby si teda prinášal dar na oltár, a tam by ti prišlo na um, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a odíď; najprv sa zmier s bratom, a potom príď a obetuj svoj dar.“5,23-24
BOH NÁM ZVERIL DO RÚK DESIVÚ AGENDU: AK NEODPUSTÍME DRUHÝM, V KONEČNOM DÔSLEDKU IM HOVORÍME, ŽE NIE SÚ HODNÍ BOŽIEHO ODPUSTENIA, A TÝM PÁDOM HO NIE SME HODNÍ ANI MY. Takýmto podivným spôsobom závisí Hospodinovo odpustenie na nás. Shakaspeare o tom veľmi trefne píše vo svojom diele „Kupec Benátsky“: „Ako by si mohol dúfať v milosť, keď ju druhým upieraš?“
Evanjeliá nám poskytujú priamočiaru odpoveď na otázku: „Prečo od nás Boh žiada odpustenie“, pretože Boh taký jednoducho je. Keď Ježiš po prvý krát vyslovil príkaz „milujte svojich nepriateľov“, zdôvodnil to takto: „aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je v nebesiach; veď On dáva vychádzať slnku na zlých aj na dobrých a zosiela dážď na spravodlivých aj na nespravodlivých.“ 5,45
kľúč k tomu, aby som dokázal nájsť v sebe silu odpustiť je v tom, že takéto odpustenie musím sám prežiť – a to nás vedie ku krížu. „Kristus zomrel za nás, keď sme ešte boli hriešni.“
to, čo nás zožiera v našich vnútrach, to, nad čím s nenávisťou tak často premýšľame, to čo nám nedá spávať a pôsobí v nás nočné mory – TO VŠETKO MÔŽE BYŤ ODSTRÁNENÉ A VYKORENENÉ Z NAŠICH HLÁV A SŔDC. ALE MUSÍME ÍSŤ POD KRÍŽ – každá iná cesta nás len viac vtiahne do nekonečného kruhu nenávisti, zranenej pýchy a hrdosti. Ježiš ale nič nerobí nedokonale a polovičato – odpustil každému, a dal tento princíp ako podmienku v kľúčovej modlitbe, ktorú sa možno denne modlíme. „a odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame svojim vinníkom.“ - ty sám vieš či je to pravda a či sa môžeš s čistým svedomím modliť pred Božou tvárou tieto slová – veľmi záväzné a usvedčujúce.
Pieseň na povzbudenie: https://www.youtube.com/watch?v=FEQNYjYF0Pk...