Text: 1J 2, 15-17
Niekedy je veľmi ťažké riadiť sa podobnými slovami, ktoré čítame v dnešnom texte. Možno by sme si pri čítaní podobných radikálnych slov priali, aby sme žili niekde v kláštore, alebo na pustom mieste, kde by sme neboli denne vystavení tlaku, hodnotám a hlavne myšlienkach systému tohto sveta, ktorý ide tak vehementne proti Bohu a všetkému,
Na konci tretieho storočia sa v egyptskej púšti stalo niečo nezvyčajné. Kresťania začali utekať z miest a dedín, aby našli Boha na púšti, vedeli, ako sa človek ľahko zamotá do problémov tohto sveta. Preto sa rozhodli radikálne nasledovať Boha tak, že sa odsťahovali do púšte. Stali sa známi ako „púštni otcovia.“ Tu niekde sú počiatky pustovníctva, z ktorého sa neskôr vyvinulo mníšstvo. Ako o tom píše Thomas Merton: „spoločnosť považovali za vrak, z ktorého človek potrebuje vyplávať, aby si zachránil život... títo muži verili, že nechať sa unášať a pasívne prijímať názory a hodnoty vtedajšej spoločnosti , je jednoducho pohroma... vedeli, že ak budú tápať vo vraku, nedokážu pomôcť nikomu okolo seba. Keď sa však dostanú na pevninu, bude všetko inak. Ak sú na pevnine, majú moc a dokonca aj povinnosť vytiahnuť svet do bezpečia.“
Zaujímavý postoj a určite mali títo ranní kresťania na to svoje dôvody, ktorým nerozumieme. Ja osobne sa s tým neviem úplne stotožniť. Pán Ježiš nás predsa poslal do sveta. Sme „svetlo“. Je naša povinnosť ísť tam, kde je tma, kde ľudia idú na ceste do priepasti zatratenia a nevedia o tom. Sme „soľ“! Je naša povinnosť ísť tam, kde je hniloba a vírus smrti a hriechu a priniesť nádej, vakcínu.
O to viac sa potrebujeme držať čistí od hodnôt tohto sveta, prešpikovaných zlom a hriechom. Jánova výzva pre nás je stále viac aktuálna: „Lebo čokoľvek je vo svete, žiadosť tela, žiadosť očí a pýcha života, nie je z Otca, ale je zo sveta. Svet však hynie, aj jeho žiadosť (hynie)“. Sú to pre mňa každodenné rozhodnutia, ktoré potrebujem robiť, aby som kráčal rovno, a miloval Boha celým srdcom. Je to pre mňa každodenná výzva ostať v Božej blízkosti, počúvať hlas Ducha Svätého, plniť si myseľ Písmom a chválou. Viem, že ak to zanedbám, diabol má hneď poruke arzenál svojich vnemov, myšlienok a postojov. Cez „telo“, skrze „oči“ cez „N“ možností „Jeho pohľadu na život.“ Preto tiež máme cirkev, máme jeden druhého, kde sa navzájom povzbudzujeme, držíme, pomáhame si, žehnáme a modlíme sa jeden za druhého. Preto neutekajme z tohto sveta – doňho sme poslaní“, ale poďme jeden k druhému. Tiež nás môže povzbudiť to, že keď sme uverili v Pána Ježiša, už „nie sme z tohto sveta.“ Čítajme si: Ján.17-14-18 a FIl.3,20
Všetci dúfam vieme, že láska nie je len cit a emócia, ale v prvom rade rozhodnutie a vernosť. „Nemilujte svet, ani to, čo je vo svete. Ak niekto miluje svet, nieto v ňom lásky k Otcovi.“ Zo srdca nám želám, aby naše dnešný deň bol radikálne zameraný na Pána, na vedenie Duchom Svätým a verím, že obstojíme. Nemusíme utekať z tohto sveta, naopak, buďme pre ľudí v našich životoch soľou a svetlom.
Pieseň na povzbudenie: