Streda 13.4.2022
Text: R 6, 17-19
Všetky lode, ktoré pristanú na brehu milosrdenstva, zdvihli kotvy v prístave hriechu. Musíme začať tam, kde začína Boh. Kým nepochopíme, čo sme zač, nemôžeme oceniť milosť. Sme rebeli. Sme ako Barabáš. Rovnako ako on si zaslúžime zomrieť. Obklopujú nás štyri väzenské múry, ktoré zhrubli od strachu, urazenosti a nenávisti. Väzní nás naša minulosť, prízemné rozhodnutia a povýšenecká pýcha. Uznali nás vinnými.
Sedíme na podlahe zaprášenej cely a čakáme na poslednú chvíľku. Zvuk krokov nášho kata sa dunivo odráža od kamenných stien. S hlavou medzi kolenami odmietame pozerať sa, ako vchádza do cely, nepozeráme naňho, keď prehovorí. Vieme, čo povie: „Je čas, aby ste splatili hriechy a zlo, ktoré ste v živote popáchali!“ no počujeme niečo iné:
„Môžete ísť. Namiesto vás vzali Ježiša.“
Dvere sa roztvoria a strážnik zrúkne: „Vypadnite!“ Zrazu sme vonku, zalievajú nás lúče ranného slnka, okovy sú preč, hriechy odpustené a my ohromne uvažujeme: „Čo sa to stalo?“
NASTAL OKAMIH MILOSTI.
Inšpirované: Max Lucado: Milosť
Pieseň na povzbudenie: https://www.youtube.com/watch?