.png)
Ak ste v tejto chvíli na obrázku spoznali Sýkorku veľkú (bielolícu), uhádli ste správne. Je totiž jedným z najrozšírenejších európskych vtáčikov. Často ju môžete pozorovať z okna svojich domov ako šantí v záhradách, v korunách stromov, na lúkach. Túto jar sa mi dokonca udomácnila v kamennom múre okolo záhrady. V čase, keď vtáky hniezdili a na svet privádzali svojich potomkov, si jedna z nich našla úkryt v malej dutinke múra. Chvíľku trvalo, kým som na to prišla a k pátraniu ma vlastne priviedli škrupinky orechov, ktoré som nachádzala medzi kvietkami. A potom som ju, teda ich, pristihla. Skoro ráno nosil pán domáci svojej milovanej čosi pod zub, vlastne pod zobák. Bol to úžasný zážitok. Podľa krásneho sfarbenia bolo hneď jasné, kto sú moji noví spolubývajúci. Pár krásnych sýkoriek. A prečo o nich hovorím? Počuli ste už známe slovenské príslovie: Vtáka poznáš po perí a človeka po reči? Verím, že áno. Nepýtam sa však preto, či viete rozoznávať vtáčiky, ktoré preletujú po dvoroch a parkoch. Ono to príslovie je síce o vtákoch, no omnoho viac o nás ľuďoch, veľkých i malých. My síce nemáme perie, ale aj nás je ľahké poznať a spoznať. Niekedy naozaj stačí iba otvoriť ústa. A podľa toho čo, ako či o kom hovoríme, je zjavné aj to, aké je naše srdce. Pán Ježiš raz povedal, že z plnosti srdca hovoria ústa. To znamená, že podľa toho, čo si do svojho srdca ukladáme, to si z neho aj vyberáme, napríklad keď rozprávame. A platí to aj naopak. Ak si do svojho vnútra odkladáme hnev, závisť, nezhody či klamstvá, je to počuť aj v našich slovách. Dnešné slová z knihy prísloví to pripomínajú tiež. To, čo je vo vnútri bláznov, sa pozná. Podobne, ako sa pozná múdrosť, láska i láskavosť v srdci rozumných ľudí. Niektoré veci sa totiž skryť nedajú. Presne tak, ako si sýkorka neskryje svoje krásne žlté pierka.