Keď sa povie anjel, predstavujeme si akýsi nadprirodzený živočíšny druh, nahého alebo opereného tvora, ktorý podľa plnosti tváre netrpí podvýživou. Keďže v centre Biblie nie je angelológia (náuka o anjeloch), ale učenie o Bohu (teológia), systematické učenie o anjeloch v nej nenájdeme. Zmienok o anjeloch je však v Biblii mnoho. Neupriamujú našu pozornosť na to: Ako anjeli vyzerajú? Či majú krídla? Ak áno, koľko – dve, štyri či viac? Či sú krídla anjelov biele, alebo aj vzorované? Aký majú anjeli maximálny dolet? Koľko merajú a vážia? Čo jedia a kde bývajú?... – Ostatne, ak už je reč o krídlach, biblickí serafi ich nemajú dve, ale šesť a slúžili najmä na to, aby sa nimi serafi zakrývali pred Svätým Bohom, pred Božou slávou a majestátom (por. Izaiáš 6, 2). Krídla anjelov sú najpravdepodobnejšie svedectvom o domovskom prebývaní anjelov (– že sú Božími poslami); svedčia aj o ich nadhľade a rýchlom pohybe. Anjeli toho musia veľa stihnúť, čo dobre vedia všetci, ktorí majú čo do činenia s malými deťmi. Pri živých – aktívnych detičkách, majú anjeli mnoho práce.
Biblia nekladie dôraz na výzor anjelov, ale na posolstvo, zvesť, ktorú prinášajú. Výraz „anjel“ neoznačuje v Písme predovšetkým ľudskú či nadľudskú prirodzenosť, ale funkciu; nie ani tak bytosť, ako poslanie, úlohu (por. Matúš 28, 10). Cirkevný otec Augustín hovorí: „Anjel to nie bytosť, ale úloha.“
Úlohou Božích poslov je oznámiť, čo je rozhodujúce a smerodajné pre náš život. Kto z nás môže povedať, že sa ešte nestretol s tými, cez ktorých mu Pán Boh niečo dôležité oznámil?
Božie tajomstvá a zázraky potrebujú poslov, ktorí ono zvláštne posolstvo odovzdajú ďalej. O tajomstve, o Božom zázraku možno rozprávať len s pokorou. Inak ho nepochopíme, zničíme, ako čosi krehké. To, ako k nám Boh prichádza, je tajomstvo, zázrak. Vybral si mladé dievča v Nazarete, v „zapadákove“ (Lukáš 1, 26 – 27). V onej dobre bola známa mienka: Čo dobrého by už len mohlo vzísť z Nazareta?... (Ján 1, 46). Avšak práve tam, kde nikto nik nečaká, koná Pán Boh zázraky. Posiela za Máriou jedného z poslov svojich zázrakov. To, že ide o posla od Boha, Mária nespozná podľa krídel či jeho odevu, ale podľa posolstva, podľa zázraku, ktorý oznamuje.
Nevieme, kedy boli anjeli stvorení (podľa Knihy Jób 38, 7 sa niektorí biblisti nazdávajú, že sa tak udialo v prvý stvoriteľský deň). Anjeli sú dokonalejší ako ľudia – človek je len o málo menší od božských bytostí – t. j od anjelov (Žalm 8, 6). Ich sídlo je v nebesiach, preto sú označovaní ako „nebeské voje“ (1. Mojžišova 2, 1). Niekedy sa hovorí o „zástupoch anjelov“, aby bolo vyjadrené ich nespočítateľné množstvo. Prevýšia nás svojím poznaním, no nevedia všetko (Marek 13, 32). Sú medzi nimi zrejme rozdiely a stupne. Stredovek napočítal 9 anjelských chórov (napr. cherubi, serafi, archanjeli...). Ježiš hovorí o dvanástich plukov anjelov (Matúš 26, 53).
Jestvujú nielen dobrí anjeli, ale aj zlí. Píše o nich Pavel v Rímskym 8, 38 – 39 a v Efezským 6, 12).
Písmo sväté nehovorí o anjeloch preto, aby sme o nich špekulovali, ale aby sme si uvedomili, že v živote sa nestretávame len s diablovou armádou, iba s protibožskými, démonskými silami, ktoré dosahujú nejedno víťazstvo v šírení korupcie, v rozpade manželstiev, v sebectve plodiacom vykorisťovanie či v rôznych formách násilia a vojen, ale aj s dobrou Božou mocou. Ak Biblia spomína anjelov, tak preto, aby sme nepochybovali, že je tu moc, ktorá nám praje, ktorá je dobrá, otvára nám srdce pre Boha, vie varovať i tešiť. Touto mocou sú Boží anjeli. Pri nich, t. j. pri dobrých anjeloch, zostaňme. Niektorých poznáme aj po mene – Gabriela (Lukáš 1, 26), Michala (Júdov v. 9). Neskoršie židovské apokalyptické spisy spomínajú Rafaela a Uriela.
Mnohí s mocou Božou už prestali počítať. Biblia i sám Pán Ježiš Kristus existenciu anjelov prijíma s takou samozrejmosťou, ako my bežne počítame s existenciou psov a mačiek. S anjelmi sa stretávame v celom Ježišovom príbehu. Objavujú sa pri Jeho počatí (Lukáš 1, 30 – 32), narodení (Lukáš 2, 9 – 15), v Jeho živote (Lukáš 22, 42 – 43), pri jeho hrobe (Matúš 28, 2 – 7) i pri Jeho vstúpení na nebo (Skutky 1, 9 – 11).
Anjeli majú služobnú „funkciu“. Chvália Pána Boha (Izaiáš 6, 2 – 3)a zasahujú na Jeho rozkaz. Radujú sa nad hriešnikovým pokáním (Lukáš 15, 10), sú prítomní v zhromaždení Božieho ľudu, vidia nás a chránia nás v ohrození (por. Petrovo vyslobodenie: Skutky 12, 5 – 11), zosnulých veriacich uvádzajú do Božieho domova (Lukáš 16, 22).
Stále platí slovo Božie: „Anjel Hospodinov (vojensky) táborí vôkol tých, čo sa Ho (Boha) boja a zachraňuje ich“ (Žalm 34, 8). Tento sľub platí i vtedy, keď sa v úsilí o dobrú vec musíme boriť s rôznymi prekážkami. Božieho anjela – Božích anjelov totiž môžeme stretnúť, sú pri nás.
Kedy? V akom zmysle môžeme stretnúť anjela? Biblický výraz „anjel“ znamená „posol“. Tento posol má – či už v podobe ľudskej alebo nadľudskej – jedinú úlohu: splniť Boží príkaz – príkaz Toho, ktorý ho poslal.
Je tragické, že niekedy Božie signály – podnety citlivo zachytí zviera, kým my, ľudia, nie. Stalo sa tak v prípade Bileáma (4. Mojžišova 22. kap.). Jeho oslica, podľa nášho úsudku nerozumné zviera, pochopila: Pán Boh prichádza s dôležitým posolstvom. My, podobne ako Bileám, vo svojej zaslepenosti – dokážeme ignorovať či úplne prehliadať Božie signály, aj Božích poslov. „Nerozumná“ Bileámova oslica nám dáva lekciu v tom, že to tak nemá byť, že je na našu škodu, keď prehliadame Božie podnety a ignorujeme Božích poslov.
Základné posolstvo, ktoré nám Pán Boh cez anjelov zvestuje je, že sa nemáme báť. „Neboj sa, ... lebo si našla milosť u Boha“, tak oslovil anjel Ježišovu matku Máriu (Lukáš 1, 30). „Nebojte sa, veď zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude všetkému ľudu, lebo narodil sa vám dnes v meste Dávidovom Spasiteľ, ktorý je Kristus, Pán“, takto sa anjel prihovoril pastierom na betlehemských stráňach (Lukáš 2, 10 – 11). „Nebojte sa! Hľadáte Ježiša Nazaretského, toho ukrižovaného? Vstal, niet Ho tu; ajhľa, miesto, kam Ho boli položili“, povedal anjel ženám, preľaknutým z toho, že Ježišov hrob našli prázdny (Marek 16, 5 – 6).
Tu sa dostávame k podstate veci. Na Ježiša, nie na anjelov nás smeruje Biblia, zvlášť Nová zmluva. Jemu – živému Bohu, nie anjelom sa máme klaňať. Jeho, nie anjelov, máme prosiť o pomoc a ochranu. Modlitby typu: „Anjeličku môj strážničku, ochraňuj moju dušičku“ sú nebiblické, posúvajú nás od Božej pravdy. Prečo? – Lebo ide sú to modlitby k stvoreniu, nie k Stvoriteľovi. Pána Boha však každý veriaci smie prosiť o anjelskú ochranu a pomoc (Žalm 34, 8: „Anjel Hospodinov táborí vôkol tých, čo sa Ho boja, a zachraňuje ich“). Tak to robieval i Martin Luther, ktorý sa ráno modlieval: „Ďakujem Ti, Otče môj nebeský, skrze Ježiša Krista, Tvojho milého Syna, že si ma tejto noci zachránil od všetkého zlého nešťastia a nebezpečenstva. A prosím Ťa, ochraňuj ma tohoto dňa od hriechov a všetkého zlého, aby Ti bol milý každý môj skutok i celý môj život. Lebo do Tvojich rúk odovzdávam seba, svoje telo, dušu a vôbec všetko. Tvoj svätý anjel nech je pri mne, aby sa ma diabol nezmocnil. Amen.“
Anjelov neuctievame, nemodlíme sa k nim, neklaniame sa im. Každý evanjelický kresťan sa má v duchu Písma svätého modliť iba k Bohu, nie k ľuďom (hoci by išlo o takých vzácnych ľudí ako Ježišova matka Mária), anjelom či svätým. Pisateľ Zjavenia Jánovho počul varovanie, aby sa neklaňal anjelovi i výzvu: „Bohu sa klaňaj!“ (Zjavenie 19, 10).
Boh je Ten, ktorý nám svojich anjelov môže poslať na pomoc (por. Matúš 26, 52). I naše deti učme modliť sa k živému Bohu, aby Ho vierou spoznávali už od útleho veku a zostal im oporou i v dospelosti. Maličkí majú svojich anjelov (Matúš 18, 10).
Dnes nie sú zvestovaním Božieho posolstva – evanjelia (dobrej zvesti o spasení v Kristovi), poverení predovšetkým anjeli, ale my, súčasní učeníci Pána Ježiša Krista (por. Matúš 28, 19 – 20; por. 1. Petra 1, 10 – 12). Vezmime túto úlohu vážne. Zvestovať evanjelium – životom i slovami – je hlavnou úlohou, ktorou Pán Ježiš poveril svoju cirkev. Veď evanjelium je „mocou Božou na spasenie každému veriacemu“ (Rímskym 1, 16).
V táboroch pre dorast niekedy hrávame hru na anjela. Jej cieľom je robiť druhému dobre, no nepozorovane – aby to nezbadal. Napr. vyčistiť mu zablatené topánky, vyrovnať prikrývku na posteli, položiť na vankúš cukrík. Ak premýšľame o anjeloch, nezabúdajme, že anjelom môže byť niekto, cez koho sa nám Pán Boh prihovoril. Niekto, kto nás prekvapí niečím krásnym, zázračným – anjelským. Anjeli sú spravidla tichí, nepozorovaní, neraz majú ľudskú tvár. Možno je to niekto, kto ťa s láskou chytí za ruku. Kto ti pripraví dobré jedlo. Kto sa o teba stará, keď ochorieš. Anjeli nemusia mať krídla. Ani biele šaty. Poznáme ich podľa malých zázrakov, ktorými nás prekvapujú, podľa dobrého slova, potešujúcej správy. Ide hlavne o obsah Božieho posolstva – naň sa sústreďme. Keď tak urobíme, keď vezmeme vážne poverenie, ktoré dal Pán svojej cirkvi, dozrie v nás rozhodnutie: I ja budem pre niekoho anjelom, poslom dobrej zvesti od Boha. Je škoda každučkého dňa, v ktorom sme anjelmi (Božími poslami) neboli.
Pramene:
Luděk Rejchrt: Srozumívání (vyd. Kalich, Praha 20072); Luděk Rejchrt: Na úpatí hory (vyd. Kalich, Praha 1990);
Jan Keřkovský: Pozvánka pro nezasloužilé (FS ČCE Třebenice v nakladatelství Mlýn, Třebenice 2001)
Biblia nekladie dôraz na výzor anjelov, ale na posolstvo, zvesť, ktorú prinášajú. Výraz „anjel“ neoznačuje v Písme predovšetkým ľudskú či nadľudskú prirodzenosť, ale funkciu; nie ani tak bytosť, ako poslanie, úlohu (por. Matúš 28, 10). Cirkevný otec Augustín hovorí: „Anjel to nie bytosť, ale úloha.“
Úlohou Božích poslov je oznámiť, čo je rozhodujúce a smerodajné pre náš život. Kto z nás môže povedať, že sa ešte nestretol s tými, cez ktorých mu Pán Boh niečo dôležité oznámil?
Božie tajomstvá a zázraky potrebujú poslov, ktorí ono zvláštne posolstvo odovzdajú ďalej. O tajomstve, o Božom zázraku možno rozprávať len s pokorou. Inak ho nepochopíme, zničíme, ako čosi krehké. To, ako k nám Boh prichádza, je tajomstvo, zázrak. Vybral si mladé dievča v Nazarete, v „zapadákove“ (Lukáš 1, 26 – 27). V onej dobre bola známa mienka: Čo dobrého by už len mohlo vzísť z Nazareta?... (Ján 1, 46). Avšak práve tam, kde nikto nik nečaká, koná Pán Boh zázraky. Posiela za Máriou jedného z poslov svojich zázrakov. To, že ide o posla od Boha, Mária nespozná podľa krídel či jeho odevu, ale podľa posolstva, podľa zázraku, ktorý oznamuje.
Nevieme, kedy boli anjeli stvorení (podľa Knihy Jób 38, 7 sa niektorí biblisti nazdávajú, že sa tak udialo v prvý stvoriteľský deň). Anjeli sú dokonalejší ako ľudia – človek je len o málo menší od božských bytostí – t. j od anjelov (Žalm 8, 6). Ich sídlo je v nebesiach, preto sú označovaní ako „nebeské voje“ (1. Mojžišova 2, 1). Niekedy sa hovorí o „zástupoch anjelov“, aby bolo vyjadrené ich nespočítateľné množstvo. Prevýšia nás svojím poznaním, no nevedia všetko (Marek 13, 32). Sú medzi nimi zrejme rozdiely a stupne. Stredovek napočítal 9 anjelských chórov (napr. cherubi, serafi, archanjeli...). Ježiš hovorí o dvanástich plukov anjelov (Matúš 26, 53).
Jestvujú nielen dobrí anjeli, ale aj zlí. Píše o nich Pavel v Rímskym 8, 38 – 39 a v Efezským 6, 12).
Písmo sväté nehovorí o anjeloch preto, aby sme o nich špekulovali, ale aby sme si uvedomili, že v živote sa nestretávame len s diablovou armádou, iba s protibožskými, démonskými silami, ktoré dosahujú nejedno víťazstvo v šírení korupcie, v rozpade manželstiev, v sebectve plodiacom vykorisťovanie či v rôznych formách násilia a vojen, ale aj s dobrou Božou mocou. Ak Biblia spomína anjelov, tak preto, aby sme nepochybovali, že je tu moc, ktorá nám praje, ktorá je dobrá, otvára nám srdce pre Boha, vie varovať i tešiť. Touto mocou sú Boží anjeli. Pri nich, t. j. pri dobrých anjeloch, zostaňme. Niektorých poznáme aj po mene – Gabriela (Lukáš 1, 26), Michala (Júdov v. 9). Neskoršie židovské apokalyptické spisy spomínajú Rafaela a Uriela.
Mnohí s mocou Božou už prestali počítať. Biblia i sám Pán Ježiš Kristus existenciu anjelov prijíma s takou samozrejmosťou, ako my bežne počítame s existenciou psov a mačiek. S anjelmi sa stretávame v celom Ježišovom príbehu. Objavujú sa pri Jeho počatí (Lukáš 1, 30 – 32), narodení (Lukáš 2, 9 – 15), v Jeho živote (Lukáš 22, 42 – 43), pri jeho hrobe (Matúš 28, 2 – 7) i pri Jeho vstúpení na nebo (Skutky 1, 9 – 11).
Anjeli majú služobnú „funkciu“. Chvália Pána Boha (Izaiáš 6, 2 – 3)a zasahujú na Jeho rozkaz. Radujú sa nad hriešnikovým pokáním (Lukáš 15, 10), sú prítomní v zhromaždení Božieho ľudu, vidia nás a chránia nás v ohrození (por. Petrovo vyslobodenie: Skutky 12, 5 – 11), zosnulých veriacich uvádzajú do Božieho domova (Lukáš 16, 22).
Stále platí slovo Božie: „Anjel Hospodinov (vojensky) táborí vôkol tých, čo sa Ho (Boha) boja a zachraňuje ich“ (Žalm 34, 8). Tento sľub platí i vtedy, keď sa v úsilí o dobrú vec musíme boriť s rôznymi prekážkami. Božieho anjela – Božích anjelov totiž môžeme stretnúť, sú pri nás.
Kedy? V akom zmysle môžeme stretnúť anjela? Biblický výraz „anjel“ znamená „posol“. Tento posol má – či už v podobe ľudskej alebo nadľudskej – jedinú úlohu: splniť Boží príkaz – príkaz Toho, ktorý ho poslal.
Je tragické, že niekedy Božie signály – podnety citlivo zachytí zviera, kým my, ľudia, nie. Stalo sa tak v prípade Bileáma (4. Mojžišova 22. kap.). Jeho oslica, podľa nášho úsudku nerozumné zviera, pochopila: Pán Boh prichádza s dôležitým posolstvom. My, podobne ako Bileám, vo svojej zaslepenosti – dokážeme ignorovať či úplne prehliadať Božie signály, aj Božích poslov. „Nerozumná“ Bileámova oslica nám dáva lekciu v tom, že to tak nemá byť, že je na našu škodu, keď prehliadame Božie podnety a ignorujeme Božích poslov.
Základné posolstvo, ktoré nám Pán Boh cez anjelov zvestuje je, že sa nemáme báť. „Neboj sa, ... lebo si našla milosť u Boha“, tak oslovil anjel Ježišovu matku Máriu (Lukáš 1, 30). „Nebojte sa, veď zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude všetkému ľudu, lebo narodil sa vám dnes v meste Dávidovom Spasiteľ, ktorý je Kristus, Pán“, takto sa anjel prihovoril pastierom na betlehemských stráňach (Lukáš 2, 10 – 11). „Nebojte sa! Hľadáte Ježiša Nazaretského, toho ukrižovaného? Vstal, niet Ho tu; ajhľa, miesto, kam Ho boli položili“, povedal anjel ženám, preľaknutým z toho, že Ježišov hrob našli prázdny (Marek 16, 5 – 6).
Tu sa dostávame k podstate veci. Na Ježiša, nie na anjelov nás smeruje Biblia, zvlášť Nová zmluva. Jemu – živému Bohu, nie anjelom sa máme klaňať. Jeho, nie anjelov, máme prosiť o pomoc a ochranu. Modlitby typu: „Anjeličku môj strážničku, ochraňuj moju dušičku“ sú nebiblické, posúvajú nás od Božej pravdy. Prečo? – Lebo ide sú to modlitby k stvoreniu, nie k Stvoriteľovi. Pána Boha však každý veriaci smie prosiť o anjelskú ochranu a pomoc (Žalm 34, 8: „Anjel Hospodinov táborí vôkol tých, čo sa Ho boja, a zachraňuje ich“). Tak to robieval i Martin Luther, ktorý sa ráno modlieval: „Ďakujem Ti, Otče môj nebeský, skrze Ježiša Krista, Tvojho milého Syna, že si ma tejto noci zachránil od všetkého zlého nešťastia a nebezpečenstva. A prosím Ťa, ochraňuj ma tohoto dňa od hriechov a všetkého zlého, aby Ti bol milý každý môj skutok i celý môj život. Lebo do Tvojich rúk odovzdávam seba, svoje telo, dušu a vôbec všetko. Tvoj svätý anjel nech je pri mne, aby sa ma diabol nezmocnil. Amen.“
Anjelov neuctievame, nemodlíme sa k nim, neklaniame sa im. Každý evanjelický kresťan sa má v duchu Písma svätého modliť iba k Bohu, nie k ľuďom (hoci by išlo o takých vzácnych ľudí ako Ježišova matka Mária), anjelom či svätým. Pisateľ Zjavenia Jánovho počul varovanie, aby sa neklaňal anjelovi i výzvu: „Bohu sa klaňaj!“ (Zjavenie 19, 10).
Boh je Ten, ktorý nám svojich anjelov môže poslať na pomoc (por. Matúš 26, 52). I naše deti učme modliť sa k živému Bohu, aby Ho vierou spoznávali už od útleho veku a zostal im oporou i v dospelosti. Maličkí majú svojich anjelov (Matúš 18, 10).
Dnes nie sú zvestovaním Božieho posolstva – evanjelia (dobrej zvesti o spasení v Kristovi), poverení predovšetkým anjeli, ale my, súčasní učeníci Pána Ježiša Krista (por. Matúš 28, 19 – 20; por. 1. Petra 1, 10 – 12). Vezmime túto úlohu vážne. Zvestovať evanjelium – životom i slovami – je hlavnou úlohou, ktorou Pán Ježiš poveril svoju cirkev. Veď evanjelium je „mocou Božou na spasenie každému veriacemu“ (Rímskym 1, 16).
V táboroch pre dorast niekedy hrávame hru na anjela. Jej cieľom je robiť druhému dobre, no nepozorovane – aby to nezbadal. Napr. vyčistiť mu zablatené topánky, vyrovnať prikrývku na posteli, položiť na vankúš cukrík. Ak premýšľame o anjeloch, nezabúdajme, že anjelom môže byť niekto, cez koho sa nám Pán Boh prihovoril. Niekto, kto nás prekvapí niečím krásnym, zázračným – anjelským. Anjeli sú spravidla tichí, nepozorovaní, neraz majú ľudskú tvár. Možno je to niekto, kto ťa s láskou chytí za ruku. Kto ti pripraví dobré jedlo. Kto sa o teba stará, keď ochorieš. Anjeli nemusia mať krídla. Ani biele šaty. Poznáme ich podľa malých zázrakov, ktorými nás prekvapujú, podľa dobrého slova, potešujúcej správy. Ide hlavne o obsah Božieho posolstva – naň sa sústreďme. Keď tak urobíme, keď vezmeme vážne poverenie, ktoré dal Pán svojej cirkvi, dozrie v nás rozhodnutie: I ja budem pre niekoho anjelom, poslom dobrej zvesti od Boha. Je škoda každučkého dňa, v ktorom sme anjelmi (Božími poslami) neboli.
Pramene:
Luděk Rejchrt: Srozumívání (vyd. Kalich, Praha 20072); Luděk Rejchrt: Na úpatí hory (vyd. Kalich, Praha 1990);
Jan Keřkovský: Pozvánka pro nezasloužilé (FS ČCE Třebenice v nakladatelství Mlýn, Třebenice 2001)