Život a dielo vzácneho učiteľa, kantora a kronikára obce Dubové Samuela Bielka si pri 110. výročí jeho narodenia pripomenuli veriaci v tamojšom evanjelickom kostole v nedeľu 25. 2. 2018 na slávnostných službách Božích.
Pán učiteľ Bielko pôsobil v obci v rokoch 1927 − 1972. Počas svojho pôsobenia Dobovom, ktoré v súčasnosti patrí do cirkevného zboru Ostrá Lúka, vyoral hlbokú brázdu v ľudských srdciach, keď sa život obyvateľov tejto obce snažil pozdvihnúť po hmotnej, kultúrnej i duchovnej stránke. Stál na počiatku mnohých významných medzníkov v živote obce − či to bola jej elektrifikácia, založenie JRD, založenie hasičského zboru a pod. Aktívne sa podieľal na bohoslužobnom živote cirkevného zboru, keď nielen kantoroval, ale aj zvestoval slovo Božie. Domáci viery sú mu však vďační najmä za tamojší chrám Boží, ktorý vďaka nemu stojí až do dnešných čias. Práve vďaka intervencii pána učiteľa Bielka u nemeckého veliteľa bolo rozhodnuté, že dubovský kostol nebude zničený.
Túto udalosť opísal vo svojom liste z 23. 2. 1995 takto:
Do roku 1944 Dubové nezažilo vojnu. A keď sa teraz blížila vojna sem, netušili sme, že by sme ju aj my v odľahlom kúte zažili − a áno.
Od Vianoc 1944 boli v obci stále nemeckí vojaci a u nás bol vždy ubytovaný veliteľ... V škole bola ubytovaná nemecká pracovná čata, ktorá v chotári kopala zákopy. Vo veži naši chlapi nevojaci vo dne i v noci držali stráž CO. Ja som bol veliteľom a nemecký veliteľ, ktorý býval u nás, kontroloval činnosť CO. Chodil pravidelne do Pliešoviec, kde bol generálny vojenský štáb.
Bolo ku koncu februára večer, keď prišiel veliteľ z Pliešoviec, zložil sa v prostrednej izbe, kde býval, a o chvíľu prišiel do kuchyne, kde bol aj veliteľ pracovnej čaty a účtovník komanda. Kázal stíšiť rádio a začal hovoriť nemecky, čo mi účtovník prekladal. Obsah bol nasledovný: „Generál a štáb rozhodli, že kostol preto, že je na vyvýšenine a je dobrou orientáciou pre nepriateľa, musí byť zborený do základu.“ Ja som zostal ohromený, ale naoko robil som sa ľahostajným. Na otázku, čo urobia s ostrolúckym kostolom, mi povedal, že ten je v jame, že tam len špic veže pôjde dolu, teda to, čo vyčnieva nad okolie...
Asi Pán Boh mi dal vnuknutie a odvážil som sa hovoriť: Pozorovateľňu nemáte kde mať, len pozrie hore dookola a tam vám hrozí prepad od partizánov. Ja by som pozorovateľňu umiestnil vo veži, máte dookola naširoko rozhľad. Na to mi veliteľ povedal: Rozhodnutie generálneho štábu je také a ja na veci nemôžem nič meniť, ale budem hovoriť o vašom návrhu pri najbližšej schôdzi.
Asi o 4 dni mi veliteľ pracovnej čaty hovoril, že kostol nebude zborený, a to isté mi potom hovoril aj veliteľ nadpor. Rick. Ja som však uveril, až keď som videl po fronte, že kostol stojí nedotknutý.
Túto, ako aj mnohé ďalšie udalosti zo života pána učiteľa si pripomenuli účastníci služieb Božích aj prostredníctvom prezentácie fotografií, ktoré sprievodným slovom dopĺňali jeho dve dcéry Olinka a Vierka, ktoré prijali pozvanie. Veriacim sa prihovoril aj domáci farár, senior ZVS Ján Čáby, a to na základe biblického textu z knihy Prísloví 1, 7: „Bázeň pred Hospodinom je počiatkom poznania; blázni pohŕdajú múdrosťou a kázňou.“
Slávnostnú chvíľu umocnil aj sľub novozvolených predstaviteľov, funkcionárov a presbyterov cirkevného zboru. Po službách Božích bola na priečelí chrámu odhalená pamätná tabuľa, ktorá aj budúcim generáciám bude pripomínať tohto vzácneho človeka.
Túto udalosť opísal vo svojom liste z 23. 2. 1995 takto:
Do roku 1944 Dubové nezažilo vojnu. A keď sa teraz blížila vojna sem, netušili sme, že by sme ju aj my v odľahlom kúte zažili − a áno.
Od Vianoc 1944 boli v obci stále nemeckí vojaci a u nás bol vždy ubytovaný veliteľ... V škole bola ubytovaná nemecká pracovná čata, ktorá v chotári kopala zákopy. Vo veži naši chlapi nevojaci vo dne i v noci držali stráž CO. Ja som bol veliteľom a nemecký veliteľ, ktorý býval u nás, kontroloval činnosť CO. Chodil pravidelne do Pliešoviec, kde bol generálny vojenský štáb.
Bolo ku koncu februára večer, keď prišiel veliteľ z Pliešoviec, zložil sa v prostrednej izbe, kde býval, a o chvíľu prišiel do kuchyne, kde bol aj veliteľ pracovnej čaty a účtovník komanda. Kázal stíšiť rádio a začal hovoriť nemecky, čo mi účtovník prekladal. Obsah bol nasledovný: „Generál a štáb rozhodli, že kostol preto, že je na vyvýšenine a je dobrou orientáciou pre nepriateľa, musí byť zborený do základu.“ Ja som zostal ohromený, ale naoko robil som sa ľahostajným. Na otázku, čo urobia s ostrolúckym kostolom, mi povedal, že ten je v jame, že tam len špic veže pôjde dolu, teda to, čo vyčnieva nad okolie...
Asi Pán Boh mi dal vnuknutie a odvážil som sa hovoriť: Pozorovateľňu nemáte kde mať, len pozrie hore dookola a tam vám hrozí prepad od partizánov. Ja by som pozorovateľňu umiestnil vo veži, máte dookola naširoko rozhľad. Na to mi veliteľ povedal: Rozhodnutie generálneho štábu je také a ja na veci nemôžem nič meniť, ale budem hovoriť o vašom návrhu pri najbližšej schôdzi.
Asi o 4 dni mi veliteľ pracovnej čaty hovoril, že kostol nebude zborený, a to isté mi potom hovoril aj veliteľ nadpor. Rick. Ja som však uveril, až keď som videl po fronte, že kostol stojí nedotknutý.
Túto, ako aj mnohé ďalšie udalosti zo života pána učiteľa si pripomenuli účastníci služieb Božích aj prostredníctvom prezentácie fotografií, ktoré sprievodným slovom dopĺňali jeho dve dcéry Olinka a Vierka, ktoré prijali pozvanie. Veriacim sa prihovoril aj domáci farár, senior ZVS Ján Čáby, a to na základe biblického textu z knihy Prísloví 1, 7: „Bázeň pred Hospodinom je počiatkom poznania; blázni pohŕdajú múdrosťou a kázňou.“
Slávnostnú chvíľu umocnil aj sľub novozvolených predstaviteľov, funkcionárov a presbyterov cirkevného zboru. Po službách Božích bola na priečelí chrámu odhalená pamätná tabuľa, ktorá aj budúcim generáciám bude pripomínať tohto vzácneho človeka.