Pohrebná rozlúčka so sestrou farárkou ThMr. Annou Adamovičovou-Olexovou

Pohrebná rozlúčka so sestrou farárkou ThMr. Annou Adamovičovou-Olexovou

Na Bielu sobotu 31. marca 2018 sa v Ev. chráme Božom v Modre konala pohrebná rozlúčka s ThMr. Annou Adamovičovou-Olexovou, ev. a. v. farárkou v. v., ktorú si Pán Boh povolal z tejto časnosti 28. marca 2018 vo veku nedožitých 85 rokov.
Sestra ThMr. Anna Adamovičová-Olexová slúžila ako evanjelická duchovná od roku 1955 do roku 2005, teda plných 50 rokov, a to ako kaplánka v CZ Modra a Pezinok a ako farárka v CZ Modra. Do Evanjelického kostole apoštolov Petra a Pavla v Modre sa s ňou prišli rozlúčiť jej najbližší – synovia Vladimír a Roman s rodinami, sestra Viera Masárová s rodinou, početní veriaci z cirkevných zborov v Modre a Modre-Kráľovej, evanjelickí duchovní Bratislavského seniorátu v aktívnej službe i na dôchodku, vedenie Mesta Modra, jej priatelia a známi.

Kázeň slova Božieho na pohrebnej rozlúčke mal emeritný biskup prof. Július Filo. Smútočná reč bola založená na konfirmačnom požehnaní zosnulej z J 15, 5. Počas pohrebnej počestnosti ožil Boží chrám i hlasom sestry farárky – vypočuli sme si zamyslenie, ktoré predniesla v období Veľkej noci v roku 2012 v rozhlasom vysielaní Cesty. Odobierku predniesla seniorka BAS, ktorá prečítala aj kondolenčný list od Predsedníctva ECAV na Slovensku a dištriktuálneho predsedníctva ZD. Smútočnú reč za cirkevný zbor predniesol brat zborový farár Jan Oslík.

Na pohrebe vystúpil spevácky zbor duchovných Bratislavského seniorátu s pohrebnou piesňou „Tak ako tráva“ pod vedením dirigenta Janka Siromu.

ThMr. Anna Adamovičová-Olexová, evanjelická farárka, sa narodila 10. mája 1933 v Trnave ako najstaršia dcéra rodičom Josefovi Janovskému a Anne, rod. Siantovej. Na sklonku roka 1938 sa pre nacionálne vášne mladá rodina s tromi deťmi zo Slovenska vysťahovala; útočisko našla v Kunoviciach pri bratovi otca rodiny, neskôr v prenajatom skromnom byte. V Kunoviciach Anna ako 5-ročná zažila vstup nemeckých vojsk na územie tzv. Protektorátu Čechy a Morava – udalosti, ktoré sa jej živo vryli do pamäti. Z Kunovíc sa rodina presťahovala do Uherského Hradište, do mesta, ktoré sa jej stalo skutočným „domovom“ a kde navštevovala gymnázium. V Uherskom Hradišti rodina v skromných podmienkach prežila celú vojnu a rozrástla sa o ďalšie dve deti: Věru a najmladšiu Martu. Koniec vojny a oslobodenie v máji 1945 Anna dostala, ako sama hovorievala, „ako najvzácnejší dar k 12. narodeninám“. Z gymnázia – na žiadosť otca – v poslednom roku prešla na obchodnú akadémiu, neskôr premenovanú na vyššiu hospodársku školu, kde v roku 1951 zmaturovala ako 18-ročná. V tom istom roku sa zapísala na Slovenskú evanjelickú bohosloveckú fakultu v Bratislave – pre štúdium na fakulte sa rozhodla už ako 14-ročná.

Po prvom roku štúdia sa vydala za Vladimíra Olexu, ktorý v tom istom roku štúdium ukončil, stal sa na fakulte asistentom a bol aj ordinovaný za evanjelického kňaza. Po roku sa aj s prvorodeným synom Vladimírom presťahovali do Modry, do budovy modranského sirotinca, kam sa na štátny nátlak sťahovala i celá fakulta s internátom. Teologické štúdium ukončila v Modre 15. 6. 1955. Po kaplánskej skúške bola v Ev. kostole v Modre-Kráľovej 18. 9. 1955 ordinovaná za evanjelickú farárku biskupom Ľudovítom Katinom. Medzitým sa jej manžel na teologickej fakulte stal docentom i riaditeľom internátu a narodil sa im druhý syn Roman.

Po ordinácii nastúpila ako kaplánka k pánovi farárovi Júliusovi Dérerovi v Modre. Svojho principála, ktorého si veľmi vážila a veľa sa od neho naučila, po dvoch rokoch kaplánskej služby ako ordinovaná žena presvedčila „zodpovednou službou a vrúcim vzťahom k cirkvi“. Toto ocenenie pána farára Dérera bolo pre ordinovanú sestru tým „najkrajším ocenením“, aké dostala počas 50 rokov kňazskej služby. Počas 20-ročnej kaplánskej služby mala aj ďalších principálov, od ktorých prijímala skúsenosti: pána farára Stanislava Blaha a prof. Karola Gábriša v Pezinku, kde v rokoch 1964 – 1971 bola seniorálnou kaplánkou.

V roku 1962 bol manžel sestry farárky menovaný za námestného kňaza do CZ Modra. V tom čase mal štát mal snahu úplne zrušiť teologickú fakultu na Slovensku. Nakoniec ju zachoval, ale pod podmienkou, že každý vyučujúci bude súčasne zborovým farárom bez nároku na plat. Z lásky k fakulte i k cirkvi, ktorej prisahali vernosť, manželia Olexovci začali písať svoj spoločný život na modranskej fare. Pre manželský kňazský pár to bolo neľahké obdobie. Keď v roku 1975 sestra farárka ovdovela, modranský cirkevný zbor si ju zvolil za zborovú farárku. Ako uviedla vo svojom inštalačnom príhovore: zbor sa jej ujal ako „raneného blížneho“. S láskou si spomínala na podporu a pomoc bratov a sestier v zbore i na spoluprácu s bratom zborovým dozorcom Jánom Čepcom, s ktorým naraz nastúpili do vedenia cirkevného zboru a viedli ho v porozumení a zhode 23 rokov. S Božou pomocou sa usilovali budovať dom cirkvi tak zvnútra, ako aj zvonka: uskutočnili viaceré opravy, podnikali zájazdy. Sestra farárka bola cirkvou vysielaná na rôzne teologické konferencie a cirkevné zhromaždenia, napr. na VI. valné zhromaždenie luteránskeho zväzu v Tanzánii v roku 1977.

V júni 1978 vstúpila do stavu manželského s ovdovelým Vojtechom Adamovičom, ktorý pôsobil ako zborový farár v CZ Veľký Grob − Čataj. Manželstvo spojilo aj oba cirkevné zbory, takže veľa aktivít podnikali spoločne: opravovali bývalý nemecký kostol aj exteriér slovenského chrámu Božieho, a práve v tom čase ovdovela druhýkrát. Manžel jej zomrel v náručí na farárskej schôdzi v Modre-Kráľovej 18. októbra 1984.

Pán Boh jej však bol nablízku a na pomoci, keď opäť našla podporu v bratoch a sestrách tohto cirkevného zboru, v členoch zborového presbyterstva a v bratovi dozorcovi. A boli to aj radostné chvíle v kruhu jej najbližších – detí Vladimíra a Romana s rodinami, ktoré napĺňali jej život radosťou z ich študijných a pracovných úspechov, aj radosť z vnúčat Andulky, Romanky, Mateja, Katarinky, Barunky a Karolínky, ku ktorým naposledy pribudli aj dve pravnúčatá vo Francúzsku: Luisek a Valentínka. Za svojimi blízkymi pravidelne cestovala – aj vo vysokom veku, aj do zahraničia. Ak sme obdivovali na sestre farárku, odkiaľ berie toľkú energiu, vzťahy s ľuďmi, osobitne s najbližšími boli pre ňu zdrojom sily a energie, ktorou, ako vyznala: „posilnená smiem zase ja odovzdávať aspoň čosi zo svojej sily im a každému, koho mi Božia múdrosť pošle do života, koho stretnem...“

Sestra farárka prežila aj zmenu politických a spoločenských pomerov a dočkala sa vytúženej náboženskej slobody po roku 1989. Bolo to obdobie nových príležitostí, ale aj sklamaní, pričom jej prichádzali na um slová apoštola Pavla: „Dajte pozor, aby sa vám sloboda nestala zásterkou zlosti“– dodnes aktuálne – ak sa bojom za slobodu maskuje neúprimnosť, ľudská zloba a pomstychtivosť. Zmena režimu priniesla pre cirkev a jej duchovných – i sestru farárku a modranský cirkevný zbor – nové výzvy v duchovnej službe aj v hospodárskej oblasti, a to starostlivosť o nehnuteľný majetok, ktorý bol cirkvi vrátený po neľahkom zápase v reštitúciách. K tomu sa pridala i generálna oprava chrámu, aby pod jeho klenbami mohli ďalšie generácie prijať orientáciu a silu pre život v slove Božom a vo sviatostiach i pokoj v ťaživých smutných chvíľach, akou je aj táto chvíľa. A boli to aj krásne koncerty, ktoré pohládzali a zušľachťovali dušu človeka a ktoré práve vďaka sestre farárke majú v Modre už dobrú tradíciu – za desať rokov ich v Modre usporiadala viac než sto!

Popritom rozvíjala spoluprácu s Mestom Modra a s Rímskokatolíckou farnosťou v Modre. Bola aktívna i v oblasti ekumenickej práce – od roku 1995 viedla sekciu žien pri Ekumenickej rade v SR. Mala na to i jazykové predpoklady: ovládala anglický, nemecký i francúzsky jazyk. Pestovala kontakty s cirkevnými zbormi doma i v zahraničí – i v so Spoločenstvom Klincového kríža z Coventry v Anglicku, ktorého jedno z centier je vytvorené aj tu, v Modre, práve pričinením sestry farárky.

Sestra farárka prežila v kňazskej službe celé polstoročie – ako evanjelická duchovná slúžila od roku 1955 do roku 2005, teda plných 50 rokov, keď 1. júla odišla do dôchodku. Počas tejto doby vyšlo z modranského cirkevného zboru šesť teológov. Rok 2005 bol ťažký rok – nielen pre lúčenie so zborom, ale aj pre lúčenie s jej drahou maminkou, ktorá bola jej vzorom v tolerancii, trpezlivosti, jemnosti, v schopnosti odpúšťať a s ktorou dlhé roky – i so sestrou Martou – bývali spolu. A po dvoch rokoch prišla ďalšia ťažká rana: posledná rozlúčka s najmladšou sestrou Martičkou, s ktorou v tom čase už bývala v bytovke v Modre.

Na chrám, ktorý polstoročie spätý so životom sestry farárky aj jej rodiny, aj po odchode do dôchodku s láskou hľadievala cez cestu z okna svojho bytu a aj ho ďalej príležitostne navštevovala. Do poslednej chvíli si spomínala na ducha vzácnych predkov na modranskej fare, s ktorými jej bolo dopriate byť spojená, a ktorý ju počas jej kňazského pôsobenia v Modre napĺňal bázňou, pokorou a zaväzoval ju k zodpovednej službe: Dr. Samuel Zoch, Dr. Dušan Fajnor, Dr. Samuel Štefan Osuský, Július Dérer; kapláni Martin Rázus, Emil Boleslav Lukáč alebo básnik Ján Smrek, ktorý sa formoval pri Samuelovi Zochovi. Cirkevný zbor, v ktorom pôsobili títo vzácni kňazi, vyprevadil ďalšieho verného Kristovho vyznávača, Božiu služobnicu, ktorá je nám mladším veľkým vzorom – jej príjemným vystupovaním a precíteným zreteľným prejavom na službách Božích pri liturgii a pri kázni, vedomosťami i distingvovanosťou, osobitne nám, ordinovaným ženám v službe!

Nezabudnuteľný precítený prejav sestry farárky sme mohli počúvať aj potom, ako odišla na dôchodok – na pozvanie vždy ochotne a rada poslúžila zvesťou Božieho slova i liturgiou v Modre a Modre-Kráľovej, ale aj v ďalších cirkevných zboroch. Jej kázne, ktoré vychádzali z osobne prežitej viery pretavenej skúškami, s morálnym odkazom a pozvaním k pokore, skromnosti a vďačnosti, oslovovali ľudí bez rozdielu veku do posledných chvíľ. Jej nezabudnuteľný hlas s hlbokými myšlienkami sme mohli počúvať aj prostredníctvom rozhlasového vysielania, ktoré pripravoval jej priateľ, spoluoltárny brat Pavel Gabriš.

Ako roky jej život a pribúdali z Božej milosti, v jej srdci sa množila vďačnosť za prijatú milosť: „Vrúcne veľmi vrúcne ďakujem Pánu Bohu za každé ráno, za nový deň života. Beriem ho ako DAR a DIV.“ Najmä po ťažko úraze pri páde v decembri pred štyrmi rokmi, keď sa takpovediac po druhýkrát narodila a až do konca svojho života bola naplnená vďačnosťou jej záchrancom, lekárom, bratom a sestrám, ktorí sa za ňu modlili, najbližším, ktorí sa o ňu starali a podporovali ju na životnej ceste, svojou prítomnosťou, úprimným slovom, konkrétnym skutkom pomocou. Na krídlach modlitby a piesní z Kancionála, v ktorých denne vyspievala Pánu Bohu vďačnosť za dar života, za svojich milovaných blízkych, za skutočných priateľov, preniesla sa až k záveru svojej pozemskej cesty v nemocnici Bratislave. Ako sme v duchu s Kristom kráčali počas pôstnych nedieľ po krížovej ceste na Golgotu, ona vierou spojená s Kristom zaťažená krížom nemoci kráčala s Ním na pomyselnú Golgotu. Spolu s Kristom niesla poslušne svoj kríž, ale NIE opustená ako On; do posledných chvíľ bola obklopená jej najbližšími, ktorí sa po ňu láskou starali či doma, alebo v nemocnici, a tiež spojená s priateľmi po telefóne. Mala ich toľko, že sa s nimi všetkými ani nemohla rozlúčiť. Odovzdaná do Božej vôle, posilnená na nemocničnom lôžku slovami jej obľúbeného 139. žalmu a darmi Večere Pánovej, prislúženej sestrou seniorkou Bratislavského seniorátu, ukončila svoju pozemskú púť v bratislavskej nemocnici v tichom týždni v ranných hodinách v stredu 28. marca. Pán Boh jej doprial dožiť sa takmer 85 rokov.

Galéria k článku