Na Bielu sobotu 31. marca 2018 sa v Ev. chráme Božom v Modre konala pohrebná rozlúčka s ThMr. Annou Adamovičovou-Olexovou, ev. a. v. farárkou v. v., ktorú si Pán Boh povolal z tejto časnosti 28. marca 2018 vo veku nedožitých 85 rokov.
Sestra ThMr. Anna Adamovičová-Olexová slúžila ako evanjelická duchovná od roku 1955 do roku 2005, teda plných 50 rokov, a to ako kaplánka v CZ Modra a Pezinok a ako farárka v CZ Modra. Do Evanjelického kostole apoštolov Petra a Pavla v Modre sa s ňou prišli rozlúčiť jej najbližší – synovia Vladimír a Roman s rodinami, sestra Viera Masárová s rodinou, početní veriaci z cirkevných zborov v Modre a Modre-Kráľovej, evanjelickí duchovní Bratislavského seniorátu v aktívnej službe i na dôchodku, vedenie Mesta Modra, jej priatelia a známi.
Kázeň slova Božieho na pohrebnej rozlúčke mal emeritný biskup prof. Július Filo. Smútočná reč bola založená na konfirmačnom požehnaní zosnulej z J 15, 5. Počas pohrebnej počestnosti ožil Boží chrám i hlasom sestry farárky – vypočuli sme si zamyslenie, ktoré predniesla v období Veľkej noci v roku 2012 v rozhlasom vysielaní Cesty. Odobierku predniesla seniorka BAS, ktorá prečítala aj kondolenčný list od Predsedníctva ECAV na Slovensku a dištriktuálneho predsedníctva ZD. Smútočnú reč za cirkevný zbor predniesol brat zborový farár Jan Oslík.
Na pohrebe vystúpil spevácky zbor duchovných Bratislavského seniorátu s pohrebnou piesňou „Tak ako tráva“ pod vedením dirigenta Janka Siromu.
ThMr. Anna Adamovičová-Olexová, evanjelická farárka, sa narodila 10. mája 1933 v Trnave ako najstaršia dcéra rodičom Josefovi Janovskému a Anne, rod. Siantovej. Na sklonku roka 1938 sa pre nacionálne vášne mladá rodina s tromi deťmi zo Slovenska vysťahovala; útočisko našla v Kunoviciach pri bratovi otca rodiny, neskôr v prenajatom skromnom byte. V Kunoviciach Anna ako 5-ročná zažila vstup nemeckých vojsk na územie tzv. Protektorátu Čechy a Morava – udalosti, ktoré sa jej živo vryli do pamäti. Z Kunovíc sa rodina presťahovala do Uherského Hradište, do mesta, ktoré sa jej stalo skutočným „domovom“ a kde navštevovala gymnázium. V Uherskom Hradišti rodina v skromných podmienkach prežila celú vojnu a rozrástla sa o ďalšie dve deti: Věru a najmladšiu Martu. Koniec vojny a oslobodenie v máji 1945 Anna dostala, ako sama hovorievala, „ako najvzácnejší dar k 12. narodeninám“. Z gymnázia – na žiadosť otca – v poslednom roku prešla na obchodnú akadémiu, neskôr premenovanú na vyššiu hospodársku školu, kde v roku 1951 zmaturovala ako 18-ročná. V tom istom roku sa zapísala na Slovenskú evanjelickú bohosloveckú fakultu v Bratislave – pre štúdium na fakulte sa rozhodla už ako 14-ročná.
Po prvom roku štúdia sa vydala za Vladimíra Olexu, ktorý v tom istom roku štúdium ukončil, stal sa na fakulte asistentom a bol aj ordinovaný za evanjelického kňaza. Po roku sa aj s prvorodeným synom Vladimírom presťahovali do Modry, do budovy modranského sirotinca, kam sa na štátny nátlak sťahovala i celá fakulta s internátom. Teologické štúdium ukončila v Modre 15. 6. 1955. Po kaplánskej skúške bola v Ev. kostole v Modre-Kráľovej 18. 9. 1955 ordinovaná za evanjelickú farárku biskupom Ľudovítom Katinom. Medzitým sa jej manžel na teologickej fakulte stal docentom i riaditeľom internátu a narodil sa im druhý syn Roman.
Po ordinácii nastúpila ako kaplánka k pánovi farárovi Júliusovi Dérerovi v Modre. Svojho principála, ktorého si veľmi vážila a veľa sa od neho naučila, po dvoch rokoch kaplánskej služby ako ordinovaná žena presvedčila „zodpovednou službou a vrúcim vzťahom k cirkvi“. Toto ocenenie pána farára Dérera bolo pre ordinovanú sestru tým „najkrajším ocenením“, aké dostala počas 50 rokov kňazskej služby. Počas 20-ročnej kaplánskej služby mala aj ďalších principálov, od ktorých prijímala skúsenosti: pána farára Stanislava Blaha a prof. Karola Gábriša v Pezinku, kde v rokoch 1964 – 1971 bola seniorálnou kaplánkou.
V roku 1962 bol manžel sestry farárky menovaný za námestného kňaza do CZ Modra. V tom čase mal štát mal snahu úplne zrušiť teologickú fakultu na Slovensku. Nakoniec ju zachoval, ale pod podmienkou, že každý vyučujúci bude súčasne zborovým farárom bez nároku na plat. Z lásky k fakulte i k cirkvi, ktorej prisahali vernosť, manželia Olexovci začali písať svoj spoločný život na modranskej fare. Pre manželský kňazský pár to bolo neľahké obdobie. Keď v roku 1975 sestra farárka ovdovela, modranský cirkevný zbor si ju zvolil za zborovú farárku. Ako uviedla vo svojom inštalačnom príhovore: zbor sa jej ujal ako „raneného blížneho“. S láskou si spomínala na podporu a pomoc bratov a sestier v zbore i na spoluprácu s bratom zborovým dozorcom Jánom Čepcom, s ktorým naraz nastúpili do vedenia cirkevného zboru a viedli ho v porozumení a zhode 23 rokov. S Božou pomocou sa usilovali budovať dom cirkvi tak zvnútra, ako aj zvonka: uskutočnili viaceré opravy, podnikali zájazdy. Sestra farárka bola cirkvou vysielaná na rôzne teologické konferencie a cirkevné zhromaždenia, napr. na VI. valné zhromaždenie luteránskeho zväzu v Tanzánii v roku 1977.
V júni 1978 vstúpila do stavu manželského s ovdovelým Vojtechom Adamovičom, ktorý pôsobil ako zborový farár v CZ Veľký Grob − Čataj. Manželstvo spojilo aj oba cirkevné zbory, takže veľa aktivít podnikali spoločne: opravovali bývalý nemecký kostol aj exteriér slovenského chrámu Božieho, a práve v tom čase ovdovela druhýkrát. Manžel jej zomrel v náručí na farárskej schôdzi v Modre-Kráľovej 18. októbra 1984.
Pán Boh jej však bol nablízku a na pomoci, keď opäť našla podporu v bratoch a sestrách tohto cirkevného zboru, v členoch zborového presbyterstva a v bratovi dozorcovi. A boli to aj radostné chvíle v kruhu jej najbližších – detí Vladimíra a Romana s rodinami, ktoré napĺňali jej život radosťou z ich študijných a pracovných úspechov, aj radosť z vnúčat Andulky, Romanky, Mateja, Katarinky, Barunky a Karolínky, ku ktorým naposledy pribudli aj dve pravnúčatá vo Francúzsku: Luisek a Valentínka. Za svojimi blízkymi pravidelne cestovala – aj vo vysokom veku, aj do zahraničia. Ak sme obdivovali na sestre farárku, odkiaľ berie toľkú energiu, vzťahy s ľuďmi, osobitne s najbližšími boli pre ňu zdrojom sily a energie, ktorou, ako vyznala: „posilnená smiem zase ja odovzdávať aspoň čosi zo svojej sily im a každému, koho mi Božia múdrosť pošle do života, koho stretnem...“
Sestra farárka prežila aj zmenu politických a spoločenských pomerov a dočkala sa vytúženej náboženskej slobody po roku 1989. Bolo to obdobie nových príležitostí, ale aj sklamaní, pričom jej prichádzali na um slová apoštola Pavla: „Dajte pozor, aby sa vám sloboda nestala zásterkou zlosti“– dodnes aktuálne – ak sa bojom za slobodu maskuje neúprimnosť, ľudská zloba a pomstychtivosť. Zmena režimu priniesla pre cirkev a jej duchovných – i sestru farárku a modranský cirkevný zbor – nové výzvy v duchovnej službe aj v hospodárskej oblasti, a to starostlivosť o nehnuteľný majetok, ktorý bol cirkvi vrátený po neľahkom zápase v reštitúciách. K tomu sa pridala i generálna oprava chrámu, aby pod jeho klenbami mohli ďalšie generácie prijať orientáciu a silu pre život v slove Božom a vo sviatostiach i pokoj v ťaživých smutných chvíľach, akou je aj táto chvíľa. A boli to aj krásne koncerty, ktoré pohládzali a zušľachťovali dušu človeka a ktoré práve vďaka sestre farárke majú v Modre už dobrú tradíciu – za desať rokov ich v Modre usporiadala viac než sto!
Popritom rozvíjala spoluprácu s Mestom Modra a s Rímskokatolíckou farnosťou v Modre. Bola aktívna i v oblasti ekumenickej práce – od roku 1995 viedla sekciu žien pri Ekumenickej rade v SR. Mala na to i jazykové predpoklady: ovládala anglický, nemecký i francúzsky jazyk. Pestovala kontakty s cirkevnými zbormi doma i v zahraničí – i v so Spoločenstvom Klincového kríža z Coventry v Anglicku, ktorého jedno z centier je vytvorené aj tu, v Modre, práve pričinením sestry farárky.
Sestra farárka prežila v kňazskej službe celé polstoročie – ako evanjelická duchovná slúžila od roku 1955 do roku 2005, teda plných 50 rokov, keď 1. júla odišla do dôchodku. Počas tejto doby vyšlo z modranského cirkevného zboru šesť teológov. Rok 2005 bol ťažký rok – nielen pre lúčenie so zborom, ale aj pre lúčenie s jej drahou maminkou, ktorá bola jej vzorom v tolerancii, trpezlivosti, jemnosti, v schopnosti odpúšťať a s ktorou dlhé roky – i so sestrou Martou – bývali spolu. A po dvoch rokoch prišla ďalšia ťažká rana: posledná rozlúčka s najmladšou sestrou Martičkou, s ktorou v tom čase už bývala v bytovke v Modre.
Na chrám, ktorý polstoročie spätý so životom sestry farárky aj jej rodiny, aj po odchode do dôchodku s láskou hľadievala cez cestu z okna svojho bytu a aj ho ďalej príležitostne navštevovala. Do poslednej chvíli si spomínala na ducha vzácnych predkov na modranskej fare, s ktorými jej bolo dopriate byť spojená, a ktorý ju počas jej kňazského pôsobenia v Modre napĺňal bázňou, pokorou a zaväzoval ju k zodpovednej službe: Dr. Samuel Zoch, Dr. Dušan Fajnor, Dr. Samuel Štefan Osuský, Július Dérer; kapláni Martin Rázus, Emil Boleslav Lukáč alebo básnik Ján Smrek, ktorý sa formoval pri Samuelovi Zochovi. Cirkevný zbor, v ktorom pôsobili títo vzácni kňazi, vyprevadil ďalšieho verného Kristovho vyznávača, Božiu služobnicu, ktorá je nám mladším veľkým vzorom – jej príjemným vystupovaním a precíteným zreteľným prejavom na službách Božích pri liturgii a pri kázni, vedomosťami i distingvovanosťou, osobitne nám, ordinovaným ženám v službe!
Nezabudnuteľný precítený prejav sestry farárky sme mohli počúvať aj potom, ako odišla na dôchodok – na pozvanie vždy ochotne a rada poslúžila zvesťou Božieho slova i liturgiou v Modre a Modre-Kráľovej, ale aj v ďalších cirkevných zboroch. Jej kázne, ktoré vychádzali z osobne prežitej viery pretavenej skúškami, s morálnym odkazom a pozvaním k pokore, skromnosti a vďačnosti, oslovovali ľudí bez rozdielu veku do posledných chvíľ. Jej nezabudnuteľný hlas s hlbokými myšlienkami sme mohli počúvať aj prostredníctvom rozhlasového vysielania, ktoré pripravoval jej priateľ, spoluoltárny brat Pavel Gabriš.
Ako roky jej život a pribúdali z Božej milosti, v jej srdci sa množila vďačnosť za prijatú milosť: „Vrúcne veľmi vrúcne ďakujem Pánu Bohu za každé ráno, za nový deň života. Beriem ho ako DAR a DIV.“ Najmä po ťažko úraze pri páde v decembri pred štyrmi rokmi, keď sa takpovediac po druhýkrát narodila a až do konca svojho života bola naplnená vďačnosťou jej záchrancom, lekárom, bratom a sestrám, ktorí sa za ňu modlili, najbližším, ktorí sa o ňu starali a podporovali ju na životnej ceste, svojou prítomnosťou, úprimným slovom, konkrétnym skutkom pomocou. Na krídlach modlitby a piesní z Kancionála, v ktorých denne vyspievala Pánu Bohu vďačnosť za dar života, za svojich milovaných blízkych, za skutočných priateľov, preniesla sa až k záveru svojej pozemskej cesty v nemocnici Bratislave. Ako sme v duchu s Kristom kráčali počas pôstnych nedieľ po krížovej ceste na Golgotu, ona vierou spojená s Kristom zaťažená krížom nemoci kráčala s Ním na pomyselnú Golgotu. Spolu s Kristom niesla poslušne svoj kríž, ale NIE opustená ako On; do posledných chvíľ bola obklopená jej najbližšími, ktorí sa po ňu láskou starali či doma, alebo v nemocnici, a tiež spojená s priateľmi po telefóne. Mala ich toľko, že sa s nimi všetkými ani nemohla rozlúčiť. Odovzdaná do Božej vôle, posilnená na nemocničnom lôžku slovami jej obľúbeného 139. žalmu a darmi Večere Pánovej, prislúženej sestrou seniorkou Bratislavského seniorátu, ukončila svoju pozemskú púť v bratislavskej nemocnici v tichom týždni v ranných hodinách v stredu 28. marca. Pán Boh jej doprial dožiť sa takmer 85 rokov.
Kázeň slova Božieho na pohrebnej rozlúčke mal emeritný biskup prof. Július Filo. Smútočná reč bola založená na konfirmačnom požehnaní zosnulej z J 15, 5. Počas pohrebnej počestnosti ožil Boží chrám i hlasom sestry farárky – vypočuli sme si zamyslenie, ktoré predniesla v období Veľkej noci v roku 2012 v rozhlasom vysielaní Cesty. Odobierku predniesla seniorka BAS, ktorá prečítala aj kondolenčný list od Predsedníctva ECAV na Slovensku a dištriktuálneho predsedníctva ZD. Smútočnú reč za cirkevný zbor predniesol brat zborový farár Jan Oslík.
Na pohrebe vystúpil spevácky zbor duchovných Bratislavského seniorátu s pohrebnou piesňou „Tak ako tráva“ pod vedením dirigenta Janka Siromu.
ThMr. Anna Adamovičová-Olexová, evanjelická farárka, sa narodila 10. mája 1933 v Trnave ako najstaršia dcéra rodičom Josefovi Janovskému a Anne, rod. Siantovej. Na sklonku roka 1938 sa pre nacionálne vášne mladá rodina s tromi deťmi zo Slovenska vysťahovala; útočisko našla v Kunoviciach pri bratovi otca rodiny, neskôr v prenajatom skromnom byte. V Kunoviciach Anna ako 5-ročná zažila vstup nemeckých vojsk na územie tzv. Protektorátu Čechy a Morava – udalosti, ktoré sa jej živo vryli do pamäti. Z Kunovíc sa rodina presťahovala do Uherského Hradište, do mesta, ktoré sa jej stalo skutočným „domovom“ a kde navštevovala gymnázium. V Uherskom Hradišti rodina v skromných podmienkach prežila celú vojnu a rozrástla sa o ďalšie dve deti: Věru a najmladšiu Martu. Koniec vojny a oslobodenie v máji 1945 Anna dostala, ako sama hovorievala, „ako najvzácnejší dar k 12. narodeninám“. Z gymnázia – na žiadosť otca – v poslednom roku prešla na obchodnú akadémiu, neskôr premenovanú na vyššiu hospodársku školu, kde v roku 1951 zmaturovala ako 18-ročná. V tom istom roku sa zapísala na Slovenskú evanjelickú bohosloveckú fakultu v Bratislave – pre štúdium na fakulte sa rozhodla už ako 14-ročná.
Po prvom roku štúdia sa vydala za Vladimíra Olexu, ktorý v tom istom roku štúdium ukončil, stal sa na fakulte asistentom a bol aj ordinovaný za evanjelického kňaza. Po roku sa aj s prvorodeným synom Vladimírom presťahovali do Modry, do budovy modranského sirotinca, kam sa na štátny nátlak sťahovala i celá fakulta s internátom. Teologické štúdium ukončila v Modre 15. 6. 1955. Po kaplánskej skúške bola v Ev. kostole v Modre-Kráľovej 18. 9. 1955 ordinovaná za evanjelickú farárku biskupom Ľudovítom Katinom. Medzitým sa jej manžel na teologickej fakulte stal docentom i riaditeľom internátu a narodil sa im druhý syn Roman.
Po ordinácii nastúpila ako kaplánka k pánovi farárovi Júliusovi Dérerovi v Modre. Svojho principála, ktorého si veľmi vážila a veľa sa od neho naučila, po dvoch rokoch kaplánskej služby ako ordinovaná žena presvedčila „zodpovednou službou a vrúcim vzťahom k cirkvi“. Toto ocenenie pána farára Dérera bolo pre ordinovanú sestru tým „najkrajším ocenením“, aké dostala počas 50 rokov kňazskej služby. Počas 20-ročnej kaplánskej služby mala aj ďalších principálov, od ktorých prijímala skúsenosti: pána farára Stanislava Blaha a prof. Karola Gábriša v Pezinku, kde v rokoch 1964 – 1971 bola seniorálnou kaplánkou.
V roku 1962 bol manžel sestry farárky menovaný za námestného kňaza do CZ Modra. V tom čase mal štát mal snahu úplne zrušiť teologickú fakultu na Slovensku. Nakoniec ju zachoval, ale pod podmienkou, že každý vyučujúci bude súčasne zborovým farárom bez nároku na plat. Z lásky k fakulte i k cirkvi, ktorej prisahali vernosť, manželia Olexovci začali písať svoj spoločný život na modranskej fare. Pre manželský kňazský pár to bolo neľahké obdobie. Keď v roku 1975 sestra farárka ovdovela, modranský cirkevný zbor si ju zvolil za zborovú farárku. Ako uviedla vo svojom inštalačnom príhovore: zbor sa jej ujal ako „raneného blížneho“. S láskou si spomínala na podporu a pomoc bratov a sestier v zbore i na spoluprácu s bratom zborovým dozorcom Jánom Čepcom, s ktorým naraz nastúpili do vedenia cirkevného zboru a viedli ho v porozumení a zhode 23 rokov. S Božou pomocou sa usilovali budovať dom cirkvi tak zvnútra, ako aj zvonka: uskutočnili viaceré opravy, podnikali zájazdy. Sestra farárka bola cirkvou vysielaná na rôzne teologické konferencie a cirkevné zhromaždenia, napr. na VI. valné zhromaždenie luteránskeho zväzu v Tanzánii v roku 1977.
V júni 1978 vstúpila do stavu manželského s ovdovelým Vojtechom Adamovičom, ktorý pôsobil ako zborový farár v CZ Veľký Grob − Čataj. Manželstvo spojilo aj oba cirkevné zbory, takže veľa aktivít podnikali spoločne: opravovali bývalý nemecký kostol aj exteriér slovenského chrámu Božieho, a práve v tom čase ovdovela druhýkrát. Manžel jej zomrel v náručí na farárskej schôdzi v Modre-Kráľovej 18. októbra 1984.
Pán Boh jej však bol nablízku a na pomoci, keď opäť našla podporu v bratoch a sestrách tohto cirkevného zboru, v členoch zborového presbyterstva a v bratovi dozorcovi. A boli to aj radostné chvíle v kruhu jej najbližších – detí Vladimíra a Romana s rodinami, ktoré napĺňali jej život radosťou z ich študijných a pracovných úspechov, aj radosť z vnúčat Andulky, Romanky, Mateja, Katarinky, Barunky a Karolínky, ku ktorým naposledy pribudli aj dve pravnúčatá vo Francúzsku: Luisek a Valentínka. Za svojimi blízkymi pravidelne cestovala – aj vo vysokom veku, aj do zahraničia. Ak sme obdivovali na sestre farárku, odkiaľ berie toľkú energiu, vzťahy s ľuďmi, osobitne s najbližšími boli pre ňu zdrojom sily a energie, ktorou, ako vyznala: „posilnená smiem zase ja odovzdávať aspoň čosi zo svojej sily im a každému, koho mi Božia múdrosť pošle do života, koho stretnem...“
Sestra farárka prežila aj zmenu politických a spoločenských pomerov a dočkala sa vytúženej náboženskej slobody po roku 1989. Bolo to obdobie nových príležitostí, ale aj sklamaní, pričom jej prichádzali na um slová apoštola Pavla: „Dajte pozor, aby sa vám sloboda nestala zásterkou zlosti“– dodnes aktuálne – ak sa bojom za slobodu maskuje neúprimnosť, ľudská zloba a pomstychtivosť. Zmena režimu priniesla pre cirkev a jej duchovných – i sestru farárku a modranský cirkevný zbor – nové výzvy v duchovnej službe aj v hospodárskej oblasti, a to starostlivosť o nehnuteľný majetok, ktorý bol cirkvi vrátený po neľahkom zápase v reštitúciách. K tomu sa pridala i generálna oprava chrámu, aby pod jeho klenbami mohli ďalšie generácie prijať orientáciu a silu pre život v slove Božom a vo sviatostiach i pokoj v ťaživých smutných chvíľach, akou je aj táto chvíľa. A boli to aj krásne koncerty, ktoré pohládzali a zušľachťovali dušu človeka a ktoré práve vďaka sestre farárke majú v Modre už dobrú tradíciu – za desať rokov ich v Modre usporiadala viac než sto!
Popritom rozvíjala spoluprácu s Mestom Modra a s Rímskokatolíckou farnosťou v Modre. Bola aktívna i v oblasti ekumenickej práce – od roku 1995 viedla sekciu žien pri Ekumenickej rade v SR. Mala na to i jazykové predpoklady: ovládala anglický, nemecký i francúzsky jazyk. Pestovala kontakty s cirkevnými zbormi doma i v zahraničí – i v so Spoločenstvom Klincového kríža z Coventry v Anglicku, ktorého jedno z centier je vytvorené aj tu, v Modre, práve pričinením sestry farárky.
Sestra farárka prežila v kňazskej službe celé polstoročie – ako evanjelická duchovná slúžila od roku 1955 do roku 2005, teda plných 50 rokov, keď 1. júla odišla do dôchodku. Počas tejto doby vyšlo z modranského cirkevného zboru šesť teológov. Rok 2005 bol ťažký rok – nielen pre lúčenie so zborom, ale aj pre lúčenie s jej drahou maminkou, ktorá bola jej vzorom v tolerancii, trpezlivosti, jemnosti, v schopnosti odpúšťať a s ktorou dlhé roky – i so sestrou Martou – bývali spolu. A po dvoch rokoch prišla ďalšia ťažká rana: posledná rozlúčka s najmladšou sestrou Martičkou, s ktorou v tom čase už bývala v bytovke v Modre.
Na chrám, ktorý polstoročie spätý so životom sestry farárky aj jej rodiny, aj po odchode do dôchodku s láskou hľadievala cez cestu z okna svojho bytu a aj ho ďalej príležitostne navštevovala. Do poslednej chvíli si spomínala na ducha vzácnych predkov na modranskej fare, s ktorými jej bolo dopriate byť spojená, a ktorý ju počas jej kňazského pôsobenia v Modre napĺňal bázňou, pokorou a zaväzoval ju k zodpovednej službe: Dr. Samuel Zoch, Dr. Dušan Fajnor, Dr. Samuel Štefan Osuský, Július Dérer; kapláni Martin Rázus, Emil Boleslav Lukáč alebo básnik Ján Smrek, ktorý sa formoval pri Samuelovi Zochovi. Cirkevný zbor, v ktorom pôsobili títo vzácni kňazi, vyprevadil ďalšieho verného Kristovho vyznávača, Božiu služobnicu, ktorá je nám mladším veľkým vzorom – jej príjemným vystupovaním a precíteným zreteľným prejavom na službách Božích pri liturgii a pri kázni, vedomosťami i distingvovanosťou, osobitne nám, ordinovaným ženám v službe!
Nezabudnuteľný precítený prejav sestry farárky sme mohli počúvať aj potom, ako odišla na dôchodok – na pozvanie vždy ochotne a rada poslúžila zvesťou Božieho slova i liturgiou v Modre a Modre-Kráľovej, ale aj v ďalších cirkevných zboroch. Jej kázne, ktoré vychádzali z osobne prežitej viery pretavenej skúškami, s morálnym odkazom a pozvaním k pokore, skromnosti a vďačnosti, oslovovali ľudí bez rozdielu veku do posledných chvíľ. Jej nezabudnuteľný hlas s hlbokými myšlienkami sme mohli počúvať aj prostredníctvom rozhlasového vysielania, ktoré pripravoval jej priateľ, spoluoltárny brat Pavel Gabriš.
Ako roky jej život a pribúdali z Božej milosti, v jej srdci sa množila vďačnosť za prijatú milosť: „Vrúcne veľmi vrúcne ďakujem Pánu Bohu za každé ráno, za nový deň života. Beriem ho ako DAR a DIV.“ Najmä po ťažko úraze pri páde v decembri pred štyrmi rokmi, keď sa takpovediac po druhýkrát narodila a až do konca svojho života bola naplnená vďačnosťou jej záchrancom, lekárom, bratom a sestrám, ktorí sa za ňu modlili, najbližším, ktorí sa o ňu starali a podporovali ju na životnej ceste, svojou prítomnosťou, úprimným slovom, konkrétnym skutkom pomocou. Na krídlach modlitby a piesní z Kancionála, v ktorých denne vyspievala Pánu Bohu vďačnosť za dar života, za svojich milovaných blízkych, za skutočných priateľov, preniesla sa až k záveru svojej pozemskej cesty v nemocnici Bratislave. Ako sme v duchu s Kristom kráčali počas pôstnych nedieľ po krížovej ceste na Golgotu, ona vierou spojená s Kristom zaťažená krížom nemoci kráčala s Ním na pomyselnú Golgotu. Spolu s Kristom niesla poslušne svoj kríž, ale NIE opustená ako On; do posledných chvíľ bola obklopená jej najbližšími, ktorí sa po ňu láskou starali či doma, alebo v nemocnici, a tiež spojená s priateľmi po telefóne. Mala ich toľko, že sa s nimi všetkými ani nemohla rozlúčiť. Odovzdaná do Božej vôle, posilnená na nemocničnom lôžku slovami jej obľúbeného 139. žalmu a darmi Večere Pánovej, prislúženej sestrou seniorkou Bratislavského seniorátu, ukončila svoju pozemskú púť v bratislavskej nemocnici v tichom týždni v ranných hodinách v stredu 28. marca. Pán Boh jej doprial dožiť sa takmer 85 rokov.