V dňoch 12. až 14. októbra 2018 sa evanjelici z levického cirkevného zboru vydali s bratmi a sestrami z cirkevných zborov Jur nad Hronom a Hontianska Vrbica spoznávať život evanjelikov na Dolnej zemi v Maďarsku.
Sem, na Dolnú zem, sa vydali pred 300 rokmi ľudia zo slovenských severných častí Uhorska na cestu do neznáma v nádeji na lepší a slobodnejší život - do kraja, kde bola neobrábaná pôda a nehrozilo prenasledovanie za luteránsku vieru. Naši evanjelickí predkovia si do tohto kraja priniesli nezlomnú vieru a pracovitosť, čo je pre nich typické doteraz, a predurčili tým, ako sa bude ďalej rozvíjať ich nový domov.
Na cestu sa vydala naša skupina za krásneho slnečného počasia a so slovami modlitby žalmu103. Prvou zastávkou bolo mesto Sarvaš, kde nás vo Veľkom kostole privítala pani farárka Alžbeta Nobiková so svojím nástupcom, ktorého inštalácia bude najbližšiu nedeľu. Zoznámili nás s históriou kostola a so životom v zbore. Kostol, ktorého základný kameň položili v roku 1896, postavili z milodarov veriaci vlastnými silami za jeden rok. Bol postavený ako druhý v meste, pretože Malý kostol už nestačil počtu obyvateľov. Kostol pojme 1700 veriacich, je 16 metrov vysoký a neskôr bola pristavaná 60 metrov vysoká veža, na ktorú sme vyšli 154 schodmi, a naskytol sa nám z nej krásny výhľad na široké okolie. Služby Božie navštevuje 50 až 70 ľudí od najmenších po najstarších, a to aj vďaka novonastupujúcemu pánu farárovi, ktorý, ako povedala pani farárka, to s ľuďmi vie, a tak sa dolnozemskí Slováci schádzajú v hojnom počte. Majú slovenskú materskú i základnú školu, gymnázium a ich snahou je si materinskú reč zachovať.
Veľkým zážitkom bolo dojímavé rozprávanie 78-ročnej pani farárky Nobikovej v stredoslovenskom nárečí. Jej osobné vyznanie, že je roduverná Slovenka, hrdá na to, že je slovenského sedliackeho rodu, tislo slzy do očí. Po pohostení, ktoré nám domáci pripravili, sme sa poďakovali za milé prijatie, starostlivosť a čas, ktorý nám venovali. Pani farárka nás na cestu vyprevadila slovami: “Nech Hospodin žehná vaše ruky a ústa, lebo ruky láskavo hladia a ústa nech dobrý chýr donesú.“
V podvečerných hodinách sme sa dostali do cieľa našej cesty, do Békešskej Čaby, kde nás privítal pán senior Zoltán Nagy a ubytovali sme sa na internáte slovenského gymnázia.
V sobotu sme sa v Békešskej Čabe zúčastnili na veľkej slávnosti - na službách Božích pri príležitosti posvätenia Veľkého evanjelického kostola, ktorý prešiel veľkou rekonštrukciou. Tento Veľký evanjelický kostol vysvätili v roku 1824. Je to najväčší kostol na území bývalého Uhorska, ale je to aj najväčší kostol na svete, ktorý postavili Slováci. Po recepcii, ktorej sme sa aj my zúčastnili, nás zástupcovia Čabianskej organizácie Slovákov a Domu slovenskej kultúry pozvali na prehliadku historickej časti mesta. Cieľom tejto organizácie je pestovať a rozširovať miestnu slovenskú kultúru. Nasadli sme do kočov, ktoré ťahali koníky, a previezli sme sa ulicami, na ktorých stáli typické čabianske slovenské “podstienkové” domy.
Prezreli sme si asi 200-ročnú zrekonštruovanú budovu Molnárovho tzv. suchého mlyna, čo znamená, že mlynské koleso krútili koníky, a nie voda, a Čabiansky slovenský oblastný dom, kde nás privítala predsedníčka spolku a predstavila sa citarová folklórna skupina. Zaspievali nám slovenské pesničky a porozprávali o živote tunajších Slovákov a ich aktivitách. Prekvapením bolo pohostenie – varená maková kukurica. Potom sme sa previezli na Hlavné námestie, pozreli si budovu Mestského domu a expozíciu v slovenskom dome z roku 1891, ktorý sem priviezli pri príležitosti osláv 300. výročia osídlenia Dolnej zeme Slovákmi. V Békešskej Čabe je asi 90 typických slovenských domov a túžbou Slovákov je postaviť z nich skanzen.
Večer sme sa na pozvanie katolíckeho pána farára zúčastnili na organovom koncerte v ich kostole.
V nedeľu ráno sme zasadli do lavíc Veľkého evanjelického kostola, kde boli služby Božie v slovenskom jazyku. Zaujímavosťou bolo, že sa spievali piesne z Tranoscia. Je však už málo miest a Békešská Čaba patrí k tým posledným na svete, kde na nedeľných bohoslužbách znejú ešte spevy z tohto prvého slovenského evanjelického spevníka. Dve piesne z neho, Hrad prepevný a Pán Boh mi je silou a dúfaním, patria medzi hymny Čabanov. Tieto piesne si podľa legendy zaspievali prví Slováci, ktorí prišlido Békešskej Čaby, keď zosadli z kočov, pokľakli a s hrdosťou vyhlásili: “Tu sa usadíme, tu sme doma.” Po službách Božích sme si ešte prezreli oproti stojaci Malý evanjelický chrám, v ktorom je zase zvon najväčší v celom kraji. Aj tu sme vyšli na vežu, a keďže nám počasie prialo, mali sme pred očami celé mesto. Rozlúčili sme sa s pánom seniorom aj s mestom a vydali sa na cestu domov.
Na spiatočnej ceste sme sa opäť zastavili v meste Sarvaš. Pri Pamätníku na pamiatku našim slovenským predkom, ktorý bol postavený v roku 2002 pri 280. výročí osídlenia Sarvašu a jeho okolia Slovákmi, sme položili venček. Prví Slováci sem prišli v roku 1722 a už v roku 1723 postavili kostol, v ktorom nás privítal miestny pán farár Lázár Zsolt. Kostol bol postavený ako prvý evanjelický kostol a potom tu postavili ďalšie. Pojme až 5000 veriacich. Vežu pristavili v roku 1788, pri 100. výročí postavenia venovalí významné rodiny krásne lustre a oltárny obraz zobrazuje Vstúpenie Pána Ježiša na nebesá. Tento kostol dal postaviť významný slovenský rodák Samuel Tešedík, ktorý tu aj pôsobil ako farár 53 rokov. Do roku 1900 boli služby Božie v slovenčine, teraz sú raz mesačne, zúčastňuje sa ich asi 100 veriacich. Slováci tu majú štyri slovenské škôlky, školu, pracuje tu diakonia, kde sa starajú o 300 ľudí, denne sa schádzajú v klube. Organizujú dobročinné akcie, organové koncerty, vystúpenia škôl, na ktorých je účasť 300 až 400 ľudí. Po prehliadke interiéru kostola sme poďakovali za srdečné prijatie a rozlúčili sme sa.
Obohatení o množstvo informácií, srdečných stretnutí a krásnych zážitkov sme sa vďaka Pánu Bohu v zdraví vrátili domov. Ďakujeme pani farárke Moncoľovej a pánovi farárovi Rieckemu za sprevádzanie, organizovanie a starostlivosť počas tohto krásneho spoločenstva.
Na cestu sa vydala naša skupina za krásneho slnečného počasia a so slovami modlitby žalmu103. Prvou zastávkou bolo mesto Sarvaš, kde nás vo Veľkom kostole privítala pani farárka Alžbeta Nobiková so svojím nástupcom, ktorého inštalácia bude najbližšiu nedeľu. Zoznámili nás s históriou kostola a so životom v zbore. Kostol, ktorého základný kameň položili v roku 1896, postavili z milodarov veriaci vlastnými silami za jeden rok. Bol postavený ako druhý v meste, pretože Malý kostol už nestačil počtu obyvateľov. Kostol pojme 1700 veriacich, je 16 metrov vysoký a neskôr bola pristavaná 60 metrov vysoká veža, na ktorú sme vyšli 154 schodmi, a naskytol sa nám z nej krásny výhľad na široké okolie. Služby Božie navštevuje 50 až 70 ľudí od najmenších po najstarších, a to aj vďaka novonastupujúcemu pánu farárovi, ktorý, ako povedala pani farárka, to s ľuďmi vie, a tak sa dolnozemskí Slováci schádzajú v hojnom počte. Majú slovenskú materskú i základnú školu, gymnázium a ich snahou je si materinskú reč zachovať.
Veľkým zážitkom bolo dojímavé rozprávanie 78-ročnej pani farárky Nobikovej v stredoslovenskom nárečí. Jej osobné vyznanie, že je roduverná Slovenka, hrdá na to, že je slovenského sedliackeho rodu, tislo slzy do očí. Po pohostení, ktoré nám domáci pripravili, sme sa poďakovali za milé prijatie, starostlivosť a čas, ktorý nám venovali. Pani farárka nás na cestu vyprevadila slovami: “Nech Hospodin žehná vaše ruky a ústa, lebo ruky láskavo hladia a ústa nech dobrý chýr donesú.“
V podvečerných hodinách sme sa dostali do cieľa našej cesty, do Békešskej Čaby, kde nás privítal pán senior Zoltán Nagy a ubytovali sme sa na internáte slovenského gymnázia.
V sobotu sme sa v Békešskej Čabe zúčastnili na veľkej slávnosti - na službách Božích pri príležitosti posvätenia Veľkého evanjelického kostola, ktorý prešiel veľkou rekonštrukciou. Tento Veľký evanjelický kostol vysvätili v roku 1824. Je to najväčší kostol na území bývalého Uhorska, ale je to aj najväčší kostol na svete, ktorý postavili Slováci. Po recepcii, ktorej sme sa aj my zúčastnili, nás zástupcovia Čabianskej organizácie Slovákov a Domu slovenskej kultúry pozvali na prehliadku historickej časti mesta. Cieľom tejto organizácie je pestovať a rozširovať miestnu slovenskú kultúru. Nasadli sme do kočov, ktoré ťahali koníky, a previezli sme sa ulicami, na ktorých stáli typické čabianske slovenské “podstienkové” domy.
Prezreli sme si asi 200-ročnú zrekonštruovanú budovu Molnárovho tzv. suchého mlyna, čo znamená, že mlynské koleso krútili koníky, a nie voda, a Čabiansky slovenský oblastný dom, kde nás privítala predsedníčka spolku a predstavila sa citarová folklórna skupina. Zaspievali nám slovenské pesničky a porozprávali o živote tunajších Slovákov a ich aktivitách. Prekvapením bolo pohostenie – varená maková kukurica. Potom sme sa previezli na Hlavné námestie, pozreli si budovu Mestského domu a expozíciu v slovenskom dome z roku 1891, ktorý sem priviezli pri príležitosti osláv 300. výročia osídlenia Dolnej zeme Slovákmi. V Békešskej Čabe je asi 90 typických slovenských domov a túžbou Slovákov je postaviť z nich skanzen.
Večer sme sa na pozvanie katolíckeho pána farára zúčastnili na organovom koncerte v ich kostole.
V nedeľu ráno sme zasadli do lavíc Veľkého evanjelického kostola, kde boli služby Božie v slovenskom jazyku. Zaujímavosťou bolo, že sa spievali piesne z Tranoscia. Je však už málo miest a Békešská Čaba patrí k tým posledným na svete, kde na nedeľných bohoslužbách znejú ešte spevy z tohto prvého slovenského evanjelického spevníka. Dve piesne z neho, Hrad prepevný a Pán Boh mi je silou a dúfaním, patria medzi hymny Čabanov. Tieto piesne si podľa legendy zaspievali prví Slováci, ktorí prišlido Békešskej Čaby, keď zosadli z kočov, pokľakli a s hrdosťou vyhlásili: “Tu sa usadíme, tu sme doma.” Po službách Božích sme si ešte prezreli oproti stojaci Malý evanjelický chrám, v ktorom je zase zvon najväčší v celom kraji. Aj tu sme vyšli na vežu, a keďže nám počasie prialo, mali sme pred očami celé mesto. Rozlúčili sme sa s pánom seniorom aj s mestom a vydali sa na cestu domov.
Na spiatočnej ceste sme sa opäť zastavili v meste Sarvaš. Pri Pamätníku na pamiatku našim slovenským predkom, ktorý bol postavený v roku 2002 pri 280. výročí osídlenia Sarvašu a jeho okolia Slovákmi, sme položili venček. Prví Slováci sem prišli v roku 1722 a už v roku 1723 postavili kostol, v ktorom nás privítal miestny pán farár Lázár Zsolt. Kostol bol postavený ako prvý evanjelický kostol a potom tu postavili ďalšie. Pojme až 5000 veriacich. Vežu pristavili v roku 1788, pri 100. výročí postavenia venovalí významné rodiny krásne lustre a oltárny obraz zobrazuje Vstúpenie Pána Ježiša na nebesá. Tento kostol dal postaviť významný slovenský rodák Samuel Tešedík, ktorý tu aj pôsobil ako farár 53 rokov. Do roku 1900 boli služby Božie v slovenčine, teraz sú raz mesačne, zúčastňuje sa ich asi 100 veriacich. Slováci tu majú štyri slovenské škôlky, školu, pracuje tu diakonia, kde sa starajú o 300 ľudí, denne sa schádzajú v klube. Organizujú dobročinné akcie, organové koncerty, vystúpenia škôl, na ktorých je účasť 300 až 400 ľudí. Po prehliadke interiéru kostola sme poďakovali za srdečné prijatie a rozlúčili sme sa.
Obohatení o množstvo informácií, srdečných stretnutí a krásnych zážitkov sme sa vďaka Pánu Bohu v zdraví vrátili domov. Ďakujeme pani farárke Moncoľovej a pánovi farárovi Rieckemu za sprevádzanie, organizovanie a starostlivosť počas tohto krásneho spoločenstva.
