V nedeľu 7. októbra 2018 sa v považskobystrickom evanjelickom kostole konali spomienkové večerné služby Božie, na ktorých slovom Božím na základe textu zo Žid 12, 1 − 2 poslúžil brat administrátor Peter Fabok.
Pripomíname si prenasledovanie, perzekúcie a väznenie mnohých našich bratov a sestier vo viere, ktorým totalitný režim znepríjemňoval život a v mnohých prípadoch aj siahal na osobnú slobodu. Slová biblického textu hovoria o oblaku svedkov, teda o veľkom množstve ľudí od zrodu kresťanskej cirkvi až po dnešné časy. Aj dnes kresťania vo viac ako 40 krajinách sveta sú prenasledovaní, väznení, mučení a zabíjaní pre svoje vierovyznanie. Konkrétnejšie: viac ako sto miliónov kresťanov trpí na jednej pätine zemegule náboženským prenasledovaním. Všimnime si, čo o oblaku svedkov hovorí Písmo sväté. V prvom rade je tu súvis s oblakom, skrze ktorý viedol Hospodin svoj ľud pri putovaní púšťou z Egypta do zasľúbenej krajiny. O Bohu a Jeho moci svedčí oblak svedkov, ktorí v dejinách mocne svedčili o Pánovi a pokračovali v Jeho šľapajach. Oblak svedkov nás tak v podstate obklopuje až dodnes. Kto je teda v biblickom slova zmysle svedok? Grécke slovo martys nadobudlo v prvokresťanskej dobe význam mučeník, lebo kto dosvedčil vieru v Krista, bol mučený. Takýto človek berie na seba podľa Ježiša svoj kríž. Keď sa človek pre vieru v Krista zrieka svojho pohodlia a nárokov, stáva sa aspoň malým svedkom na rozdiel od veľkého svedka, ktorý je kvôli svojej viere hodený do arény ako kresťania za Nerovho prenasledovania alebo na hranicu ako Majster Jan Hus, či do väzenia ako mnohí verní vyznávači svojho Pána. Kiežby aj nás duch Boží viedol, aby sme sa pre vieru Krista dokázali zriecť aspoň niečoho v našom živote, a tak dosvedčili, že nám na Ježišovi Kristovi a viere v Neho záleží. Len tak budeme aj my súčasťou veľkého oblaku svedkov, keď vytrváme bežať, aby sme boj výborný bojovali, beh dokonali a vieru zachovali. Po týchto vzácnych slovách a vyznaní Viery všeobecnej kresťanskej boli prijatí do Evanjelickej a. v. cirkvi štyria bratia, ktorí sa osvedčili v cirkevnom zbore i v košeckej diakonii.
Po zaspievaní piesne Kráľu nebies nasledovalo pútavé svedectvo brata Ľubomíra Marcinu, nášho horlivého a obetavého duchového pastiera, ktorý tiež na vlastnej koži zakúsil totalitný režim, prenasledovanie, perzekúcie a napokon aj uväznenie za prechovávanie náboženskej literatúry v čase základnej vojenskej služby na poddôstojníckej škole v Kladne. Toto mesto bolo obzvlášť poznačené veľkým komunistickým vplyvom. Jeho prvá cesta, skôr ako sa hlásil v uvedených kasárňach, smerovala na faru Českobratskej cirkvi evanjelickej, kde vtedy pôsobila sestra farárka Mária Molnárová, a tam smerovali jeho kroky hlavne v čase vychádzok z kasární. Netrvalo dlho a aj v kasárňach našiel v radoch vojakov veriacich ľudí. Na tú dobu a kasárenské prostredie to bola veľká odvaha priznávať sa k viere. Ich spoločenstvo tvorili dvaja katolícki teológovia a jeden brat z Cirkvi bratskej. Schádzali sa tajne po večierke v kotolni, pri čítaní Svätého písma, modlení a speve duchovných piesní. Toto ekumenické spoločenstvo s Pánom Ježišom trvalo takmer pol roka až po osudný sobotný májový večer, keď ich prekvapila eskorta s dôstojníkom. Nasadila im putá a spravila im osobnú prehliadku. Zo zakázanej literatúry našli v Ľubomírovej skrinke Bibliu, ktorú mu poslal už v blahej pamäti brat farár J. B. Hroboň, pri ktorom v mladosti sa zúčastňoval stretnutí mládeže v neďalekom CZ Lazy pod Makytou. S touto Bibliou bol eskortovaný do Prahy na výsluch. Vyšetrovateľa zaujala hneď prvá strana v Biblii, označujúca, že ju vydala Slovenská evanjelická cirkev augsburského vyznania v Spojených biblických spoločnostiach v Londýne - a to bol hlavný kameň úrazu: Augsburg a Londýn. V Augsburgu bol v tej dobe dislokovaný siedmy zbor US armády a Londýn – mesto prehnitého kapitalizmu. Nepomohlo mu argumentovať históriou našej cirkvi rokom 1530 Confesiou Augustiana, nasledovalo ďalšie vypočúvanie, vzápätí preverenie celej jeho rodiny v Púchove. Vtedajší okresný cirkevný tajomník osobne sa prišiel informovať na jeho osobu aj na púchovskú faru. Za prečin uchovávania náboženskej literatúry, nevysporiadanie sa ako vojaka socialistickej armády s náboženskou otázkou a praktizovanie viery bol eskortovaný do vtedajšej vojenskej väznice Plzeň-Bory. Tu v strašných podmienkach v ťažkom rozpoložení strávil takmer mesiac. Po mesiaci nasledovalo prevelenie na hraničnú čiaru do osady Milíře pri Tachove, kde bol zaradený k špeciálnej vojenskej technike, ktorej úlohou bolo rušiť tzv. štvanú stanicu Slobodná Európa. Keďže služba pri vysielačkách bola nepretržitá mal možnosť zažiť v službe aj nedeľu. Na jeho veľké prekvapenie po dopoludňajšej slovenskej katolíckej omši prenášanej z Mníchova o šestnástej hodine s časovým posunom zachytil priamy prenos dopoludňajších evanjelických služieb Božích z chrámu sv. Pavla z kanadského Toronta. Bol nesmierne šťastný, keď počul známe piesne z Tranovského kancionála, liturgiu a hlavne zvesť Božieho slova, ktoré takýmto spôsobom šíril ponad oceán do tzv. kraju brat farár rev. Dušan Tóth a organovou hrou ho sprevádzala jeho manželka Valika. Nielenže brat Marcina vysielanie týchto programov nerušil, ale pridal na hodnotách, aby sa signál ešte lepšie šíril. Služby Božie si aj natočil na magnetofónový pás. Bolo to opäť obrovské riziko. A tak v tejto službe vďaka Bohu dobojoval až dokonca základnú vojenskú službu. Aj v civile nasledovalo ustavičné pozorovanie jeho osoby eštebákmi, na štúdium teológie nemohol ani len pomyslieť, a predsa Božie cesty sú nevyspytateľné. Pán si ho do svojej služby napokon po skúške nezlomnej viery a odvahy povolal, nakoľko sa neprispôsoboval tomuto svetu, neprezliekal zbabelo kabáty, ale bol verný Pánovi a cirkvi v každej dobe, a to aj za cenu príkoria a utrpenia. S odstupom času môže z Jeho milosti vydať toto svedectvo o dobe komunistického teroru a prenasledovania veriacich aj v armáde, kde na vlastnej koži zakúsil zlo vtedajšej vládnucej moci a jej ideológie. Aj v civilnom živote bol naňho vyvíjaný tlak na spoluprácu s ŠTB a okresným cirkevným tajomníkom. Za zorganizovanie autobusového zájazdu na oslavy 500-tého výročia narodenia Dr. Martina Luthera do Wittenbergu pod hlavičkou a pečiatkou Červeného kríža na objednávke autobusu dostal podmienečný trest. Stál pri páde spoločenského systému v rodnom Púchove, keď ako jediný z evanjelikov sa verejne odvážil postaviť na tribúnu na Námestí slobody, spievať žalmy a nebojácne sa prihováral nielen k tisíckam Púchovčanov.
Brat Ľubomír Marcina ako verný svedok svojho Pána, ktorý trpel za totalitného režimu mnohé príkoria, prenasledovania a väznenie, bol v piatok 5. októbra 2018 ocenený v Kongresovej sále Župného úradu v Trenčíne spolu s ďalšími veteránmi Trenčianskeho kraja. Za životný postoj v období komunistického režimu na znak úcty a vďaky prevzal Pamätnú medailu ÚPN a Ďakovný list z rúk podpredsedu Správnej rady ÚPN Jána Pálffyho za spoluúčasti riaditeľa Župného úradu TSK Mareka Briestenského, predsedu Konfederácie politických väzňov Slovenska Petra Sandtnera, spolupracovníkov zo Strediska Evanjelickej diakonie v Košeci, ako aj ďalších významných hostí. Dôstojnosť slávnostnej chvíle umocnilo kultúrne vystúpenie komorného orchestra mesta Trenčín.
Po zaspievaní piesne Kráľu nebies nasledovalo pútavé svedectvo brata Ľubomíra Marcinu, nášho horlivého a obetavého duchového pastiera, ktorý tiež na vlastnej koži zakúsil totalitný režim, prenasledovanie, perzekúcie a napokon aj uväznenie za prechovávanie náboženskej literatúry v čase základnej vojenskej služby na poddôstojníckej škole v Kladne. Toto mesto bolo obzvlášť poznačené veľkým komunistickým vplyvom. Jeho prvá cesta, skôr ako sa hlásil v uvedených kasárňach, smerovala na faru Českobratskej cirkvi evanjelickej, kde vtedy pôsobila sestra farárka Mária Molnárová, a tam smerovali jeho kroky hlavne v čase vychádzok z kasární. Netrvalo dlho a aj v kasárňach našiel v radoch vojakov veriacich ľudí. Na tú dobu a kasárenské prostredie to bola veľká odvaha priznávať sa k viere. Ich spoločenstvo tvorili dvaja katolícki teológovia a jeden brat z Cirkvi bratskej. Schádzali sa tajne po večierke v kotolni, pri čítaní Svätého písma, modlení a speve duchovných piesní. Toto ekumenické spoločenstvo s Pánom Ježišom trvalo takmer pol roka až po osudný sobotný májový večer, keď ich prekvapila eskorta s dôstojníkom. Nasadila im putá a spravila im osobnú prehliadku. Zo zakázanej literatúry našli v Ľubomírovej skrinke Bibliu, ktorú mu poslal už v blahej pamäti brat farár J. B. Hroboň, pri ktorom v mladosti sa zúčastňoval stretnutí mládeže v neďalekom CZ Lazy pod Makytou. S touto Bibliou bol eskortovaný do Prahy na výsluch. Vyšetrovateľa zaujala hneď prvá strana v Biblii, označujúca, že ju vydala Slovenská evanjelická cirkev augsburského vyznania v Spojených biblických spoločnostiach v Londýne - a to bol hlavný kameň úrazu: Augsburg a Londýn. V Augsburgu bol v tej dobe dislokovaný siedmy zbor US armády a Londýn – mesto prehnitého kapitalizmu. Nepomohlo mu argumentovať históriou našej cirkvi rokom 1530 Confesiou Augustiana, nasledovalo ďalšie vypočúvanie, vzápätí preverenie celej jeho rodiny v Púchove. Vtedajší okresný cirkevný tajomník osobne sa prišiel informovať na jeho osobu aj na púchovskú faru. Za prečin uchovávania náboženskej literatúry, nevysporiadanie sa ako vojaka socialistickej armády s náboženskou otázkou a praktizovanie viery bol eskortovaný do vtedajšej vojenskej väznice Plzeň-Bory. Tu v strašných podmienkach v ťažkom rozpoložení strávil takmer mesiac. Po mesiaci nasledovalo prevelenie na hraničnú čiaru do osady Milíře pri Tachove, kde bol zaradený k špeciálnej vojenskej technike, ktorej úlohou bolo rušiť tzv. štvanú stanicu Slobodná Európa. Keďže služba pri vysielačkách bola nepretržitá mal možnosť zažiť v službe aj nedeľu. Na jeho veľké prekvapenie po dopoludňajšej slovenskej katolíckej omši prenášanej z Mníchova o šestnástej hodine s časovým posunom zachytil priamy prenos dopoludňajších evanjelických služieb Božích z chrámu sv. Pavla z kanadského Toronta. Bol nesmierne šťastný, keď počul známe piesne z Tranovského kancionála, liturgiu a hlavne zvesť Božieho slova, ktoré takýmto spôsobom šíril ponad oceán do tzv. kraju brat farár rev. Dušan Tóth a organovou hrou ho sprevádzala jeho manželka Valika. Nielenže brat Marcina vysielanie týchto programov nerušil, ale pridal na hodnotách, aby sa signál ešte lepšie šíril. Služby Božie si aj natočil na magnetofónový pás. Bolo to opäť obrovské riziko. A tak v tejto službe vďaka Bohu dobojoval až dokonca základnú vojenskú službu. Aj v civile nasledovalo ustavičné pozorovanie jeho osoby eštebákmi, na štúdium teológie nemohol ani len pomyslieť, a predsa Božie cesty sú nevyspytateľné. Pán si ho do svojej služby napokon po skúške nezlomnej viery a odvahy povolal, nakoľko sa neprispôsoboval tomuto svetu, neprezliekal zbabelo kabáty, ale bol verný Pánovi a cirkvi v každej dobe, a to aj za cenu príkoria a utrpenia. S odstupom času môže z Jeho milosti vydať toto svedectvo o dobe komunistického teroru a prenasledovania veriacich aj v armáde, kde na vlastnej koži zakúsil zlo vtedajšej vládnucej moci a jej ideológie. Aj v civilnom živote bol naňho vyvíjaný tlak na spoluprácu s ŠTB a okresným cirkevným tajomníkom. Za zorganizovanie autobusového zájazdu na oslavy 500-tého výročia narodenia Dr. Martina Luthera do Wittenbergu pod hlavičkou a pečiatkou Červeného kríža na objednávke autobusu dostal podmienečný trest. Stál pri páde spoločenského systému v rodnom Púchove, keď ako jediný z evanjelikov sa verejne odvážil postaviť na tribúnu na Námestí slobody, spievať žalmy a nebojácne sa prihováral nielen k tisíckam Púchovčanov.
Brat Ľubomír Marcina ako verný svedok svojho Pána, ktorý trpel za totalitného režimu mnohé príkoria, prenasledovania a väznenie, bol v piatok 5. októbra 2018 ocenený v Kongresovej sále Župného úradu v Trenčíne spolu s ďalšími veteránmi Trenčianskeho kraja. Za životný postoj v období komunistického režimu na znak úcty a vďaky prevzal Pamätnú medailu ÚPN a Ďakovný list z rúk podpredsedu Správnej rady ÚPN Jána Pálffyho za spoluúčasti riaditeľa Župného úradu TSK Mareka Briestenského, predsedu Konfederácie politických väzňov Slovenska Petra Sandtnera, spolupracovníkov zo Strediska Evanjelickej diakonie v Košeci, ako aj ďalších významných hostí. Dôstojnosť slávnostnej chvíle umocnilo kultúrne vystúpenie komorného orchestra mesta Trenčín.
