V 1. nedeľu po Trojici 10. júna 2012 do nášho zboru zavítal generálny biskup Miloš Klátik s manželkou, aby si spolu so zborom pripomenuli dve zborové výročia: 40. výročie posvätenia chrámu Božieho a 65. výročie založenia presídleneckého CZ. V rámci dekády k 500. výročiu reformácie s domácimi viery zasadili lipku reformácie.
Rok 1947 znamenal začiatok života cirkevného zboru v Pribete, kam boli postupne presídľovaní evanjelici z Juhoslávie, Rumunska a Maďarska - najmä z Békešskej Čaby. Už v júni 1947 sa uskutočnilo prvé rokovanie o založení zboru a o niekoľko mesiacov sa zišlo novozvolené presbyterstvo na čele s administrátorom zboru a zborovým dozorcom. Vznik zboru však neznamenal aj vyriešenie všetkých hospodárskych záležitostí zboru. Preto sa v prvých rokoch svojej existencie schádzal na službách Božích v reformovanom kostole, kde sa konal celý bohoslužobný život. Túžbou evanjelikov však bolo mať vlastný kostol. Viaceré snahy zlyhali pre vtedajší režim. Táto túžba sa začala napĺňať v roku 1970 za pôsobenia vtedajšieho zborového farára Ferdinanda Kubeka, keď pristúpili k stavbe. Prostriedky vyzbierali členovia zboru, ale prispela i generálna cirkev a Svetový luteránsky zväz. Radostným dňom v živote zboru sa stal 2. júl 1972, keď sa konala posviacka novovybudovaného chrámu Božieho. Slávnostným kazateľom bol vtedajší generálny biskup ECAV Ján Michalko.
Vo zvesti Božieho slova brat generálny biskup vyjadril radosť, že predkovia vo viere sa nenamáhali nadarmo, lebo Boží ľud sa stále stretáva pri Božom slove nielen v chráme, ale aj pri iných príležitostiach, ale zároveň apeloval aj na zodpovednosť kráčať životom viery naďalej: „A tak, vy bratia a sestry z jubilujúceho cirkevného zboru v tomto vzácnom chráme Božom, ale aj my všetci, neopúšťajme svoje zhromaždenia, ako niektorí majú vo zvyku (Žid 10, 25). Myslime v modlitbách na naše cirkevné zbory aj na ten svoj cirkevný zbor a na evanjelickú cirkev. Veď vždy je za čo ďakovať, vždy môžeme a máme dôverovať Pánu Bohu a v tomto vedomí žiť a konať, vždy je v čom sa rozhojňovať. V tom nech nám pomáha Trojjediný Pán Boh. Amen.“
Po skončení služieb Božích a zasadení reformačnej lipky sa chrámové spoločenstvo presunulo na miestny cintorín, kde pri hrobe s telesnými ostatkami zborového farára Ferdinanda Kubeka ďakovalo Pánu Bohu za jeho službu v zbore modlitbou, piesňou K Tebe, ó, Bože môj a položením kytice kvetov.
Nech Pán žehná tento zbor i naďalej a dáva mu horlivých nasledovníkov, ktorí budú pokračovať vo viere svojich predkov.
Vo zvesti Božieho slova brat generálny biskup vyjadril radosť, že predkovia vo viere sa nenamáhali nadarmo, lebo Boží ľud sa stále stretáva pri Božom slove nielen v chráme, ale aj pri iných príležitostiach, ale zároveň apeloval aj na zodpovednosť kráčať životom viery naďalej: „A tak, vy bratia a sestry z jubilujúceho cirkevného zboru v tomto vzácnom chráme Božom, ale aj my všetci, neopúšťajme svoje zhromaždenia, ako niektorí majú vo zvyku (Žid 10, 25). Myslime v modlitbách na naše cirkevné zbory aj na ten svoj cirkevný zbor a na evanjelickú cirkev. Veď vždy je za čo ďakovať, vždy môžeme a máme dôverovať Pánu Bohu a v tomto vedomí žiť a konať, vždy je v čom sa rozhojňovať. V tom nech nám pomáha Trojjediný Pán Boh. Amen.“
Po skončení služieb Božích a zasadení reformačnej lipky sa chrámové spoločenstvo presunulo na miestny cintorín, kde pri hrobe s telesnými ostatkami zborového farára Ferdinanda Kubeka ďakovalo Pánu Bohu za jeho službu v zbore modlitbou, piesňou K Tebe, ó, Bože môj a položením kytice kvetov.
Nech Pán žehná tento zbor i naďalej a dáva mu horlivých nasledovníkov, ktorí budú pokračovať vo viere svojich predkov.
