Bolo to len nedávno, keď sme stáli pred oltárom v kežmarskom kostole a sľubovali, že budeme podľa najlepšieho vedomia a svedomia plniť povolanie a poslanie evanjelického kňaza. Aspoň sa to nám všetkým, ktorí sme sa 29. augusta tohto roku stretli v Dudinciach, tak zdalo.
Čas, ktorý medzitým ubehol, sa však nedá prehliadnuť. Stretli sme sa spolu s rodinami, a to množstvo detí okolo dosvedčovalo, že tých rokov muselo byť viac.
Malo nás byť okolo 30, no prišlo nás len 11. Niektorí si vybrali inú službu, niektorí sú ďaleko za hranicami, a tak len poslali pozdrav a poďakovali sa za pozvanie. Ďalší mali pracovné povinnosti. Otázky typu: A čo je s tým, kde je ten a ten? boli úplne bežné. Hovorili sme o práci vo svojich zboroch, o tom, čím posledné mesiace žijeme a čomu sa v zbore venujeme, o radostiach a starostiach, ktoré do našich životov prichádzajú. Po spoločnom obede sme si s deťmi užili kúpanie v bazéne a potom sme spolu s rodinami mali v dudinskom kostole Večeru Pánovu, pri ktorej nám zaspievali Ďatelinky.
V príhovore k Večeri Pánovej hovoril Martin Chalupka o Eliášovi a jeho prorockej službe, ktorá mu priniesla aj mnoho smútku, vnútorných bojov a strachu, chvíľami až beznádej, aj keď slúžil Hospodinovi. Je to problém, ktorý nie je ďaleký ani farárskej službe, pretože nie vždy vidieť ovocie našej práce napriek námahe, ktorú človek vyvíja. Mnohým nám to pripomenulo ordinačný príhovor, ktorý sme počúvali z úst brata biskupa Jána Midriaka, ktorý bol založený na biblickom slove zo Skutkov: „... Vstaň a choď na juh, na cestu, čo vedie z Jeruzalema do Gazy a je pustá.“ Myslím si, že každý z nás v tej svojej službe za tie roky takúto pustú cestu už zažil. Niekedy nás to deptá a berie nám to chuť do práce, inokedy sa tvárime ako hrdinovia a tvrdíme, že všetko zvládame.
Po bohoslužbách sme sa stretli na fare v Dudinciach, kde sme mali spoločnú opekačku a do noci sme sa zhovárali. Aj naše deti sa dosť rýchlo spolu skamarátili. Na ďalší deň sme sa každý vybrali už domov do svojej služby. Sme vďační Mary Hroboňovej, že si to zobrala tak nejako „na povel“ a dala nás dohromady.
Hovorí sa, že na deťoch si najviac človek všimne, že starne, takže, keď som začal slovami, že to bolo nedávno, tak to nedávno bolo pred 15 rokmi. Možno na niektorých tvárach by ste to ani nespoznali, ale keď vedľa vás stojí 13- či 14-ročný syn alebo dcéra, tak si uvedomíte, že je za vami kus života. Vďaka zaň nášmu Bohu.
Z kňazov ordinovaných v roku 1997 sa na stretnutí zúčastnili: Jaroslav Petro, Mária Hroboňová, Marián Čop, Radomír Vařák,Viliam Solárik, Dávid a Ilona Bázlikovci, Martin Chalupka, Lýdia Kordošová, Daniela Mikušová, Hilveliisa Ukonnen
Malo nás byť okolo 30, no prišlo nás len 11. Niektorí si vybrali inú službu, niektorí sú ďaleko za hranicami, a tak len poslali pozdrav a poďakovali sa za pozvanie. Ďalší mali pracovné povinnosti. Otázky typu: A čo je s tým, kde je ten a ten? boli úplne bežné. Hovorili sme o práci vo svojich zboroch, o tom, čím posledné mesiace žijeme a čomu sa v zbore venujeme, o radostiach a starostiach, ktoré do našich životov prichádzajú. Po spoločnom obede sme si s deťmi užili kúpanie v bazéne a potom sme spolu s rodinami mali v dudinskom kostole Večeru Pánovu, pri ktorej nám zaspievali Ďatelinky.
V príhovore k Večeri Pánovej hovoril Martin Chalupka o Eliášovi a jeho prorockej službe, ktorá mu priniesla aj mnoho smútku, vnútorných bojov a strachu, chvíľami až beznádej, aj keď slúžil Hospodinovi. Je to problém, ktorý nie je ďaleký ani farárskej službe, pretože nie vždy vidieť ovocie našej práce napriek námahe, ktorú človek vyvíja. Mnohým nám to pripomenulo ordinačný príhovor, ktorý sme počúvali z úst brata biskupa Jána Midriaka, ktorý bol založený na biblickom slove zo Skutkov: „... Vstaň a choď na juh, na cestu, čo vedie z Jeruzalema do Gazy a je pustá.“ Myslím si, že každý z nás v tej svojej službe za tie roky takúto pustú cestu už zažil. Niekedy nás to deptá a berie nám to chuť do práce, inokedy sa tvárime ako hrdinovia a tvrdíme, že všetko zvládame.
Po bohoslužbách sme sa stretli na fare v Dudinciach, kde sme mali spoločnú opekačku a do noci sme sa zhovárali. Aj naše deti sa dosť rýchlo spolu skamarátili. Na ďalší deň sme sa každý vybrali už domov do svojej služby. Sme vďační Mary Hroboňovej, že si to zobrala tak nejako „na povel“ a dala nás dohromady.
Hovorí sa, že na deťoch si najviac človek všimne, že starne, takže, keď som začal slovami, že to bolo nedávno, tak to nedávno bolo pred 15 rokmi. Možno na niektorých tvárach by ste to ani nespoznali, ale keď vedľa vás stojí 13- či 14-ročný syn alebo dcéra, tak si uvedomíte, že je za vami kus života. Vďaka zaň nášmu Bohu.
Z kňazov ordinovaných v roku 1997 sa na stretnutí zúčastnili: Jaroslav Petro, Mária Hroboňová, Marián Čop, Radomír Vařák,Viliam Solárik, Dávid a Ilona Bázlikovci, Martin Chalupka, Lýdia Kordošová, Daniela Mikušová, Hilveliisa Ukonnen