V Ilave sa 24. marca 2012 konala pietna spomienka na nespravodlivo
a protiprávne väznených mužov a ženy v ilavskej väznici v rokoch 1948 -
1989, ktorú pripravila Konfederácia politických väzňov Slovenska.
Bývalí politickí väzni a ich rodinní príslušníci si prezreli podzemie Kostola Všetkých svätých, ktorý sa nachádza uprostred väznice. Výklad o histórii stredovekého hradu, v ktorého areáli bol v 18. storočí kláštor trinitárov a od roku 1856 je väznicou, poskytol historik Mgr. Miroslav Toman, vedúci Oddelenia kultúry Mestského úradu v Ilave.
Po omši v Kostole Všetkých svätých program pokračoval kladením vencov k pamätným tabuliam Mons. Jána Vojtaššáka a nespravodlivo a protiprávne väzneným v ilavskej väznici. Prejavy predniesli podpredseda Národnej rady SR Ing. Milan Hort a predseda KPVS Dr. h. c. Anton Srholec. So spomienkami na väznenie v Ilave sa podelili bývalí politickí väzni Ivan Pavol Schulcz (80. roky) a Jozef Cahel (50. roky). Pietny akt uzavrel príhovorom a modlitbou evanjelický a. v. farár ThDr. Ivan Tóth.
Po záverečnej piesni Kto za pravdu horí sa účastníci presunuli do Mestského múzea, kde mali možnosť vidieť dvere väzenskej cely, mreže, väzenský odev a podrobnú maketu väznice, ktorú vyhotovili väzni v 70. rokoch a slúžila na vzdelávanie dozorcov. Výklad Miroslava Tomana dopĺňali bývalí politickí väzni svojimi spomienkami na väznicu.
Mottom pamätnej tabule na tzv. ilavskom múre nárekov je heslo: "Kto stratil majetok, nestratil veľa. Kto stratil slobodu, stratil mnoho. Kto stratil vieru, stratil všetko."
Príhovor ThDr. Ivana Tótha
Vážení priatelia, dámy a páni, bratia sestry!
Stáť v blízkosti tabule s menami väznených, mučených, z ktorých mnohí zomreli alebo boli popravení vo väzení - to je chvíľa, ktorá na tele i duši pôsobí zimomriavky, v nejednom zviera päsť do úderu, do odplaty, pomsty. Zvlášť žijúci príbuzní, pozostalí, pri tabuli s menami ich blízkych, najbližších stále cítia ľútosť, žiaľ, osirelosť, smútok, ktorý neraz núti k čomusi, čo bolo príkazom zákona v dobách starozákonného ľudu "oko za oko, zub za zub". Hovorieva sa, že čas všetko zahojí. Sotva. Skôr je pravda, že v ubiehajúcom čase treba ľútosť, žiaľ i chuť po pomste mierniť, lebo treba žiť! Žiť chcú, musia aj tí, ktorí často spomínajú, ronia slzy nad tými, ktorých im násilne vzal, umlčal i zavraždil duch zlého času. Keď spomína pozostalé dieťa na uväzneného otca, uväznenú matku; keď súrodenec spomína uväzneného brata, sestru, príbuzného, nič inšie ako smútok vháňa do očí slzy a možno niekedy pokúša zovrieť tú päsť alebo pýtať sa: Čo to bola za doba, čo to bol za systém, ktorý marxista, prvý generálny tajomník strany vo svojej ideológii, vo svojej jednokoľajovej filozofii vymodeloval plán stádového života, v ktorom jeden hovorí, velí, káže, porúča a druhý, ba všetci musia mlčať, poslúchať, konať, pracovať, hoc ruky si zodrať... A ak niekto z toho plánu vykročil, kto vyslovil slovo aj o pravdivejšej pravde, ten musel byť umlčaný, zatvorený, umučený...
Nie sme tu na súde, aby sme vynášali rozsudok, konečné hodnotenie, odsúdenie systému, ktorý aj v našom štáte bol od februárových udalostí 1948. Keďže som veriacim človekom, pred dávnejším časom aktívnym evanjelickým kňazom, dodnes však teologicky mysliacim občanom, treba mi konštatovať, že nie sme tu na teologickom seminári, sympóziu, aby sme hľadali odpoveď na ťaživú otázku, ktorú ľud často vyslovuje: Ako mohol ten spravodlivý, milosrdný Pán Boh dopustiť režim, dopustiť čas k modelovaniu života podľa nespravodlivosti, teroru, panovania nad inak mysliacimi, hovoriacimi, žijúcimi? Nevysvetlím, nevládzem to vysvetliť, iba ak konštatovať, že i ja ako aktívny kňaz som prežíval chvíle Damoklovho meča, ktorý mohol vládca režimu kedykoľvek užiť a v mnohých prípadoch aj užil v dozore nad náboženstvom, nad kňazmi, ak títo vyslovili nejaké slovo, ktoré sa nepáčilo, za čo mnohých kňazov možno aj tu väznili a niektorých násilne usmrtili, zavraždili. Bol taký čas...
Tabuľa s menami tu väznenými, tabuľa s ďalšími menami inde väznenými, umučenými, popravenými popravenými nás, pravdaže, nabáda ľútostiť, vylievať žiaľ s úprimnými slzami, že väznení chceli žiť poctivou prácu v rodine, v spoločnosti. Nemohli, nesmeli! To konštatujme a prajme pozostalým, ktorí museli žiť bez tých najdrahších, ktorých milovali a boli milovaní, aby v spomienke na nich s láskou k nim, láskou k Bohu, láskou k ľuďom ako blížnym a láskou každý k sebe samému aktívne zabúdali na režim zla, teroru - áno, na to všetko minulé, prežité, preplakané, pretrpené treba zabúdať tvorbou rodiny, spoločnosti i spoločenstva. Už nie metódou tých, ktorí uzurpovali moc aj k vynášaniu rozsudku nad ľuďmi, ale poctivou prácou, láskou, nádejou a pokiaľ sa kto cíti byť kresťanom, tak potom vierou v Boha, vierou, ktorá musí, a preto chce byť činná skrze lásku! Viera v Boha neprikazuje, nevelí! Viera v Boha učí, ponúka duchovné i telesné sily spravodlivo žiť a dávať, umožňovať žiť aj druhým! Ďakujem Bohu, ďakujem prítomným, ďakujem organizátorom tohto podujatia, že som to mohol povedať.
Sme na miestach väznice, v ktorej odznievali aj modlitby, mnoho modlitieb neraz v zúfalstve. Dovoľte, aby som svoje vystúpenie končil pokojne, vo viere modlitbou.
Otče nás nebeský, v mene Tvojho Syna a nášho Pána Ježiša Krista pozdvihujem hlas k Tebe z miesta, na ktorých sa väznení aj v zúfalstve, nekonečnom smútku, utrpení utiekali k Tebe a neraz s otázkou, ako môžeš Ty spravodlivý dopustiť zlo často až v obludnej forme, čo všetko museli znášať súdení a odsudzovaní tými, ktorí vytvorili svoju normu, svoje princípy života a v ňom len poslúchania. Všetko si to počúval, Otče. Veľké zlo nespravodlivosť nielen počúval, ale na svojom tele pretrpel a na kríži aj zomrel Tvoj Syn a náš Spasiteľ... On sa v preťažkých chvíľach na kríži modlil za svojich nepriateľov, katov, aby si im odpustil, lebo v ťažkom kríži najväčšieho utrpenia vyznal, že sa spolieha na Tvoju vôľu, Otče. Spoliehame sa na ňu aj my. Preto všetko prenechávame na Tvoje rozhodnutie, posúdenie a súdenie. Pozostalých a všetkých nás potešuj nádejou v život tu časný a v sláve nebies večný, amen. Sláva Bohu Otcu i Synu i Duchu Svätému teraz i na veky vekov amen.
Po omši v Kostole Všetkých svätých program pokračoval kladením vencov k pamätným tabuliam Mons. Jána Vojtaššáka a nespravodlivo a protiprávne väzneným v ilavskej väznici. Prejavy predniesli podpredseda Národnej rady SR Ing. Milan Hort a predseda KPVS Dr. h. c. Anton Srholec. So spomienkami na väznenie v Ilave sa podelili bývalí politickí väzni Ivan Pavol Schulcz (80. roky) a Jozef Cahel (50. roky). Pietny akt uzavrel príhovorom a modlitbou evanjelický a. v. farár ThDr. Ivan Tóth.
Po záverečnej piesni Kto za pravdu horí sa účastníci presunuli do Mestského múzea, kde mali možnosť vidieť dvere väzenskej cely, mreže, väzenský odev a podrobnú maketu väznice, ktorú vyhotovili väzni v 70. rokoch a slúžila na vzdelávanie dozorcov. Výklad Miroslava Tomana dopĺňali bývalí politickí väzni svojimi spomienkami na väznicu.
Mottom pamätnej tabule na tzv. ilavskom múre nárekov je heslo: "Kto stratil majetok, nestratil veľa. Kto stratil slobodu, stratil mnoho. Kto stratil vieru, stratil všetko."
Príhovor ThDr. Ivana Tótha
Vážení priatelia, dámy a páni, bratia sestry!
Stáť v blízkosti tabule s menami väznených, mučených, z ktorých mnohí zomreli alebo boli popravení vo väzení - to je chvíľa, ktorá na tele i duši pôsobí zimomriavky, v nejednom zviera päsť do úderu, do odplaty, pomsty. Zvlášť žijúci príbuzní, pozostalí, pri tabuli s menami ich blízkych, najbližších stále cítia ľútosť, žiaľ, osirelosť, smútok, ktorý neraz núti k čomusi, čo bolo príkazom zákona v dobách starozákonného ľudu "oko za oko, zub za zub". Hovorieva sa, že čas všetko zahojí. Sotva. Skôr je pravda, že v ubiehajúcom čase treba ľútosť, žiaľ i chuť po pomste mierniť, lebo treba žiť! Žiť chcú, musia aj tí, ktorí často spomínajú, ronia slzy nad tými, ktorých im násilne vzal, umlčal i zavraždil duch zlého času. Keď spomína pozostalé dieťa na uväzneného otca, uväznenú matku; keď súrodenec spomína uväzneného brata, sestru, príbuzného, nič inšie ako smútok vháňa do očí slzy a možno niekedy pokúša zovrieť tú päsť alebo pýtať sa: Čo to bola za doba, čo to bol za systém, ktorý marxista, prvý generálny tajomník strany vo svojej ideológii, vo svojej jednokoľajovej filozofii vymodeloval plán stádového života, v ktorom jeden hovorí, velí, káže, porúča a druhý, ba všetci musia mlčať, poslúchať, konať, pracovať, hoc ruky si zodrať... A ak niekto z toho plánu vykročil, kto vyslovil slovo aj o pravdivejšej pravde, ten musel byť umlčaný, zatvorený, umučený...
Nie sme tu na súde, aby sme vynášali rozsudok, konečné hodnotenie, odsúdenie systému, ktorý aj v našom štáte bol od februárových udalostí 1948. Keďže som veriacim človekom, pred dávnejším časom aktívnym evanjelickým kňazom, dodnes však teologicky mysliacim občanom, treba mi konštatovať, že nie sme tu na teologickom seminári, sympóziu, aby sme hľadali odpoveď na ťaživú otázku, ktorú ľud často vyslovuje: Ako mohol ten spravodlivý, milosrdný Pán Boh dopustiť režim, dopustiť čas k modelovaniu života podľa nespravodlivosti, teroru, panovania nad inak mysliacimi, hovoriacimi, žijúcimi? Nevysvetlím, nevládzem to vysvetliť, iba ak konštatovať, že i ja ako aktívny kňaz som prežíval chvíle Damoklovho meča, ktorý mohol vládca režimu kedykoľvek užiť a v mnohých prípadoch aj užil v dozore nad náboženstvom, nad kňazmi, ak títo vyslovili nejaké slovo, ktoré sa nepáčilo, za čo mnohých kňazov možno aj tu väznili a niektorých násilne usmrtili, zavraždili. Bol taký čas...
Tabuľa s menami tu väznenými, tabuľa s ďalšími menami inde väznenými, umučenými, popravenými popravenými nás, pravdaže, nabáda ľútostiť, vylievať žiaľ s úprimnými slzami, že väznení chceli žiť poctivou prácu v rodine, v spoločnosti. Nemohli, nesmeli! To konštatujme a prajme pozostalým, ktorí museli žiť bez tých najdrahších, ktorých milovali a boli milovaní, aby v spomienke na nich s láskou k nim, láskou k Bohu, láskou k ľuďom ako blížnym a láskou každý k sebe samému aktívne zabúdali na režim zla, teroru - áno, na to všetko minulé, prežité, preplakané, pretrpené treba zabúdať tvorbou rodiny, spoločnosti i spoločenstva. Už nie metódou tých, ktorí uzurpovali moc aj k vynášaniu rozsudku nad ľuďmi, ale poctivou prácou, láskou, nádejou a pokiaľ sa kto cíti byť kresťanom, tak potom vierou v Boha, vierou, ktorá musí, a preto chce byť činná skrze lásku! Viera v Boha neprikazuje, nevelí! Viera v Boha učí, ponúka duchovné i telesné sily spravodlivo žiť a dávať, umožňovať žiť aj druhým! Ďakujem Bohu, ďakujem prítomným, ďakujem organizátorom tohto podujatia, že som to mohol povedať.
Sme na miestach väznice, v ktorej odznievali aj modlitby, mnoho modlitieb neraz v zúfalstve. Dovoľte, aby som svoje vystúpenie končil pokojne, vo viere modlitbou.
Otče nás nebeský, v mene Tvojho Syna a nášho Pána Ježiša Krista pozdvihujem hlas k Tebe z miesta, na ktorých sa väznení aj v zúfalstve, nekonečnom smútku, utrpení utiekali k Tebe a neraz s otázkou, ako môžeš Ty spravodlivý dopustiť zlo často až v obludnej forme, čo všetko museli znášať súdení a odsudzovaní tými, ktorí vytvorili svoju normu, svoje princípy života a v ňom len poslúchania. Všetko si to počúval, Otče. Veľké zlo nespravodlivosť nielen počúval, ale na svojom tele pretrpel a na kríži aj zomrel Tvoj Syn a náš Spasiteľ... On sa v preťažkých chvíľach na kríži modlil za svojich nepriateľov, katov, aby si im odpustil, lebo v ťažkom kríži najväčšieho utrpenia vyznal, že sa spolieha na Tvoju vôľu, Otče. Spoliehame sa na ňu aj my. Preto všetko prenechávame na Tvoje rozhodnutie, posúdenie a súdenie. Pozostalých a všetkých nás potešuj nádejou v život tu časný a v sláve nebies večný, amen. Sláva Bohu Otcu i Synu i Duchu Svätému teraz i na veky vekov amen.
