Nedávno sme si pripomenuli 110. výročie narodenia evanjelického farára, pedagóga, cirkevného historika prof. Jána Michala Oberuča.
Ján Michal Oberuč sa narodil v Palúdzke pri Liptovskom Mikuláši 28. júna 1902 v rodine kováča Jána Oberuča. Z jeho rodného a krstného listu vyplýva, že ho krstil Jur Janoška, ktorý sa staral až do svojej smrti o nadaného chlapca vyrastajúce v tvrdých pomeroch.
Do ľudovej školy chodil v rokoch 1908 – 1910 v rodnej obci a Štrbe. Gymnázium v Liptovskom Mikuláši absolvoval v rokoch 1913 – 1921. Tu zažil aj rozpad monarchie v roku 1918 a premenu tohto štátneho maďarského gymnázia na slovenské. Po maturite začal študovať na Teologickej vysokej škole ev. a. v. cirkvi v Bratislave. Tretí ročník (1923/1924) absolvoval v Štrasburgu. Teologické štúdium ukončil v roku 1925 v Bratislave, kde aj zložil odbornú a kňazskú skúšku. V tom istom roku, 8. novembra, pri príležitosti posviacky nového kostola v Liptovskom Trnovci, ho ordinoval za evanjelického farára jeho priateľ a dobrodinec biskup Jur Janoška. Po vysviacke odišiel na štúdia opäť do Štrasburgu, kde získal v roku 1927 licenciát z teológie za prácu o prenasledovaní evanjelikov v 17. storočí na území dnešného Slovenska. Pod názvom „Les persécutions des Luthériens en Slovaguie au 17. siécle“ vyšla v Štrasburgu. Už v tejto prvej vedeckej práci Oberuč prejavil svoj neobyčajný a vzácny rozmer objektívneho posudzovateľa historických dejov zo svetskej a cirkevnej oblasti, bez náboženskej a národnostnej zaujatosti napriek svojej konfesionálnej vyhranenosti. O desať rokov neskôr (1937) získal v Štrasburgu aj doktorát z teológie za prácu o pietistovi Matejovi Belovi.
Po návrate domov (1928) sa stal biskupským kaplánom a výpomocným učiteľom náboženstva v Liptovskom Mikuláši. Od februára 1929 pôsobil ako stredoškolský profesor – katechéta na viacerých miestach: Rožňava, Rimavská Sobota, Spišská Nová Ves a Lučenec. Po smrti cirkevného historika Jána Kvačalu (1934) sa stal suplentom, neskôr mimoriadnym a nakoniec riadnym profesorom cirkevných dejín na Slovenskej evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave (predtým Teologická vysoká škole ev. a. v. cirkvi v Bratislave), kde pôsobil vyše 21 rokov až do svojej smrti. Prednášal cirkevné dejiny, cirkevné právo a historickú symboliku. V šk. roku 1948/1949 a 1949/1950 bol dekanom fakulty.
Oberuč sa venoval najmä cirkevnej histórii. Jeho najvýznamnejšie práce boli o Matejovi Belovi. Štúdiami a článkami prispieval do viacerých časopisov: Služba, Cirkevné listy, Viera a veda a i. Napísal kompendium pre poslucháčov z cirkevných dejín a dejín dogiem. V roku 1942 redigoval „Sborník Zpěvníka evanjelického“ pri jeho storočnici.
Na formovaní Oberučovej osobnosti sa podpísalo ťažké detstvo. Vyrástol z neho človek skromnej a uzavretej povahy. Jeho charakteristickými črtami bola spravodlivosť, usilovnosť, svedomitosť, precíznosť, objektívnosť, vďaka ktorým sa stal uznávaným vedcom, cirkevným historikom, pedagógom. Príkladom jeho nezvyčajnej objektívnosti a vnímania podstaty historických dejov boli práce o pietistovi Matejovi Belovi a články o jeho súčasníkovi Danielovi Krmanovi. Oberuč správne vystihol úlohu tohto „ortodoxa“ o zachovanie evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na našom území.
Dôkazom Oberučovho profesionálneho, ale aj ľudského rozmeru bol jeho prísny, spravodlivý, ale uznanlivý vzťah k študentom. Na historickom seminári z cirkevných dejín ich viedol k samostatnej a serióznej práci s archívnymi dokumentmi. V nejednom prípade mal aj úspech. Napríklad jeho študent Štefan Dlháň ako evanjelický farár v Piešťanoch napísal kvalitnú najstaršiu históriu tohto mesta.
Podľa nekrológu prof. Jána Petríka bol Ján Oberuč práve pre svoju uzavretosť pre mnohých otvoreným problémom. A takou sa stala aj jeho tragická smrť. Tragicky zahynul 23. februára 1956 medzi 18. – 19. hodinou neďaleko stanice vo Sv. Jure. Príčiny jeho tragickej smrti neboli nikdy objasnené. Dva dni pred tragédiou odišiel z Bratislavy do Modry (v tom čase sídlo fakulty) na zasadnutie fakultnej rady a učiteľského zboru. Po skončení zasadnutia o 16. hod. odučil ešte jednu hodinu z dejín dogiem. Z fakulty odišiel na vlak do Bratislavy. To bola posledná konkrétna stopa. Bol videný na viacerých miestach Bratislavy a okolia, ale k rodine už nikdy nedošiel. Pohreb sa konal 28. februára, ale napriek tomu jeho najbližší prechovávali stále nádej, že sa vráti, najmä v období Pražskej jari v roku 1968 a po nežnej revolúcii.
Veľkosť Oberučovej osobnosti dokumentujú myšlienky z príhovoru 1. čísla časopisu Štúrovej spoločnosti v Bratislave „Služba“ z roku 1937: „Toľké nezdravé zjavy vôkol nás výrazne hovoria o tom, ako bezradne zmieta sa ľudstvo najradšej v extrémoch, znásilňujúcich človeka tak alebo onak. Dvíhame slovo našich predkov k protestu proti všetkému, čo chce ľudstvo zotročovať mravne.“ Ján Oberuč obsah týchto slov napĺňal svojím celoživotným postojom k totalitným režimom.
Do ľudovej školy chodil v rokoch 1908 – 1910 v rodnej obci a Štrbe. Gymnázium v Liptovskom Mikuláši absolvoval v rokoch 1913 – 1921. Tu zažil aj rozpad monarchie v roku 1918 a premenu tohto štátneho maďarského gymnázia na slovenské. Po maturite začal študovať na Teologickej vysokej škole ev. a. v. cirkvi v Bratislave. Tretí ročník (1923/1924) absolvoval v Štrasburgu. Teologické štúdium ukončil v roku 1925 v Bratislave, kde aj zložil odbornú a kňazskú skúšku. V tom istom roku, 8. novembra, pri príležitosti posviacky nového kostola v Liptovskom Trnovci, ho ordinoval za evanjelického farára jeho priateľ a dobrodinec biskup Jur Janoška. Po vysviacke odišiel na štúdia opäť do Štrasburgu, kde získal v roku 1927 licenciát z teológie za prácu o prenasledovaní evanjelikov v 17. storočí na území dnešného Slovenska. Pod názvom „Les persécutions des Luthériens en Slovaguie au 17. siécle“ vyšla v Štrasburgu. Už v tejto prvej vedeckej práci Oberuč prejavil svoj neobyčajný a vzácny rozmer objektívneho posudzovateľa historických dejov zo svetskej a cirkevnej oblasti, bez náboženskej a národnostnej zaujatosti napriek svojej konfesionálnej vyhranenosti. O desať rokov neskôr (1937) získal v Štrasburgu aj doktorát z teológie za prácu o pietistovi Matejovi Belovi.
Po návrate domov (1928) sa stal biskupským kaplánom a výpomocným učiteľom náboženstva v Liptovskom Mikuláši. Od februára 1929 pôsobil ako stredoškolský profesor – katechéta na viacerých miestach: Rožňava, Rimavská Sobota, Spišská Nová Ves a Lučenec. Po smrti cirkevného historika Jána Kvačalu (1934) sa stal suplentom, neskôr mimoriadnym a nakoniec riadnym profesorom cirkevných dejín na Slovenskej evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave (predtým Teologická vysoká škole ev. a. v. cirkvi v Bratislave), kde pôsobil vyše 21 rokov až do svojej smrti. Prednášal cirkevné dejiny, cirkevné právo a historickú symboliku. V šk. roku 1948/1949 a 1949/1950 bol dekanom fakulty.
Oberuč sa venoval najmä cirkevnej histórii. Jeho najvýznamnejšie práce boli o Matejovi Belovi. Štúdiami a článkami prispieval do viacerých časopisov: Služba, Cirkevné listy, Viera a veda a i. Napísal kompendium pre poslucháčov z cirkevných dejín a dejín dogiem. V roku 1942 redigoval „Sborník Zpěvníka evanjelického“ pri jeho storočnici.
Na formovaní Oberučovej osobnosti sa podpísalo ťažké detstvo. Vyrástol z neho človek skromnej a uzavretej povahy. Jeho charakteristickými črtami bola spravodlivosť, usilovnosť, svedomitosť, precíznosť, objektívnosť, vďaka ktorým sa stal uznávaným vedcom, cirkevným historikom, pedagógom. Príkladom jeho nezvyčajnej objektívnosti a vnímania podstaty historických dejov boli práce o pietistovi Matejovi Belovi a články o jeho súčasníkovi Danielovi Krmanovi. Oberuč správne vystihol úlohu tohto „ortodoxa“ o zachovanie evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na našom území.
Dôkazom Oberučovho profesionálneho, ale aj ľudského rozmeru bol jeho prísny, spravodlivý, ale uznanlivý vzťah k študentom. Na historickom seminári z cirkevných dejín ich viedol k samostatnej a serióznej práci s archívnymi dokumentmi. V nejednom prípade mal aj úspech. Napríklad jeho študent Štefan Dlháň ako evanjelický farár v Piešťanoch napísal kvalitnú najstaršiu históriu tohto mesta.
Podľa nekrológu prof. Jána Petríka bol Ján Oberuč práve pre svoju uzavretosť pre mnohých otvoreným problémom. A takou sa stala aj jeho tragická smrť. Tragicky zahynul 23. februára 1956 medzi 18. – 19. hodinou neďaleko stanice vo Sv. Jure. Príčiny jeho tragickej smrti neboli nikdy objasnené. Dva dni pred tragédiou odišiel z Bratislavy do Modry (v tom čase sídlo fakulty) na zasadnutie fakultnej rady a učiteľského zboru. Po skončení zasadnutia o 16. hod. odučil ešte jednu hodinu z dejín dogiem. Z fakulty odišiel na vlak do Bratislavy. To bola posledná konkrétna stopa. Bol videný na viacerých miestach Bratislavy a okolia, ale k rodine už nikdy nedošiel. Pohreb sa konal 28. februára, ale napriek tomu jeho najbližší prechovávali stále nádej, že sa vráti, najmä v období Pražskej jari v roku 1968 a po nežnej revolúcii.
Veľkosť Oberučovej osobnosti dokumentujú myšlienky z príhovoru 1. čísla časopisu Štúrovej spoločnosti v Bratislave „Služba“ z roku 1937: „Toľké nezdravé zjavy vôkol nás výrazne hovoria o tom, ako bezradne zmieta sa ľudstvo najradšej v extrémoch, znásilňujúcich človeka tak alebo onak. Dvíhame slovo našich predkov k protestu proti všetkému, čo chce ľudstvo zotročovať mravne.“ Ján Oberuč obsah týchto slov napĺňal svojím celoživotným postojom k totalitným režimom.