Bohoslužobné zhromaždenie v nedeľu 16. 9. 2012 v Ev. chráme Sv. Trojice v Prešove na chvíľu utíchlo, obrátiac sa k bočnej krypte chrámu, kde sú v medenej truhle uložené ostatky štyroch prešovských martýrov, ktorých s ďalšími 20 mešťanmi a zemanmi pred 325 rokmi odsúdil na smrť tzv. Prešovský krvavý súd.
Súdny tribunál pod predsedníctvom generála Antona Caraffu ich dal popraviť za účasť na Tököliho povstaní proti Habsburgovcom. Telesné ostatky štyroch z martýrov – Jána Bertoka, Gabriela Paláštiho, Andreja Keczera, Juraja Radvanského – objavili v r. 1930 pri rekonštrukcii rímskokatolíckeho chrámu vo Svinej, ktorý bol v čase prešovských jatiek evanjelickým. O tri roky neskôr boli za účasti 5 000 ľudí premiestnené do bočnej krypty Chrámu Svätej Trojice v Prešove, kde sú uložené dodnes.
Históriu udalostí bohoslužobnému zhromaždeniu priblížil zborový farár Ján Bakalár. Za základ kázne si vybral biblický text z 1Pt 2, 21: „... pretože Kristus trpel za vás, dal vám príklad, aby ste nasledovali Jeho šľapaje.“ Poukázal na to, že ak chceme hájiť slobodu a priať ju aj iným, potrebujeme vzory – okrem Ježiša Krista môžu byť pre nás príkladom i prešovskí martýri, ktorých zápas nebol len politický, ale aj náboženský. Stavajú nás pred otázku, akým vzorom sme my sami v našich rodinách a či sme ochotní pre svoju cirkev niečo obetovať. Zborový farár Ondrej Koč vysvetlil historické súvislosti a zdôraznil, že môžeme byť právom hrdí na svedectvo viery popravených predkov a nemusíme sa hanbiť za to, že sme evanjelikmi.
Po príhovore bohoslužobné zhromaždenie povstalo a otočilo sa smerom k bočnej krypte chrámu, ktorá je posledným miestom odpočinku statočných predkov. Okrem zborových farárov a farárky Lenky Malej k nej pristúpili aj traja liturgovia – v súčasnosti duchovní vo výslužbe – Ján Velebír st., Ján Jágerský, Ondrej Koč st. Po zapálení sviec a zložení kytice nasledovala pietna minúta ticha, ktorou si prítomní uctili prešovských mučeníkov za ich vieru a všetko, čo pre ňu boli ochotní vytrpieť. Farár O. Koč v modlitbe ďakoval za ich svedectvo a prosil o milosť pre nás, súčasníkov. Zborový spevokol Sion umocnil atmosféru celého zhromaždenia dvoma piesňami: „Ktož jsu boží bojovníci“ a „To tvoja vec je Pane náš“ pod vedením dirigentky O. Adamkovičovej. Prešovskí evanjelici si tragické udalosti nepripomenuli preto, aby snáď jatrili staré rany, ale aby ostali verní historickej pravde a odkazu svojich predkov.
Viac o historických udalostiach:
Miesta uloženia telesných pozostatkov obetí Caraffovho súdu ostali väčšinou neznáme. Rozštvrtené telá štyroch popravených – Jána Bertoka, Gabriela Paláštiho, Andreja Keczera, Juraja Radvanského – boli pochované so všetkými poctami v evanjelickom chráme, ale až po 253 rokoch. Po poprave Juraja Radvanského snažil sa jeho syn Ján získať jeho telo a odviezť do rodinnej hrobky v Radvani. Keď sa mu to nedarilo, rozhodli sa s Klárou Keczerovou (sestrou Andreja Keczera) zmocniť hláv a rozštvrtených tiel svojich príbuzných. Jednej noci ich sňali zo šibeníc a kolov pred mestom, kde boli vystavené a s pomocou sluhov ich odviezli do Svinej. Tam ich uložili do drevených debien a pochovali pod vežou tamojšieho chrámu, ktorý bol vtedy ešte evanjelický. Okrem ostatkov Radvanského a Keczera boli v chráme pochované aj časti tiel Gabriela Paláštiho a Jána Bertóka. Tieto udalosti upadli do zabudnutia, medzitým sa stal kostol vo Svinej rímskokatolíckym. Tradovaná informácia o pochovaní štyroch Caraffových obetí pod vežou chrámu bola známa už iba niekoľkým ľuďom. Jedným z nich bol aj sviniansky katolícky farár Ján Dobránsky. Preto, keď mal byť chrám ako renesančná pamiatka r. 1930 reštaurovaný, upozornil okresného náčelníka (bol zároveň ev. a. v. zborovým dozorcom), že sú pod ním pravdepodobne pochované obete Prešovského krvavého súdu. Následne bola vytvorená komisia, ktorá sa v septembri 1930 zúčastnila na vykopávkach vo Svinej, kde skutočne našli pozostatky štyroch martýrov. Miestom ich ďalšieho uloženia sa stala bočná krypta Evanjelického a. v. chrámu Svätej Trojice v Prešove. Pietna slávnosť uloženia pozostatkov obetí Prešovského krvavého súdu sa konala 12. novembra 1933. Zúčastnilo sa na nej viac ako 5 000 ľudí, okrem iných aj potomkovia obetí Caraffovho súdu.
Zdroj: Prešovský krvavý súd z r. 1687, Peter Kónya
Históriu udalostí bohoslužobnému zhromaždeniu priblížil zborový farár Ján Bakalár. Za základ kázne si vybral biblický text z 1Pt 2, 21: „... pretože Kristus trpel za vás, dal vám príklad, aby ste nasledovali Jeho šľapaje.“ Poukázal na to, že ak chceme hájiť slobodu a priať ju aj iným, potrebujeme vzory – okrem Ježiša Krista môžu byť pre nás príkladom i prešovskí martýri, ktorých zápas nebol len politický, ale aj náboženský. Stavajú nás pred otázku, akým vzorom sme my sami v našich rodinách a či sme ochotní pre svoju cirkev niečo obetovať. Zborový farár Ondrej Koč vysvetlil historické súvislosti a zdôraznil, že môžeme byť právom hrdí na svedectvo viery popravených predkov a nemusíme sa hanbiť za to, že sme evanjelikmi.
Po príhovore bohoslužobné zhromaždenie povstalo a otočilo sa smerom k bočnej krypte chrámu, ktorá je posledným miestom odpočinku statočných predkov. Okrem zborových farárov a farárky Lenky Malej k nej pristúpili aj traja liturgovia – v súčasnosti duchovní vo výslužbe – Ján Velebír st., Ján Jágerský, Ondrej Koč st. Po zapálení sviec a zložení kytice nasledovala pietna minúta ticha, ktorou si prítomní uctili prešovských mučeníkov za ich vieru a všetko, čo pre ňu boli ochotní vytrpieť. Farár O. Koč v modlitbe ďakoval za ich svedectvo a prosil o milosť pre nás, súčasníkov. Zborový spevokol Sion umocnil atmosféru celého zhromaždenia dvoma piesňami: „Ktož jsu boží bojovníci“ a „To tvoja vec je Pane náš“ pod vedením dirigentky O. Adamkovičovej. Prešovskí evanjelici si tragické udalosti nepripomenuli preto, aby snáď jatrili staré rany, ale aby ostali verní historickej pravde a odkazu svojich predkov.
Viac o historických udalostiach:
Miesta uloženia telesných pozostatkov obetí Caraffovho súdu ostali väčšinou neznáme. Rozštvrtené telá štyroch popravených – Jána Bertoka, Gabriela Paláštiho, Andreja Keczera, Juraja Radvanského – boli pochované so všetkými poctami v evanjelickom chráme, ale až po 253 rokoch. Po poprave Juraja Radvanského snažil sa jeho syn Ján získať jeho telo a odviezť do rodinnej hrobky v Radvani. Keď sa mu to nedarilo, rozhodli sa s Klárou Keczerovou (sestrou Andreja Keczera) zmocniť hláv a rozštvrtených tiel svojich príbuzných. Jednej noci ich sňali zo šibeníc a kolov pred mestom, kde boli vystavené a s pomocou sluhov ich odviezli do Svinej. Tam ich uložili do drevených debien a pochovali pod vežou tamojšieho chrámu, ktorý bol vtedy ešte evanjelický. Okrem ostatkov Radvanského a Keczera boli v chráme pochované aj časti tiel Gabriela Paláštiho a Jána Bertóka. Tieto udalosti upadli do zabudnutia, medzitým sa stal kostol vo Svinej rímskokatolíckym. Tradovaná informácia o pochovaní štyroch Caraffových obetí pod vežou chrámu bola známa už iba niekoľkým ľuďom. Jedným z nich bol aj sviniansky katolícky farár Ján Dobránsky. Preto, keď mal byť chrám ako renesančná pamiatka r. 1930 reštaurovaný, upozornil okresného náčelníka (bol zároveň ev. a. v. zborovým dozorcom), že sú pod ním pravdepodobne pochované obete Prešovského krvavého súdu. Následne bola vytvorená komisia, ktorá sa v septembri 1930 zúčastnila na vykopávkach vo Svinej, kde skutočne našli pozostatky štyroch martýrov. Miestom ich ďalšieho uloženia sa stala bočná krypta Evanjelického a. v. chrámu Svätej Trojice v Prešove. Pietna slávnosť uloženia pozostatkov obetí Prešovského krvavého súdu sa konala 12. novembra 1933. Zúčastnilo sa na nej viac ako 5 000 ľudí, okrem iných aj potomkovia obetí Caraffovho súdu.
Zdroj: Prešovský krvavý súd z r. 1687, Peter Kónya