10. mája 1922 vláda ČSR potvrdila Ústavu cirkve Evanjelickej augšpurského vyznania na Slovensku − základnú právnu normu, ktorá bola schválená na synode v Trenčianskych Tepliciach v r. 1921 a platila až do r. 1951.
Základnou právnou normou Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania je cirkevná ústava, ktorú schvaľuje a môže meniť len najvyšší cirkevný zákonodarný orgán – synoda. Charakter prvých ústavných predpisov mali už zákony Žilinskej synody v roku 1610, ktorými sa kodifikovala Evanjelická cirkev augsburského vyznania vo vtedajšom Uhorsku. V rozpätí rokov 1610 – 1893 sa konalo niekoľko zákonodarných synod, avšak prvú cirkevnú ústavu podľa názvu Ústava cirkve kresťansko-evanjelickej a. v. krajiny Uhorskej prijala až synoda, ktorá zasadala v Pešti v roku 1893.
Koniec prvej svetovej vojny v roku 1918 priniesol rozpad Rakúsko-Uhorska. Na troskách tohto mnohonárodného štátneho útvaru vzniklo viacero štátov. Vznik samostatného štátu Čechov a Slovákov priniesol zmeny aj pre slovenských evanjelikov. Naši predkovia sa rozhodli vystúpiť zo zväzku bývalej uhorskej Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania a spravovať sa v rámci Československa samostatne.
Prvú cirkevnú ústavu pre samostatnú ECAV na Slovensku schválila v dňoch 24. – 25. mája 1921 synoda v Trenčianskych Tepliciach na svojom druhom stretnutí. Československá vláda ju potvrdila 10. 5. 1922 zákonom č. 61 z roku 1922. Celý jej text bol uverejnený v zbierke zákonov a nariadení. Týmto sa stala cirkevná ústava našej cirkvi aj pre všetky neevanjelické a necirkevné úrady zaväzujúca.
Ústava cirkve Evanjelickej augšpurského vyznania na Slovensku nadväzovala na základné právne normy prvej ústavy evanjelikov v bývalom Uhorsku z roku 1893. Potvrdila tradičnú svojbytnosť, synodálno-presbyteriálny systém správy našej cirkvi a štvorstupňovú cirkevnú organizáciu, akcentovala jej demokratický charakter. V zmysle tejto ústavy sa Evanjelická cirkev augsburského vyznania spravovala až do roku 1949 autonómne. Hlavnou zásadou cirkevnej autonómie bolo, že cirkev v rámci štátnych zákonov existovala úplne slobodne a samosprávne, mala úplne právo a voľnosť sama si ustaľovať a upravovať svoje veci „in sacris et in circa sacra“. Inými slovami to znamenalo, že v oblasti „ in sacris“ si schvaľovala všetky vieroučné normy, bola viazaná len slovom Božím a svedomím svojich údov. V oblasti „in circa sacra“ si autonómne stanovovala zákonné pravidlá podľa, ktorých spravovala tri odvetvia svojho ústavného vnútorného života: zákonodarstvo, správu a jurisdikciu.
Ústava mala 395 paragrafov a okrem toho 12 paragrafov prechodných ustanovení v desiatich častiach. Všeobecné ustanovenia vyjadrovali základné a podstatné zásady našej cirkvi: hlavou cirkvi je Ježiš Kristus, pravidlo viery a života je Písmo sväté, za najvernejší jeho výklad sa uznáva nezmenené Augsburské vyznanie a v Knihe svornosti obsiahnuté evanjelické vierovyznania – symboly.
Podľa cirkevnej ústavy základom cirkevnej organizácie bol cirkevný zbor, z ktorého pochádzala každá moc v cirkvi. Ústava z roku 1921 rešpektovala cirkevno-územnú organizáciu vytvorenú po vzniku Československa v roku 1919. Z cirkevných zborov na Slovensku sa vytvorili dva dištrikty: Východný a Západný, ktoré spolu tvorili všeobecnú Generálnu cirkev evanjelickú augsburského vyznania. Názov Generálna cirkev (ale aj všeobecná cirkev) bol zavedený už v Uhorsku ústavou z roku 1893. Oba dištrikty boli rozdelené do seniorátov približne podľa stavu spred roku 1919.
Cirkevná ústava z roku 1921 potvrdila zriadenie Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na základe synodálno-presbyteriálnych zásad, podľa ktorých na všetkých stupňoch cirkevnej správy našej cirkvi (cirkevné zbory, senioráty, dištrikty, generálna cirkev) rozhodovali konventy a presbyterstvá. Presne definovala a stanovila ich predsedníctva (duchovné a svetské). Pri cirkevných zboroch predsedníctvo tvorili farár a dozorca, pri seniorátoch senior a seniorálny dozorca, pri dištriktoch biskup a dištriktuálny dozorca. Postavenie a úlohy generálneho predsedníctva generálnej cirkvi určovali paragrafy 176 - 182. Toto predsedníctvo tvoril generálny biskup a generálny dozorca. Podľa paragrafu 179 ho volili všetky cirkevné zbory.
Ústavné zákony z roku 1921 nielen určili zásady cirkevnej organizácie, ale zabezpečovali našej cirkvi zachovávať si naďalej svoju svojbytnosť, ktorá postupne vznikala v čase prenasledovania evanjelikov. Z nich vyplývalo, že Evanjelická cirkev augsburského vyznania si môže zachovať svoju duchovnú a hmotnú nezávislosť iba vtedy, ak bude každý jej úd zodpovedný za cirkevný zbor a cirkev sa bude udržovať horlivosťou svojich údov (napríklad paragraf 10: „Každý cirkevník je povinný pomerne prispievať na udržiavanie cirkvi“). Samostatnosť a nezávislosť cirkvi závisela aj od cirkevného hospodárenia (šafárenia), preto siedma časť cirkevnej ústavy obsahovala ustanovenia o hospodárení vo všetkých cirkevných organizačných jednotkách cirkevnej samosprávy (cirkevné zbory, senioráty, dištrikty, generálna cirkev) a pod ich správu patriace ústavy a fondy. Ústava presne určovala tých, ktorí mohli manipulovať s cirkevným majetkom, a tých, ktorí mali dozor nad všetkým šafárením v jednotlivých cirkevných organizačných jednotkách ECAV na Slovensku.
Ústavné zákony z roku 1921, ktoré sa vzťahovali na celý vnútorný život Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania, jej umožnili udržať si svoju svojbytnosť v 1. ČSR.
Uverejnené v Tranovskom evanjelickom kalendári na rok 2012, s. 107 - 108
Koniec prvej svetovej vojny v roku 1918 priniesol rozpad Rakúsko-Uhorska. Na troskách tohto mnohonárodného štátneho útvaru vzniklo viacero štátov. Vznik samostatného štátu Čechov a Slovákov priniesol zmeny aj pre slovenských evanjelikov. Naši predkovia sa rozhodli vystúpiť zo zväzku bývalej uhorskej Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania a spravovať sa v rámci Československa samostatne.
Prvú cirkevnú ústavu pre samostatnú ECAV na Slovensku schválila v dňoch 24. – 25. mája 1921 synoda v Trenčianskych Tepliciach na svojom druhom stretnutí. Československá vláda ju potvrdila 10. 5. 1922 zákonom č. 61 z roku 1922. Celý jej text bol uverejnený v zbierke zákonov a nariadení. Týmto sa stala cirkevná ústava našej cirkvi aj pre všetky neevanjelické a necirkevné úrady zaväzujúca.
Ústava cirkve Evanjelickej augšpurského vyznania na Slovensku nadväzovala na základné právne normy prvej ústavy evanjelikov v bývalom Uhorsku z roku 1893. Potvrdila tradičnú svojbytnosť, synodálno-presbyteriálny systém správy našej cirkvi a štvorstupňovú cirkevnú organizáciu, akcentovala jej demokratický charakter. V zmysle tejto ústavy sa Evanjelická cirkev augsburského vyznania spravovala až do roku 1949 autonómne. Hlavnou zásadou cirkevnej autonómie bolo, že cirkev v rámci štátnych zákonov existovala úplne slobodne a samosprávne, mala úplne právo a voľnosť sama si ustaľovať a upravovať svoje veci „in sacris et in circa sacra“. Inými slovami to znamenalo, že v oblasti „ in sacris“ si schvaľovala všetky vieroučné normy, bola viazaná len slovom Božím a svedomím svojich údov. V oblasti „in circa sacra“ si autonómne stanovovala zákonné pravidlá podľa, ktorých spravovala tri odvetvia svojho ústavného vnútorného života: zákonodarstvo, správu a jurisdikciu.
Ústava mala 395 paragrafov a okrem toho 12 paragrafov prechodných ustanovení v desiatich častiach. Všeobecné ustanovenia vyjadrovali základné a podstatné zásady našej cirkvi: hlavou cirkvi je Ježiš Kristus, pravidlo viery a života je Písmo sväté, za najvernejší jeho výklad sa uznáva nezmenené Augsburské vyznanie a v Knihe svornosti obsiahnuté evanjelické vierovyznania – symboly.
Podľa cirkevnej ústavy základom cirkevnej organizácie bol cirkevný zbor, z ktorého pochádzala každá moc v cirkvi. Ústava z roku 1921 rešpektovala cirkevno-územnú organizáciu vytvorenú po vzniku Československa v roku 1919. Z cirkevných zborov na Slovensku sa vytvorili dva dištrikty: Východný a Západný, ktoré spolu tvorili všeobecnú Generálnu cirkev evanjelickú augsburského vyznania. Názov Generálna cirkev (ale aj všeobecná cirkev) bol zavedený už v Uhorsku ústavou z roku 1893. Oba dištrikty boli rozdelené do seniorátov približne podľa stavu spred roku 1919.
Cirkevná ústava z roku 1921 potvrdila zriadenie Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na základe synodálno-presbyteriálnych zásad, podľa ktorých na všetkých stupňoch cirkevnej správy našej cirkvi (cirkevné zbory, senioráty, dištrikty, generálna cirkev) rozhodovali konventy a presbyterstvá. Presne definovala a stanovila ich predsedníctva (duchovné a svetské). Pri cirkevných zboroch predsedníctvo tvorili farár a dozorca, pri seniorátoch senior a seniorálny dozorca, pri dištriktoch biskup a dištriktuálny dozorca. Postavenie a úlohy generálneho predsedníctva generálnej cirkvi určovali paragrafy 176 - 182. Toto predsedníctvo tvoril generálny biskup a generálny dozorca. Podľa paragrafu 179 ho volili všetky cirkevné zbory.
Ústavné zákony z roku 1921 nielen určili zásady cirkevnej organizácie, ale zabezpečovali našej cirkvi zachovávať si naďalej svoju svojbytnosť, ktorá postupne vznikala v čase prenasledovania evanjelikov. Z nich vyplývalo, že Evanjelická cirkev augsburského vyznania si môže zachovať svoju duchovnú a hmotnú nezávislosť iba vtedy, ak bude každý jej úd zodpovedný za cirkevný zbor a cirkev sa bude udržovať horlivosťou svojich údov (napríklad paragraf 10: „Každý cirkevník je povinný pomerne prispievať na udržiavanie cirkvi“). Samostatnosť a nezávislosť cirkvi závisela aj od cirkevného hospodárenia (šafárenia), preto siedma časť cirkevnej ústavy obsahovala ustanovenia o hospodárení vo všetkých cirkevných organizačných jednotkách cirkevnej samosprávy (cirkevné zbory, senioráty, dištrikty, generálna cirkev) a pod ich správu patriace ústavy a fondy. Ústava presne určovala tých, ktorí mohli manipulovať s cirkevným majetkom, a tých, ktorí mali dozor nad všetkým šafárením v jednotlivých cirkevných organizačných jednotkách ECAV na Slovensku.
Ústavné zákony z roku 1921, ktoré sa vzťahovali na celý vnútorný život Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania, jej umožnili udržať si svoju svojbytnosť v 1. ČSR.
Uverejnené v Tranovskom evanjelickom kalendári na rok 2012, s. 107 - 108