Prvý transport židovského obyvateľstva do Osvienčimu odišiel z Popradu 25. marca 1942. Článok v denníku Pravda hovorí o postojoch a konaní evanjelickej a. v. cirkvi a evanjelikov v období vojnovej Slovenskej republiky.
... tam, kde im klesali...
Pravda; 24/03/2012; s. 36, 37; Veronika Šikulová
Prvý transport židovského obyvateľstva z vtedajšieho vojnového slovenského štátu do vyhladzovacieho tábora v poľskom Osvienčime odišiel z Popradu. Vlak s tisíckou židovských žien a dievčat opustil popradskú železničnú stanicu 25. marca 1942, čo je 7. nissan 5702 židovského kalendára, asi dvadsať minút po 20. hodine. Ani jedna z nich holokaust neprežila. Židovská otázka počas druhej svetovej vojny je otvorenou kapitolou slovenskej histórie. Má dnes význam a zmysel spomenúť a pripomínať si, hovoriť otvorene a triezvo. Časy sa zmenili, svet je dnes iný, na jednej strane "akože strašne spravodlivý", na strane druhej nevšímavý a zlostný až strach.
More ľahostajnosti Trochu odbočím. Svojho času nás navštívil starý nemecký profesor. Večerali sme a ja hovorím manželovi: - Povedz mu, že môjho deda zabili v Povstaní Nemci.
- Čo s tým má on? Nepreložím ti to, je to neslušné.
- Tak sa ho opýtaj, čo robil cez vojnu! Bolo to neslušné a naivné. Často sa však možno tiež naivne ozývajú hlasy, že každý, všetci, ba aj cirkev, mohli pre záchranu Židov urobiť viac. Možno sa nám dnes ľahko hovorí, ako by sme sa postavili na obranu Židov my, pretože sa nenachádzame v hraničnej situácii, no ktovie, koľkí z nás by sklopili uši, keby boli postavení pred hotovú vec. Možno by sme boli rovnako ľahostajní, ako sme ľahostajní dnes k mnohým neprávostiam a vojenským konfliktom vo svete... Všetko sa deje za dverami, stačí zatiahnuť záves a preladiť program na televíznom prijímači. Počet mŕtvych sa dozvieme zo správ. Tie naozajstné reality šou totiž vysielajú správy! O poslušnosti Židov odchádzajúcich do koncentračných táborov a ľahostajnosti tých, ktorí sa na to prizerali, Juraj Špitzer v knihe Nechcel som byť Žid napísal: "Poslušnosť Židov, odchádzajúcich mlčanlivo do transportov, možno odsúdiť iba vtedy, ak sa odmyslí ľahostajnosť okolia, ktoré trpelo teror ako už toľkokrát v dejinách. Boli ľudia, ktorí hovorili: Dávajú sa odviesť ako ovce na jatku. Potom sa rýchlo poobzerali, či ich niekto nepočul, aby sa ich slová, nedajbože, nepovažovali za výzvu k vzbure. Prejavy neposlušnosti a odporu boli zriedkavé. Nie zo strachu ani zo zbabelosti, nemali prosto v mori ľahostajnosti zmysel."
Ako je to?
Pisateľka týchto riadkov je praktizujúca katolíčka a nerozumie. Je pacifistka a nechce súdiť, iba sa pýta. Na čele štátu stál predsa kňaz! Snem Slovenskej republiky aj vláda boli zastúpené z katolíckej HSĽS. Nie je to tak, že práve na pôde židovského judaizmu s príchodom Ježiša Krista, ktorý predsa tiež patril k tomuto národu, a pôsobením apoštolov vstupuje do dejín práve cez izraelský národ požehnaná idea "medzinárodného bratstva"? Ježiš Kristus by veriacich mal spájať, vďaka nemu sa môžu nazývať bratmi a sestrami. "Jeden je váš Majster a vy všetci ste bratia." (Mt 23, 8) Bratmi a sestrami... Tento ideál či program bratstva sa na Slovensku podarilo osvojiť najmä evanjelickejja. v. cirkvi a jej veriacim. Predstavitelia cirkvi (biskupi Dr. V. P. Čobrda a Dr. Š. S. Osuský) v čase druhej svetovej vojny, keď boli Židia zastrašovaní, perzekvovaní, deportovaní do koncentračných táborov a tam ohavne likvidovaní, odvážne protestovali proti násiliu. Židovská otázka, jej "riešenie" vo vojnovom slovenskom štáte, najmä hromadné vystupovanie Židov zo židovstva zo strachu o holý život a prestupovanie do iných kresťanských cirkví, ale aj možno vlastné svedomie ich prinútili zaujať v tejto veci stanovisko. Evanjelická cirkev vďaka nim krstom prijala do svojich radov veľa Židov. Nie všetci sa zachránili. Ani slovenskí evanjelici nemohli hovoriť príliš nahlas. Možno však zaujali jednoznačnejšie a ráznejšie stanovisko ako katolícka cirkev, ktorá sa mlčky prizerala. Ako je to? Nemôže si cirkev "dovoliť" krstiť, aby zachránila ľudský život?
Všetkému stvoreniu
S prvými protižidovskými opatreniami slovenskej vlády sa stretávame už 4. novembra 1938, keď násilne vysťahovala všetky židovské rodiny, ktoré nemali domovskú príslušnosť, a za asistencie členov Hlinkovej gardy ich vyviezla na územie okupované horthyovským Maďarskom. Maďarské úrady však vyvezených Židov zo Slovenska odmietli prijať a vrátili ich späť. Po nepríjemnom incidente na novej štátnej Slovensko-maďarskej hranici začali vznikať prvé provizórne židovské tábory. Protižidovská politika a čoraz častejšie sa ozývajúci antisemiti aj z radov evanjelikov, prinútili v decembri 1938 vedenie evanjelickej cirkvi na Slovensku k novelizácii interkonfesionálneho zákona č. 96/1925, podľa ktorého každý občan Československa mal právo zmeniť si svoje vierovyznanie. Hlavným motívom biskupov bolo chrániť slovenských židovských občanov. Jeseň roku 1938 pripomínala august 1937 v Nemecku - ničené synagógy, vybité výklady židovských obchodov, lekární, okná obytných domov, Židia postavení mimo zákona... So súhlasom generálneho presbyterstva biskupi Dr. V. P. Čobrda a Dr. S. Š. Osuský 9. decembra 1938 uskutočnili novelizáciu zákona č. 96/1925 Sb., kde sa hneď v úvode biskupskej úpravy prijímania inoveriacich píše: "... farský úrad podľa vyzvania Ježišovho: Učte všetky národy a Evanjelium má byť kázané všetkému stvoreniu, z misijného poslania cirkvi a možnosti, že Božia prozreteľnosť takúto cestu volila privádzať ľudí ku Kristu, nikoho nemôže apriori odmietnuť, naopak, treba získavať vyznávačov Syna Božieho a jeho evanjelia." Jej ďalšie pasáže zase určujú konkrétne podmienky prijatia inoveriaceho do evanjelickej a. v. cirkvi tak: "... aby však dôstojnosť aktu neutrpela škodu a do cirkvi sa nenahrnuli nežiaduce živly, farský úrad je povinný upozorniť žiadateľa, že prístup obsahuje 3, resp. 4. čiastky: a) informačnú, b) prípravnú, c) pokrstenie (len pre tých, čo ešte neboli pokrstení; u pokrstených sa krst neopakuje), d) prijatie do cirkvi a niektorého zboru..." Iba do knižky Heroické etudy pre kone mi tatuško napísal venovanie - Verone, aby nezabudla, že aj pred nami tu žili ľudia.
Modranský sirotinec
Teda spomenieme! Iba aby sa vedelo a nezabudlo. Kedysi dávno cez Modru tiekol potok, podľa ktorého má vraj mesto meno. Vinohradníci doň vylievali modrú skalicu. Potok bol modrý a Modrianky v ňom právali. Vinohradmi sa tiahli úhľadné kamenice a spoza vinohradníckych rún z kameňov, ktoré tam roky a roky vláčili a dôkladne ukladali robotní modranskí vinohradníci, možno vyletovali vyľakané bažanty a jarabice, slnkom unavené jašterice tam hocikedy zabúdali svoje zelené chvosty a modranské vinice boli plné hýľov, piniek, dudkov, niektoré z času na čas púšťali pierka ľuďom, zväčša dievčatám, pre radosť, občas vzduch zelenožltou prečiarkla vlha, hocikde stála vinohradnícka búda, pri nej studnička alebo vinohradnícka broskyňa so zelenkavými trpkosladkými plodmi. V roku 1902 začala v Modre fungovať evanjelická dištriktuálna škola. Mala vzdelávať najmä učiteľské a farárske dcéry a v roku 1911 evanjelický farár Pavel Zoch spolu s náboženskou obcou buduje v meste sirotinec, ktorého projekt vytvoril slávny architekt Dušan Jurkovič, myslím, že šlo o prvú stavbu, ktorú v Modre realizoval. Modrania štedro prispievali darmi a vďaka mnohým robotným rukám už v roku 1913 prišli do sirotinca prvé deti. Do ovody chodili spolu s ostatnými modranskými deťmi, len namiesto mastného chlebíka si nosili na desiatu pečený zemiak. Modra bola vtedy iné mesto. Žilo tu asi sedemsto Nemcov a asi 150 Židov. Dodnes si možno mnohí starí Modrania spomenú na železiarov Kohna či Weinera, na Reisnerov obchod so strižným tovarom, Weissovu pekáreň či Grunwaldov, Kaldorov alebo Loblov obchod so zmiešaným tovarom. Prišla vojna a vo vojne sa všeličo všelijako zamotá. Medzi evanjelickými dievčatami sa odrazu v sirotinci objavujú aj chlapci a slečny, ktoré majú celkom iné mená a zvyklosti: Fleischmannová, Buchlerová, Grunwaldová, Adlerová, Schochlerová, Deutschová, Marmonsteinová, Sielbersteinová a ďalšie. V roku 1939 evanjelický kňaz a neskorší správca evanjelického sirotinca v Modre (otec spisovateľa Ivana Kadlečíka) Bohumil Kadlečík pristavuje novú budovu, lebo stará sirotincu nestačí. Dievčence víta správca sirotinca Karol Gábriš a potajomky ich krstia na evanjelickej fare, všetkým im je krstným otcom evanjelický farár Július Dérer. Menia im priezviská na slečna Koníčková či Milá - tieto sa objavujú nad ich dievčenskými postieľkami. Dvadsaťpäť detí takto zachránili. Keď sa ulicami Modry pohýna sprievod na konfirmáciu, malé Modrianky kráčajú v bielych šatách, chovanky sirotinca majú matrózky. V meste sú esesáci aj gardisti, aj obyčajní ľudia majú strach. Málokto však tuší, že v tmavomodrých šatôčkach na konfirmáciu kráčajú aj židovské dievčence.
Nezabudneme
V novej budove sirotinca sa usadilo nemecké veliteľstvo leteckej jednotky. Správca zakázal vychádzať deťom z objektu a hrať sa pred halou, aby sa nepreriekli. Kruh okolo Karola Gábriša sa zužuje. Medzi Nemcami je však evanjelický kňaz, ktorý mu pomáha všetko udržať v tajnosti, upozorní ho včas, keď sa chystá jeho zaistenie. Aj vďaka nemu sa židovské deti (25) zo sirotinca podarilo zachrániť. Nemci však mali "v merku" aj evanjelický internát pri dievčenskej škole. Jeho správcom bol pán učiteľ Alojz Tichý. Aj tu sa schovávali židovské dievčatá. Internát už dnes v Modre nenájdete. Krásna budova so záhradou, okolo vinice. Pri oslobodzovaní sa v ňom zabarikádovali Nemci a z budovy nezostalo takmer nič. Jedného dňa v októbri roku 1944 učiteľka Viera Dérerová dostala avízo, že na fare u jej otca sú Nemci a žiadajú vydať židovské dievčatá, ktoré sa skrývali v dievčenskej škole. Viera Dérerová išla do študovne internátu a upozornila dievčatká, aby ušli cez park do vinohradov. Modranské vinohrady sú najkrajšie v októbri. Dievčatá bežali medzi riadkami a všade dozrievalo hrozno. Skryli sa v jednej z tých starodávnych vinohradníckych búd. Nemci nechali všetky dievčatá nastúpiť pred spálne a veľmi pozorne si prezerali zoznamy mien na dverách. Nakoniec odišli. Niektoré z tých malých dievčat sa z vinohradov večer prestrašené vrátili, mysleli si, že Nemci odišli a bude pokoj. Na druhý deň však zastalo pred školou vojenské auto s guľometom namiereným na školu. Všetky židovské dievčence Nemci vzali so sebou - Katušu Weissovu, Evu Dénešovú či krásne sestry Wertheimerové... Ale žijú ešte ľudia, čo na ne nezabudli, napríklad bývalá riaditeľka Múzea Ľudovíta Štúra v Modre pani Ľudmila Petríková. Od jednej z nich jej zostal v dievčenskom pamätníčku lístok s venovaním: Bolesťou a utrpením človek tvrdne a naučí sa stáť tam, kde iní klesajú. Modra, 20. júna, 1944. Dvadsaťpäť detí sa podarilo zachrániť: Bohumilovi Kadlečíkovi, Karolovi Gábrišovi a Júliusovi Dérerovi v modranskom sirotinci, iné pani učiteľka Dérerová prezliekla za slúžky... Pri spomienkach na toto všetko, čo sa stalo, by sme mali možno prosiť Boha, aby nám dal silu a odvahu postaviť sa proti každej, každučičkej nespravodlivosti, ktorá sa dej...
Použitá literatúra:
Daniela Baranová: Postoj evanjelickej cirkvi augsburského vyznania k riešeniu židovskej otázky v rokoch 1938-1945. Múzeum SNP, Banská Bystrica, 2012
Roman Porubän: Evanjelická cirkev a otázka židovstva, in: Zborník referátov z 1.-2. seminárov Dní židovskej kultúry v Kežmarku 2002-2003
Holocaust
- Slovo holokaust zničenie ohňom - prvý raz použil Elie Wiesel, nositeľ Nobelovej ceny za mier, ktorý ho použil vo svojom románe Noc (1958)
- Celkový počet obetí holokaustu (systematického vyvražďovania etnických, náboženských a politických skupín) sa odhaduje na 12 až 17 miliónov, z toho 6 miliónov Židov
- Z územia vtedajšieho Slovenska bolo deportovaných okolo 68- až 71-tisíc Židov
- Len do koncentračného tábora Auschwitz bolo zo Slovenska deportovaných 65 592 osôb. V roku 1945 sa z nich vrátilo 349 osôb.
Veronika Šikulová (1967)
V roku 1989 skončila štúdium žurnalistiky na FiF UK v Bratislave. Prvé prózy publikovala v literárnych časopisoch Romboid a Slovenské pohľady. Za knižný debut Odtiene v roku 1997 získala Cenu Ivana Kraska. Nasledovali knihy: Z obloka (1999), Mesačná dúha (2002), To mlieko má horúčku (2006), s knihou Domček jedným ťahom (2009) sa stala finalistkou Ceny Anasoft Litera, víťazkou čitateľov denníka SME a v roku 2010 získala cenu Bibliotéky. Minulý rok vyšiel vo vydavateľstve Slovart román Miesta v sieti.
Pravda; 24/03/2012; s. 36, 37; Veronika Šikulová
Prvý transport židovského obyvateľstva z vtedajšieho vojnového slovenského štátu do vyhladzovacieho tábora v poľskom Osvienčime odišiel z Popradu. Vlak s tisíckou židovských žien a dievčat opustil popradskú železničnú stanicu 25. marca 1942, čo je 7. nissan 5702 židovského kalendára, asi dvadsať minút po 20. hodine. Ani jedna z nich holokaust neprežila. Židovská otázka počas druhej svetovej vojny je otvorenou kapitolou slovenskej histórie. Má dnes význam a zmysel spomenúť a pripomínať si, hovoriť otvorene a triezvo. Časy sa zmenili, svet je dnes iný, na jednej strane "akože strašne spravodlivý", na strane druhej nevšímavý a zlostný až strach.
More ľahostajnosti Trochu odbočím. Svojho času nás navštívil starý nemecký profesor. Večerali sme a ja hovorím manželovi: - Povedz mu, že môjho deda zabili v Povstaní Nemci.
- Čo s tým má on? Nepreložím ti to, je to neslušné.
- Tak sa ho opýtaj, čo robil cez vojnu! Bolo to neslušné a naivné. Často sa však možno tiež naivne ozývajú hlasy, že každý, všetci, ba aj cirkev, mohli pre záchranu Židov urobiť viac. Možno sa nám dnes ľahko hovorí, ako by sme sa postavili na obranu Židov my, pretože sa nenachádzame v hraničnej situácii, no ktovie, koľkí z nás by sklopili uši, keby boli postavení pred hotovú vec. Možno by sme boli rovnako ľahostajní, ako sme ľahostajní dnes k mnohým neprávostiam a vojenským konfliktom vo svete... Všetko sa deje za dverami, stačí zatiahnuť záves a preladiť program na televíznom prijímači. Počet mŕtvych sa dozvieme zo správ. Tie naozajstné reality šou totiž vysielajú správy! O poslušnosti Židov odchádzajúcich do koncentračných táborov a ľahostajnosti tých, ktorí sa na to prizerali, Juraj Špitzer v knihe Nechcel som byť Žid napísal: "Poslušnosť Židov, odchádzajúcich mlčanlivo do transportov, možno odsúdiť iba vtedy, ak sa odmyslí ľahostajnosť okolia, ktoré trpelo teror ako už toľkokrát v dejinách. Boli ľudia, ktorí hovorili: Dávajú sa odviesť ako ovce na jatku. Potom sa rýchlo poobzerali, či ich niekto nepočul, aby sa ich slová, nedajbože, nepovažovali za výzvu k vzbure. Prejavy neposlušnosti a odporu boli zriedkavé. Nie zo strachu ani zo zbabelosti, nemali prosto v mori ľahostajnosti zmysel."
Ako je to?
Pisateľka týchto riadkov je praktizujúca katolíčka a nerozumie. Je pacifistka a nechce súdiť, iba sa pýta. Na čele štátu stál predsa kňaz! Snem Slovenskej republiky aj vláda boli zastúpené z katolíckej HSĽS. Nie je to tak, že práve na pôde židovského judaizmu s príchodom Ježiša Krista, ktorý predsa tiež patril k tomuto národu, a pôsobením apoštolov vstupuje do dejín práve cez izraelský národ požehnaná idea "medzinárodného bratstva"? Ježiš Kristus by veriacich mal spájať, vďaka nemu sa môžu nazývať bratmi a sestrami. "Jeden je váš Majster a vy všetci ste bratia." (Mt 23, 8) Bratmi a sestrami... Tento ideál či program bratstva sa na Slovensku podarilo osvojiť najmä evanjelickejja. v. cirkvi a jej veriacim. Predstavitelia cirkvi (biskupi Dr. V. P. Čobrda a Dr. Š. S. Osuský) v čase druhej svetovej vojny, keď boli Židia zastrašovaní, perzekvovaní, deportovaní do koncentračných táborov a tam ohavne likvidovaní, odvážne protestovali proti násiliu. Židovská otázka, jej "riešenie" vo vojnovom slovenskom štáte, najmä hromadné vystupovanie Židov zo židovstva zo strachu o holý život a prestupovanie do iných kresťanských cirkví, ale aj možno vlastné svedomie ich prinútili zaujať v tejto veci stanovisko. Evanjelická cirkev vďaka nim krstom prijala do svojich radov veľa Židov. Nie všetci sa zachránili. Ani slovenskí evanjelici nemohli hovoriť príliš nahlas. Možno však zaujali jednoznačnejšie a ráznejšie stanovisko ako katolícka cirkev, ktorá sa mlčky prizerala. Ako je to? Nemôže si cirkev "dovoliť" krstiť, aby zachránila ľudský život?
Všetkému stvoreniu
S prvými protižidovskými opatreniami slovenskej vlády sa stretávame už 4. novembra 1938, keď násilne vysťahovala všetky židovské rodiny, ktoré nemali domovskú príslušnosť, a za asistencie členov Hlinkovej gardy ich vyviezla na územie okupované horthyovským Maďarskom. Maďarské úrady však vyvezených Židov zo Slovenska odmietli prijať a vrátili ich späť. Po nepríjemnom incidente na novej štátnej Slovensko-maďarskej hranici začali vznikať prvé provizórne židovské tábory. Protižidovská politika a čoraz častejšie sa ozývajúci antisemiti aj z radov evanjelikov, prinútili v decembri 1938 vedenie evanjelickej cirkvi na Slovensku k novelizácii interkonfesionálneho zákona č. 96/1925, podľa ktorého každý občan Československa mal právo zmeniť si svoje vierovyznanie. Hlavným motívom biskupov bolo chrániť slovenských židovských občanov. Jeseň roku 1938 pripomínala august 1937 v Nemecku - ničené synagógy, vybité výklady židovských obchodov, lekární, okná obytných domov, Židia postavení mimo zákona... So súhlasom generálneho presbyterstva biskupi Dr. V. P. Čobrda a Dr. S. Š. Osuský 9. decembra 1938 uskutočnili novelizáciu zákona č. 96/1925 Sb., kde sa hneď v úvode biskupskej úpravy prijímania inoveriacich píše: "... farský úrad podľa vyzvania Ježišovho: Učte všetky národy a Evanjelium má byť kázané všetkému stvoreniu, z misijného poslania cirkvi a možnosti, že Božia prozreteľnosť takúto cestu volila privádzať ľudí ku Kristu, nikoho nemôže apriori odmietnuť, naopak, treba získavať vyznávačov Syna Božieho a jeho evanjelia." Jej ďalšie pasáže zase určujú konkrétne podmienky prijatia inoveriaceho do evanjelickej a. v. cirkvi tak: "... aby však dôstojnosť aktu neutrpela škodu a do cirkvi sa nenahrnuli nežiaduce živly, farský úrad je povinný upozorniť žiadateľa, že prístup obsahuje 3, resp. 4. čiastky: a) informačnú, b) prípravnú, c) pokrstenie (len pre tých, čo ešte neboli pokrstení; u pokrstených sa krst neopakuje), d) prijatie do cirkvi a niektorého zboru..." Iba do knižky Heroické etudy pre kone mi tatuško napísal venovanie - Verone, aby nezabudla, že aj pred nami tu žili ľudia.
Modranský sirotinec
Teda spomenieme! Iba aby sa vedelo a nezabudlo. Kedysi dávno cez Modru tiekol potok, podľa ktorého má vraj mesto meno. Vinohradníci doň vylievali modrú skalicu. Potok bol modrý a Modrianky v ňom právali. Vinohradmi sa tiahli úhľadné kamenice a spoza vinohradníckych rún z kameňov, ktoré tam roky a roky vláčili a dôkladne ukladali robotní modranskí vinohradníci, možno vyletovali vyľakané bažanty a jarabice, slnkom unavené jašterice tam hocikedy zabúdali svoje zelené chvosty a modranské vinice boli plné hýľov, piniek, dudkov, niektoré z času na čas púšťali pierka ľuďom, zväčša dievčatám, pre radosť, občas vzduch zelenožltou prečiarkla vlha, hocikde stála vinohradnícka búda, pri nej studnička alebo vinohradnícka broskyňa so zelenkavými trpkosladkými plodmi. V roku 1902 začala v Modre fungovať evanjelická dištriktuálna škola. Mala vzdelávať najmä učiteľské a farárske dcéry a v roku 1911 evanjelický farár Pavel Zoch spolu s náboženskou obcou buduje v meste sirotinec, ktorého projekt vytvoril slávny architekt Dušan Jurkovič, myslím, že šlo o prvú stavbu, ktorú v Modre realizoval. Modrania štedro prispievali darmi a vďaka mnohým robotným rukám už v roku 1913 prišli do sirotinca prvé deti. Do ovody chodili spolu s ostatnými modranskými deťmi, len namiesto mastného chlebíka si nosili na desiatu pečený zemiak. Modra bola vtedy iné mesto. Žilo tu asi sedemsto Nemcov a asi 150 Židov. Dodnes si možno mnohí starí Modrania spomenú na železiarov Kohna či Weinera, na Reisnerov obchod so strižným tovarom, Weissovu pekáreň či Grunwaldov, Kaldorov alebo Loblov obchod so zmiešaným tovarom. Prišla vojna a vo vojne sa všeličo všelijako zamotá. Medzi evanjelickými dievčatami sa odrazu v sirotinci objavujú aj chlapci a slečny, ktoré majú celkom iné mená a zvyklosti: Fleischmannová, Buchlerová, Grunwaldová, Adlerová, Schochlerová, Deutschová, Marmonsteinová, Sielbersteinová a ďalšie. V roku 1939 evanjelický kňaz a neskorší správca evanjelického sirotinca v Modre (otec spisovateľa Ivana Kadlečíka) Bohumil Kadlečík pristavuje novú budovu, lebo stará sirotincu nestačí. Dievčence víta správca sirotinca Karol Gábriš a potajomky ich krstia na evanjelickej fare, všetkým im je krstným otcom evanjelický farár Július Dérer. Menia im priezviská na slečna Koníčková či Milá - tieto sa objavujú nad ich dievčenskými postieľkami. Dvadsaťpäť detí takto zachránili. Keď sa ulicami Modry pohýna sprievod na konfirmáciu, malé Modrianky kráčajú v bielych šatách, chovanky sirotinca majú matrózky. V meste sú esesáci aj gardisti, aj obyčajní ľudia majú strach. Málokto však tuší, že v tmavomodrých šatôčkach na konfirmáciu kráčajú aj židovské dievčence.
Nezabudneme
V novej budove sirotinca sa usadilo nemecké veliteľstvo leteckej jednotky. Správca zakázal vychádzať deťom z objektu a hrať sa pred halou, aby sa nepreriekli. Kruh okolo Karola Gábriša sa zužuje. Medzi Nemcami je však evanjelický kňaz, ktorý mu pomáha všetko udržať v tajnosti, upozorní ho včas, keď sa chystá jeho zaistenie. Aj vďaka nemu sa židovské deti (25) zo sirotinca podarilo zachrániť. Nemci však mali "v merku" aj evanjelický internát pri dievčenskej škole. Jeho správcom bol pán učiteľ Alojz Tichý. Aj tu sa schovávali židovské dievčatá. Internát už dnes v Modre nenájdete. Krásna budova so záhradou, okolo vinice. Pri oslobodzovaní sa v ňom zabarikádovali Nemci a z budovy nezostalo takmer nič. Jedného dňa v októbri roku 1944 učiteľka Viera Dérerová dostala avízo, že na fare u jej otca sú Nemci a žiadajú vydať židovské dievčatá, ktoré sa skrývali v dievčenskej škole. Viera Dérerová išla do študovne internátu a upozornila dievčatká, aby ušli cez park do vinohradov. Modranské vinohrady sú najkrajšie v októbri. Dievčatá bežali medzi riadkami a všade dozrievalo hrozno. Skryli sa v jednej z tých starodávnych vinohradníckych búd. Nemci nechali všetky dievčatá nastúpiť pred spálne a veľmi pozorne si prezerali zoznamy mien na dverách. Nakoniec odišli. Niektoré z tých malých dievčat sa z vinohradov večer prestrašené vrátili, mysleli si, že Nemci odišli a bude pokoj. Na druhý deň však zastalo pred školou vojenské auto s guľometom namiereným na školu. Všetky židovské dievčence Nemci vzali so sebou - Katušu Weissovu, Evu Dénešovú či krásne sestry Wertheimerové... Ale žijú ešte ľudia, čo na ne nezabudli, napríklad bývalá riaditeľka Múzea Ľudovíta Štúra v Modre pani Ľudmila Petríková. Od jednej z nich jej zostal v dievčenskom pamätníčku lístok s venovaním: Bolesťou a utrpením človek tvrdne a naučí sa stáť tam, kde iní klesajú. Modra, 20. júna, 1944. Dvadsaťpäť detí sa podarilo zachrániť: Bohumilovi Kadlečíkovi, Karolovi Gábrišovi a Júliusovi Dérerovi v modranskom sirotinci, iné pani učiteľka Dérerová prezliekla za slúžky... Pri spomienkach na toto všetko, čo sa stalo, by sme mali možno prosiť Boha, aby nám dal silu a odvahu postaviť sa proti každej, každučičkej nespravodlivosti, ktorá sa dej...
Použitá literatúra:
Daniela Baranová: Postoj evanjelickej cirkvi augsburského vyznania k riešeniu židovskej otázky v rokoch 1938-1945. Múzeum SNP, Banská Bystrica, 2012
Roman Porubän: Evanjelická cirkev a otázka židovstva, in: Zborník referátov z 1.-2. seminárov Dní židovskej kultúry v Kežmarku 2002-2003
Holocaust
- Slovo holokaust zničenie ohňom - prvý raz použil Elie Wiesel, nositeľ Nobelovej ceny za mier, ktorý ho použil vo svojom románe Noc (1958)
- Celkový počet obetí holokaustu (systematického vyvražďovania etnických, náboženských a politických skupín) sa odhaduje na 12 až 17 miliónov, z toho 6 miliónov Židov
- Z územia vtedajšieho Slovenska bolo deportovaných okolo 68- až 71-tisíc Židov
- Len do koncentračného tábora Auschwitz bolo zo Slovenska deportovaných 65 592 osôb. V roku 1945 sa z nich vrátilo 349 osôb.
Veronika Šikulová (1967)
V roku 1989 skončila štúdium žurnalistiky na FiF UK v Bratislave. Prvé prózy publikovala v literárnych časopisoch Romboid a Slovenské pohľady. Za knižný debut Odtiene v roku 1997 získala Cenu Ivana Kraska. Nasledovali knihy: Z obloka (1999), Mesačná dúha (2002), To mlieko má horúčku (2006), s knihou Domček jedným ťahom (2009) sa stala finalistkou Ceny Anasoft Litera, víťazkou čitateľov denníka SME a v roku 2010 získala cenu Bibliotéky. Minulý rok vyšiel vo vydavateľstve Slovart román Miesta v sieti.