V 18. nedeľu po Svätej Trojici, t. j. 7. októbra 2012, si hornozelenický cirkevný zbor za účasti dôstojného brata generálneho biskupa Miloša Klátika pripomínal na službách Božích 220. výročie posvätenia chrámu.
Brat generálny biskup v kázni kresťanskému zhromaždeniu zdôraznil, že je dobré a milé, keď sa Boží ľud stará o dedičstvo otcov. Interiér kostola je krásne vynovený, no najväčšou ozdobou chrámu sú práve ľudia, ktorí prichádzali a prichádzajú, aby počúvali zvesť Božieho slova.
„Pri tejto príležitosti, keď oslavujeme 220. výročie postavenia a posvätenia tohto chrámu Božieho, skúmajte, sestry a bratia, ako je to s vaším vzťahom k tomuto chrámu. Som presvedčený, že poskytol už mnohým príležitosť k tomu, aby tu prežili šťastnú chvíľu v živote pri stretnutí sa s Ježišom Kristom. Prosím Boha Ducha Svätého, aby bolo medzi vami, vo vašom cirkevnom zbore, čím viac takých ľudí, ktorí to osobne budú môcť vyznať. Nehľadajte „objektívne“ príčiny, prečo nemôžete častejšie prichádzať do chrámu Božieho, ale usilujte sa o to, aby ste vedeli spolu so Zacheom prekonať všetky prekážky na ceste za Pánom Ježišom Kristom. Dnešná pamiatka posvätenia chrámu Božieho chce vám všetkým prehovoriť do svedomia, aby ste sa rozhorlili láskou k Pánovi Ježišovi Kristovi, a tak aj láskou k tomuto vášmu chrámu Božiemu, pretože sa v ňom stretáme s Pánom a Spasiteľom, aj preto, že tu nachádzame odvahu a múdrosť k novému životu,” povedal brat generálny biskup.
Slávnostné kresťanské zhromaždenie na službách Božích s radosťou a bázňou v srdci ďakovalo za milosť Božiu, za Ježiša Krista – skalu, o ktorú sa môžeme oprieť, a za požehnanie, ktoré na nás plynie. Po skončení služieb Božích sa celé rodiny poschádzali v domácnostiach k slávnostne prestretým stolom. Veď nastal čas hodov, ale nielen telesných, no aj duchovných.
V nedeľu popoludní pokračovali duchovné hody koncertom. Opäť sa naplnil Boží stánok, aby sa mohol tešiť z Božej prítomnosti, ďakovať za milosť a dobrotu. V interiéri tohto chrámu došlo k výrazným zmenám − bol oblečený akoby do nových šiat. Za týmito všetkými zmenami stojí mnoho dobrovoľne odpracovaných hodín, dní a týždňov práce. Sme vďační za ochotu, obetavosť všetkých, ktorí skrášľovali tento stánok Boží. Tento koncert bol pripravovaný ako malé zadosťučinenie, že sa oplatilo investovať svoj čas, peniaze a námahu do spoločného diela. Zvukovú techniku zabezpečoval Marián Sedláček.
Hornozelenický evanjelický chrám má za sebou bohatú históriu. Bol postavený v roku 1792. Stal sa miestom stretania sa kresťanov v širokom okolí dnešného Hlohoveckého okresu.
V roku 1813 bola v Zeleniciach obrovská povodeň. Obyvatelia dediny prišli o svoje domy, zborená bola škola aj fara, no kostol odolal náporu vody. Napriek tomu, že kostol stojí na mieste, kde kedysi tiekol Váh, stojí pevne až dodnes. V tomto pamätnom roku sa kostol stal miestom záchrany, ochrany a domovom pre obyvateľov Zeleníc. Chrám Boží bol miestom, kde sa žiaci schádzali, prosiac o požehnanie pred každodennými školskými povinnosťami. Kostol bol miestom radosti, detských šibalstiev, keď chlapci - mendíci ťahali mechy organu. Miestom, kde sa mládenci a devy pred Bohom stretali spoznávali a v nejednom prípade dávali si sľub vernosti a lásky na celý život. Zelenický kostol bol a dodnes je miestom, kde sa zarmútení pozostalí utiekajú o pomoc, keď sa lúčia so svojimi blízkymi.
Dal by Pán Boh, aby tak ako kedysi boli ľudia zachraňovaní pred prírodným živlom, vodou, aj v dnešných časoch mohli byť zachraňovaní milosťou Pána Ježiša jeho lásku a dobrotu dokázanou na dreve kríža od hriechov, moci diabolskej a smrti večnej.
Členovia cirkevného zboru uvedomujúc si vzácnosť chrámu, húževnato obetavo a s láskou sa pravidelne starajú u stánok Boží. Tento rok obnovovali interiér chrámu. Tak sa opäť naplnila túžba našich predkov, ktorú zanechali na hornej časti oltára ako nadpis písaný po latinsky: „Porticus ac lustro stelit haec, surrexit et ara lavae saecla litent heic plutura precum.“ − „Tieto stĺpy boli svojho času vztýčené a oltár postavený. Kiež (budúce) pokolenia prinášajú obete ešte väčšie.“
Dnes môžeme s hrdosťou vyznávať, že z Božej milosti sme mohli naplniť túžby predkov. Keď jedni už nevládali pracovať, prichádzali iní aby pridali svoj diel služby. Prichádzali pravidelní účastníci služieb Božích, ale tiež tí, ktorí nezvyknú pravidelne prichádzať do chrámu. Snáď niet rodiny v Zeleniciach, kde by sa nezapojili do obnovy stánku Božieho. Tu musím vyzdvihnúť lásku, súdržnosť, s akou členovia cirkevného zboru, ale aj bratia a sestry rímskokatolíckeho vierovyznania vydávali svoje telá do spoločného diela. Pripomenulo mi to biblický príbeh z čias Mojžiša, keď izraelský národ bojoval s Amálekom. Boží ľud víťazil nad nepriateľom dovtedy, kým žehnajúce Mojžišove ruky boli vystreté. Akonáhle Mojžišove ruky klesali, nepriateľ začal víťaziť. A tak Áron a Chúr dali pod Mojžiša balvan, posadili ho na kameň a podopierali Mojžišove ruky, až kým nebol nepriateľ premožený (1Mo17, 10n).
Sme vďační za mnohé obetavé ruky, ktoré boli ochotné k pomoci.
„Pri tejto príležitosti, keď oslavujeme 220. výročie postavenia a posvätenia tohto chrámu Božieho, skúmajte, sestry a bratia, ako je to s vaším vzťahom k tomuto chrámu. Som presvedčený, že poskytol už mnohým príležitosť k tomu, aby tu prežili šťastnú chvíľu v živote pri stretnutí sa s Ježišom Kristom. Prosím Boha Ducha Svätého, aby bolo medzi vami, vo vašom cirkevnom zbore, čím viac takých ľudí, ktorí to osobne budú môcť vyznať. Nehľadajte „objektívne“ príčiny, prečo nemôžete častejšie prichádzať do chrámu Božieho, ale usilujte sa o to, aby ste vedeli spolu so Zacheom prekonať všetky prekážky na ceste za Pánom Ježišom Kristom. Dnešná pamiatka posvätenia chrámu Božieho chce vám všetkým prehovoriť do svedomia, aby ste sa rozhorlili láskou k Pánovi Ježišovi Kristovi, a tak aj láskou k tomuto vášmu chrámu Božiemu, pretože sa v ňom stretáme s Pánom a Spasiteľom, aj preto, že tu nachádzame odvahu a múdrosť k novému životu,” povedal brat generálny biskup.
Slávnostné kresťanské zhromaždenie na službách Božích s radosťou a bázňou v srdci ďakovalo za milosť Božiu, za Ježiša Krista – skalu, o ktorú sa môžeme oprieť, a za požehnanie, ktoré na nás plynie. Po skončení služieb Božích sa celé rodiny poschádzali v domácnostiach k slávnostne prestretým stolom. Veď nastal čas hodov, ale nielen telesných, no aj duchovných.
V nedeľu popoludní pokračovali duchovné hody koncertom. Opäť sa naplnil Boží stánok, aby sa mohol tešiť z Božej prítomnosti, ďakovať za milosť a dobrotu. V interiéri tohto chrámu došlo k výrazným zmenám − bol oblečený akoby do nových šiat. Za týmito všetkými zmenami stojí mnoho dobrovoľne odpracovaných hodín, dní a týždňov práce. Sme vďační za ochotu, obetavosť všetkých, ktorí skrášľovali tento stánok Boží. Tento koncert bol pripravovaný ako malé zadosťučinenie, že sa oplatilo investovať svoj čas, peniaze a námahu do spoločného diela. Zvukovú techniku zabezpečoval Marián Sedláček.
Hornozelenický evanjelický chrám má za sebou bohatú históriu. Bol postavený v roku 1792. Stal sa miestom stretania sa kresťanov v širokom okolí dnešného Hlohoveckého okresu.
V roku 1813 bola v Zeleniciach obrovská povodeň. Obyvatelia dediny prišli o svoje domy, zborená bola škola aj fara, no kostol odolal náporu vody. Napriek tomu, že kostol stojí na mieste, kde kedysi tiekol Váh, stojí pevne až dodnes. V tomto pamätnom roku sa kostol stal miestom záchrany, ochrany a domovom pre obyvateľov Zeleníc. Chrám Boží bol miestom, kde sa žiaci schádzali, prosiac o požehnanie pred každodennými školskými povinnosťami. Kostol bol miestom radosti, detských šibalstiev, keď chlapci - mendíci ťahali mechy organu. Miestom, kde sa mládenci a devy pred Bohom stretali spoznávali a v nejednom prípade dávali si sľub vernosti a lásky na celý život. Zelenický kostol bol a dodnes je miestom, kde sa zarmútení pozostalí utiekajú o pomoc, keď sa lúčia so svojimi blízkymi.
Dal by Pán Boh, aby tak ako kedysi boli ľudia zachraňovaní pred prírodným živlom, vodou, aj v dnešných časoch mohli byť zachraňovaní milosťou Pána Ježiša jeho lásku a dobrotu dokázanou na dreve kríža od hriechov, moci diabolskej a smrti večnej.
Členovia cirkevného zboru uvedomujúc si vzácnosť chrámu, húževnato obetavo a s láskou sa pravidelne starajú u stánok Boží. Tento rok obnovovali interiér chrámu. Tak sa opäť naplnila túžba našich predkov, ktorú zanechali na hornej časti oltára ako nadpis písaný po latinsky: „Porticus ac lustro stelit haec, surrexit et ara lavae saecla litent heic plutura precum.“ − „Tieto stĺpy boli svojho času vztýčené a oltár postavený. Kiež (budúce) pokolenia prinášajú obete ešte väčšie.“
Dnes môžeme s hrdosťou vyznávať, že z Božej milosti sme mohli naplniť túžby predkov. Keď jedni už nevládali pracovať, prichádzali iní aby pridali svoj diel služby. Prichádzali pravidelní účastníci služieb Božích, ale tiež tí, ktorí nezvyknú pravidelne prichádzať do chrámu. Snáď niet rodiny v Zeleniciach, kde by sa nezapojili do obnovy stánku Božieho. Tu musím vyzdvihnúť lásku, súdržnosť, s akou členovia cirkevného zboru, ale aj bratia a sestry rímskokatolíckeho vierovyznania vydávali svoje telá do spoločného diela. Pripomenulo mi to biblický príbeh z čias Mojžiša, keď izraelský národ bojoval s Amálekom. Boží ľud víťazil nad nepriateľom dovtedy, kým žehnajúce Mojžišove ruky boli vystreté. Akonáhle Mojžišove ruky klesali, nepriateľ začal víťaziť. A tak Áron a Chúr dali pod Mojžiša balvan, posadili ho na kameň a podopierali Mojžišove ruky, až kým nebol nepriateľ premožený (1Mo17, 10n).
Sme vďační za mnohé obetavé ruky, ktoré boli ochotné k pomoci.
