Roky na prelome 16. a 17. storočia možno označiť ako obdobie začínajúceho sa búrlivého, dramatického konfesionálneho a mocenského zápasu.
Na jednej strane je poznačené rýchlym šírením reformačných myšlienok, rastom a upevňovaním sa evanjelickej cirkvi, ale na druhej strane aj silnejúcim protireformačným nátlakom katolíckej cirkvi. Dokonca, keď sa po smrti, evanjelikom nakloneného panovníka Maximiliána II. (1564 – 1576), na trón dostal Rudolf II. ovplyvňovaný jezuitmi, spôsobom vládnutia vyvolal nevôľu uhorských stavov. Vtedy pod vedením Štefana Bočkaja došlo k ozbrojenému povstaniu vedenému túžbou po obrane stavovských a náboženských práv.
Je to priam Božie riadenie, že sa v tomto čase na javisku dejín v evanjelickom tábore objavujú muži takých intelektuálnych a organizačných kvalít, ako boli gróf Juraj Turzo, Peter Révaj v Turci, ale aj Ostrošičovci, Sirmienskí, Benickí, Okoličániovci a ďalší šľachtici. Medzi duchovnými sa nachádzajú tiež mnohí vzdelanosťou vynikajúci, vo viere a zbožnosti osvedčení mužovia.
Spomeňme aspoň niektorých známejších. Boli to okrem prvých superintendentov Eliáša Lániho, Izáka Abrahamidesa a Samuela Melíka napr. Gregor Horvát Stančič v Strážkach, Štefan Xylander v Spišskom Podhradí, Alexander Socovini v Prievidzi, Daniel Pribiš v Spišskom Hrhove, Ján Hadík v Bytči a Trenčíne, Melchior Roháč v Brezne a ďalší.
Prečo bolo treba zvoliť superintendentov ?
Hlavný dôvod, pre ktorý sa na Žilinskej synode r. 1610 pristúpilo k voľbe prvých superintendentov Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku (vtedy patriacemu do Uhorského kráľovstva) uviedol palatín gróf Juraj Turzo hneď v prvý pracovný deň. V otváracej reči apeluje na prítomných, „aby sa už konečne niečo ustanovilo k blahu cirkví naších, a k uvedeniu v nich dobrého poriadku žeby behom časov... církev Kristová v tomto kráľovstve, úkladmi diabolskými... do záhuby uvalená nebola“. V tomto období niektoré cirkevné zbory evanjelické, hlásiace sa k luterskému reformačnému učeniu, spravované a ochraňované boli priamo magistrátmi, najmä v stredoslovenských banských a východoslovenských slobodných kráľovských mestách. Ďalšie cirkevné zbory boli organizačne zaradené v kontuberniách, fraternitách (seniorátoch), ktoré sa vytvorili v jednotlivých územných správnych celkoch, napr. už v r. 1546 na synode v Prešove bol zvolený prvý senior Michal Radašín, bardejovský farár. V druhej polovici 16. storočia už svojich superintendentov majú sedmohradskí nemeckí evanjelici, maďarskí na južnom Slovensku a v Zadunajsku, ale i Slováci v Gemeri, Malohonte a inde.
Keďže medzi evanjelikmi stále panovala určitá pestrosť v oblasti organizácie cirkevnej správy, ako aj v učení, katolícka strana to využívala a často i zneužívala, a ich arcidiakoni, aj naďalej vizitovali evanjelické cirkevné zbory a požadovali od nich pravidelné poplatky. Z toho vznikali rozličné napätia a konflikty, pričom sa krivdilo spravidla evanjelikom. Nepomáhali ani odvolania na vyššiu vrchnosť. Palatín Juraj Turzo po svojom zvolení (1609) pozýva zástupcov desiatich hornouhorských stolíc a evanjelického duchovenstva do Žiliny na synodu. Tam sa zohľadnia „ustanovenia snemu prešporského“, ktoré považuje za záväzné. V nich sa uvádza, aby každé náboženstvo, tak i evanjelické, malo „svojich predstavených čili superintendentov“. Pre územie desiatich preddunajských stolíc je potrebné, „aby t r a j a superintendenti zvolení boli, dľa príkladu církví Sasských a iných, svätej Rímskej ríše, augšburského vyznania sa pridŕžajúcich“. Len takto budú môcť „pohodlne visitovať“, „pravoty, ktoré sa... vyskytnúť môžu, revidovať, a všetko ostatné spravovať“.
Na Synode sa rozhodlo
Ráno v tretí deň zasadania, 30. marca 1610, po obvyklej modlitbe sa pristúpilo k navrhovaniu kandidátov. Potom tajným, i dnes po štyroch storočiach, neuveriteľne vzorným demokratickým spôsobom vyvolili z deviatich navrhnutých týchto troch superintendentov: pre stolice Trenčiansku, Liptovskú a Oravskú Eliáša Lániho z Bytče. Izák Abrahamides, farár bojnický (hoci i neprítomný na Synode), bol zvolený pre Prešporskú, Nitriansku a Tekovskú stolicu. V pozostávajúcich štyroch – Turiec, Zvolen, Hont a Novohrad – bol zvolený Samuel MELÍK z Brezna.
Po spočítaní hlasov voľbu vyhlásil a latinskou rečou k vyvoleným prehovoril sám palatín gróf Juraj Turzo. Obaja zvolení, prítomní Láni a Melík, po kratšom zdráhaní voľbu prijali. V tom sa priblížila dvanásta hodina. Za hlaholu všetkých zvonov, na pravé poludnie, vchádzalo sa do kostola. Za palatínom Jurajom Turzom šla grófka, jeho manželka, s paniami a potom ďalší. Napokon za nimi veľké „množstvo ľudu, tak že pre všetkých v kostole ani miesta nebolo“.
Samotná inštalácia (uvedenie do úradu) novozvolených superintendentov prebiehala podľa poriadku wittenbergskej agendy. Fungens, Ján Fabricius, hlohovský farár po úvodných piesňach oslovil zvolených a v kostole prítomný početný zástup. Nasledovala modlitba a potom pred oltárom stojacich Eliáša Lániho a Samuela Melíka prítomní kňazi skladaním rúk na hlavy uviedli do úradu (Izák Abrahamides bol inštalovaný dodatočne). Na záver, približne o druhej popoludní, sa spievala oslavná pieseň cirkevných otcov Ambrózia a Augustína „Te Deum laudamus“.
* * *
Samuel Melík sa narodil vo Važci, pravdepodobne pred rokom 1560. Jeho otec Šalamún Melík bol najprv rektorom (učiteľom) v Liptovskom Jáne, neskôr farárom vo Važci; matka sa volala Anna, rod. Jarošiová. Do škôl chodil v Ľubietovej, Turom Poli, Spišskej Novej Vsi. Vyššie vzdelanie získal v Kežmarku a Jihlave (začas bol kantorom v Třebíči), ako píše Daniel Veselý v knihe Dejiny kresťanstva a reformácie na Slovensku. Bol aj učiteľom v Slovenskej Ľupči, ale ako uvádza Karol Rapoš (Dejiny cirkvi ev. a. v. breznianskej. Sv. I, 1938, s. 18), už v roku 1577 bol rektorom školy v Brezne a (podľa Veselého) i mestským notárom. Potom odchádza na štúdiá do Wittenbergu a zároveň je tam 2. júla 1579 ordinovaný za kňaza.
Po ordinácii začal Melík pôsobiť v Brezne najprv ako diakon po boku svojho tesťa, farára Ondreja Socovského. Tento brezniansky farár bol podľa svedectva súčasníkov svojím „vekom, vážnosťou, učenosťou a svedomitosťou nad všetkých vynikajúci“ (K. Rapoš, c. d.) a ako taký bol v r. 1588 vyvolený za seniora bratstva banských miest. Pri jeho podpise medzi ďalšími kňazmi na štatútoch synody banských miest z r. 1580, ktorá bola v Kremnici, sa uvádza, že je breznianskym farárom. Predtým pôsobil ako slovenský farár v Banskej Bystrici a začas i v Prievidzi. V r. 1595 odišiel z Brezna za farára do špitálskeho kostola v Banskej Bystrici. Jeho syn Alexander Socovinus, teda Melíkov švagor, bol začiatkom 17. storočia farárom a seniorom v Prievidzi a počas Žilinskej synody zohral dôležitú úlohu v zákonodarnej komisii.
Odchodom Ondreja Socovského stáva sa Samuel Melík (známy aj pod menom Melikius) farárom primáriusom a na mieste secundáriusa (kaplána-diakona) účinkuje Jur Smidelius (Kováčik), rodák brezniansky, neskôr grófom Nyárim povolaný za farára do Senice. Okrem iných kaplánom-diakonom bol i Tomáš Mokošíny (v r. 1614 – 1619), syn nemecko-ľupčianskeho farára, ktorý sa v r. 1617 oženil s jednou z dvoch Melíkových dcér, Máriou. Melík mal okrem toho i dvoch synov, z nich Juraj Melík bol evanjelickým rektorom-učiteľom a farárom. Tomáš Mokošíny bol pozvaný za farára do Turca, do cirkevného zboru v Svätej Mare (neskôr tento zbor zanikol), kde i umrel.
Melík ako farár a superintendent
Pri voľbe prvých najvyšších predstaviteľov evanjelickej cirkvi na Žilinskej synode sa iste prihliadalo v prvom rade na ich duchovné kvality. Dobré meno Samuelovi Melíkovi získala jeho „všestranná učenosť a náboženská horlivosť“. Ján Rezík o ňom napísal, že bol „mužom medzi zbožnými vzdelaným, a medzi vzdelanými zbožným“.
Pôsobenie Samuela Melíka v Brezne (podľa K. Rapoša) trvá nepretržite 39 rokov, v úrade superintendenta od zvolenia v r. 1610 až do smrti 29. augusta 1620. Musel riešiť okrem iného niekoľko rokov trvajúci spor o dežmu s pánom slovenskoľupčianskeho zámku Gašparom Tribellom, inak evanjelikom. Podrobne o týchto vzťahoch píše Martin Rázus v románe Júlia. Aj keď sa Brezno nenachádza v zozname siedmich stredoslovenských banských miest (Banská Bystrica, Kremnica, Banská Štiavnica, Banská Belá, Ľubietová, Nová Baňa a Pukanec), svojím stredovekým názvom Breznobaniensis prezrádza, že má s nimi mnoho spoločné. Pôvodne banícku osadu povýšil Ľudovít I. v r. 1380 na slobodné mesto, ktoré sa riadilo podľa práva banskoštiavnického. Mešťania boli pomerne majetní, sebavedomí, ale často ohrozovaní pánmi Muráňa a Slovenskej Ľupče. Brezno sa od najznámejších banských miest líšilo tým, že jeho obyvateľstvo bolo v prevažnej miere slovenské. Nemeckí obyvatelia bohatých banských miest sa za každú cenu snažili zachovať si samostatnosť aj v oblasti cirkevnej správy. To sa im do určitej miery podarilo dosiahnuť už na Žilinskej synode voľbou štiavnického farára Pavla Lenza za inšpektora pre Nemcov.
Brezno sa vyvolením Samuela Melíka stalo sídlom jednej z troch superintendencií (biskupstvá), rozprestierajúcej sa na území štyroch stolíc. Podobne ako i ďalšie dve, ktoré boli nazvané podľa sídiel superintendentov (Bytčianska, resp. Trenčianska a Bojnická, resp. Nitrianska), bola pomenovaná i táto: Breznianska, resp. Banská superintendencia. Mestu veľmi záležalo, aby na čele ich cirkvi stál „muž pevnej vôle“. Za farára si vždy pozývali známejších a v kňazskej službe skúsenejších, pretože chceli mať „excelenciu“ (tak totiž titulovali superintendenta). To sa im aj darilo viac než ktorémukoľvek inému mestu, lebo zo siedmich farárov v rokoch 1610 – 1672, toľko táto superintendencia trvala do krutého prenasledovania, až piati superintendenti (po Melíkovi to boli Melchior Roháč, Peter Sexti, Gregor Láni a Dávid Láni) boli breznianskými farármi. Len dvaja v tomto úrade, a to piaty v poradí Martin Špetko tri roky a Juraj Zábojník, siedmy a posledný v tomto období, iba dva roky, boli farármi v Bzovíku.
V najvyššej cirkevnej hodnosti Melík venuje veľa síl na upevnenie postavenia evanjelickej cirkvi. Vizituje cirkevné zbory, zisťuje ich duchovný a hmotný stav. Je nám známe, že v r. 1613 navštívil 13 cirkví vo Zvolenskom a v januári 1614 v Turčianskom senioráte. Spolu s Lánim a Abrahamidesom sa často radili, slovom a písmom sa bránili pred útokmi z katolíckej strany.
Na dôstojné zasvätenie jubilea reformácie v r. 1617 wittenbergská univerzita adresovala výzvu všetkým teológom Európy, superintendentom a slova Božieho kazateľom. Naši traja superintendenti zvolali synodu 26. septembra 1617 do Mošoviec, kde seniorom bol Matej Lochman. S vyslancami seniorátov, evanjelickou šľachtou a zemanmi sa radia, ako spoločne pripomenúť prvú storočnicu reformácie. Jednomyseľne sa dohodli Pamiatku reformácie svätiť dva dni, a to v sobotu 11. novembra na svätého Martina a v nedeľu 12. novembra. Určili teda čas, ale i spôsob, ako toto jubileum osláviť: texty, z ktorých sa má kázať, modlitby a piesne. Ústredné oslavy boli v turzovskom kaštieli v Bytči, žiaľ, už bez grófa Juraja Turzu (umrel koncom r. 1616). Jeho syn Imrich s otcovým bratom Stanislavom Turzom povolali zástupcov vysokej šľachty z radov evanjelikov i kalvínov.
Samuel Melík sa na sklonku svojej životnej dráhy venoval ďalšiemu právnemu upevneniu evanjelickej cirkvi. Uprostred povstania Gabriela Bethlena na synode desiatich hornouhorských stolíc v Prievidzi 26. mája 1620 s predstaviteľmi evanjelických cirkvi zostavil požiadavky, s ktorými predstúpili pred snem v Banskej Bystrici. Žiadali potvrdiť zákony Žilinskej synody, zabezpečiť rovnakú náboženskú slobodu pre všetkých, ale i jezuitov s Pázmaňom vypovedať z krajiny. Snem 25. augusta 1620 vyhlásil Gabriela Bethlena za kráľa a v kostoloch sa slávilo slávnostné Te Deum.
Tlačou vydal jednolistový spis o vojne s Turkami v r. 1590 – 1603 Eteosticha continentia annos, menses, et dies rerum maxime memorabilium, durante hoc bello Hungaro Turcico, (Bardejov 1603). Na obranu uznesení Žilinskej synody napísal (spolu s ďalšími superintendentmi?) 26-stranový traktát proti ostrihomskému arcibiskupovi Františkovi Forgáčovi Apologia pro synodo Solnensi, eiusque constitutionibus opposita Francisci Forgach (Košice 1610). Spoločne s Eliášom Lánim a Izákom Abrahamidesom pripravili preklad a s podporou palatínovej manželky Alžbety, rod. Czoborovej, vydali Lutherov Malý katechizmus troch superintendentov v Bardejove 1612. V rukopise zanechal ešte práce Explicatio planetarum; Physica sacra a Miscellanea rerum Hungaricarum 1614 – 1620. Príležitostné latinské verše uverejnil v spise Abrahama Cebaniho Salutaris adversus animae pestem officina (Bardejov 1616).
Svoj požehnaný život Samuel Melík ukončil v Očovej počas návštevy u pána vígľašského zámku Štefana Pogrányho 29. augusta 1620. Oddaní cirkevníci svojho obľúbeného a váženého duchovného vodcu, farára – superintendenta previezli do Brezna, kde ho 1. septembra 1620 s patričnou úctou pochovali. S ním odišiel z časnosti už druhý (po Eliášovi Lánim zosnulom 5. novembra 1618) z trojice prvých evanjelických superintendentov. Takto sa zároveň skončilo prvé desaťročie organizačne i vieroučne stmelenej cirkvi.
Je to priam Božie riadenie, že sa v tomto čase na javisku dejín v evanjelickom tábore objavujú muži takých intelektuálnych a organizačných kvalít, ako boli gróf Juraj Turzo, Peter Révaj v Turci, ale aj Ostrošičovci, Sirmienskí, Benickí, Okoličániovci a ďalší šľachtici. Medzi duchovnými sa nachádzajú tiež mnohí vzdelanosťou vynikajúci, vo viere a zbožnosti osvedčení mužovia.
Spomeňme aspoň niektorých známejších. Boli to okrem prvých superintendentov Eliáša Lániho, Izáka Abrahamidesa a Samuela Melíka napr. Gregor Horvát Stančič v Strážkach, Štefan Xylander v Spišskom Podhradí, Alexander Socovini v Prievidzi, Daniel Pribiš v Spišskom Hrhove, Ján Hadík v Bytči a Trenčíne, Melchior Roháč v Brezne a ďalší.
Prečo bolo treba zvoliť superintendentov ?
Hlavný dôvod, pre ktorý sa na Žilinskej synode r. 1610 pristúpilo k voľbe prvých superintendentov Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku (vtedy patriacemu do Uhorského kráľovstva) uviedol palatín gróf Juraj Turzo hneď v prvý pracovný deň. V otváracej reči apeluje na prítomných, „aby sa už konečne niečo ustanovilo k blahu cirkví naších, a k uvedeniu v nich dobrého poriadku žeby behom časov... církev Kristová v tomto kráľovstve, úkladmi diabolskými... do záhuby uvalená nebola“. V tomto období niektoré cirkevné zbory evanjelické, hlásiace sa k luterskému reformačnému učeniu, spravované a ochraňované boli priamo magistrátmi, najmä v stredoslovenských banských a východoslovenských slobodných kráľovských mestách. Ďalšie cirkevné zbory boli organizačne zaradené v kontuberniách, fraternitách (seniorátoch), ktoré sa vytvorili v jednotlivých územných správnych celkoch, napr. už v r. 1546 na synode v Prešove bol zvolený prvý senior Michal Radašín, bardejovský farár. V druhej polovici 16. storočia už svojich superintendentov majú sedmohradskí nemeckí evanjelici, maďarskí na južnom Slovensku a v Zadunajsku, ale i Slováci v Gemeri, Malohonte a inde.
Keďže medzi evanjelikmi stále panovala určitá pestrosť v oblasti organizácie cirkevnej správy, ako aj v učení, katolícka strana to využívala a často i zneužívala, a ich arcidiakoni, aj naďalej vizitovali evanjelické cirkevné zbory a požadovali od nich pravidelné poplatky. Z toho vznikali rozličné napätia a konflikty, pričom sa krivdilo spravidla evanjelikom. Nepomáhali ani odvolania na vyššiu vrchnosť. Palatín Juraj Turzo po svojom zvolení (1609) pozýva zástupcov desiatich hornouhorských stolíc a evanjelického duchovenstva do Žiliny na synodu. Tam sa zohľadnia „ustanovenia snemu prešporského“, ktoré považuje za záväzné. V nich sa uvádza, aby každé náboženstvo, tak i evanjelické, malo „svojich predstavených čili superintendentov“. Pre územie desiatich preddunajských stolíc je potrebné, „aby t r a j a superintendenti zvolení boli, dľa príkladu církví Sasských a iných, svätej Rímskej ríše, augšburského vyznania sa pridŕžajúcich“. Len takto budú môcť „pohodlne visitovať“, „pravoty, ktoré sa... vyskytnúť môžu, revidovať, a všetko ostatné spravovať“.
Na Synode sa rozhodlo
Ráno v tretí deň zasadania, 30. marca 1610, po obvyklej modlitbe sa pristúpilo k navrhovaniu kandidátov. Potom tajným, i dnes po štyroch storočiach, neuveriteľne vzorným demokratickým spôsobom vyvolili z deviatich navrhnutých týchto troch superintendentov: pre stolice Trenčiansku, Liptovskú a Oravskú Eliáša Lániho z Bytče. Izák Abrahamides, farár bojnický (hoci i neprítomný na Synode), bol zvolený pre Prešporskú, Nitriansku a Tekovskú stolicu. V pozostávajúcich štyroch – Turiec, Zvolen, Hont a Novohrad – bol zvolený Samuel MELÍK z Brezna.
Po spočítaní hlasov voľbu vyhlásil a latinskou rečou k vyvoleným prehovoril sám palatín gróf Juraj Turzo. Obaja zvolení, prítomní Láni a Melík, po kratšom zdráhaní voľbu prijali. V tom sa priblížila dvanásta hodina. Za hlaholu všetkých zvonov, na pravé poludnie, vchádzalo sa do kostola. Za palatínom Jurajom Turzom šla grófka, jeho manželka, s paniami a potom ďalší. Napokon za nimi veľké „množstvo ľudu, tak že pre všetkých v kostole ani miesta nebolo“.
Samotná inštalácia (uvedenie do úradu) novozvolených superintendentov prebiehala podľa poriadku wittenbergskej agendy. Fungens, Ján Fabricius, hlohovský farár po úvodných piesňach oslovil zvolených a v kostole prítomný početný zástup. Nasledovala modlitba a potom pred oltárom stojacich Eliáša Lániho a Samuela Melíka prítomní kňazi skladaním rúk na hlavy uviedli do úradu (Izák Abrahamides bol inštalovaný dodatočne). Na záver, približne o druhej popoludní, sa spievala oslavná pieseň cirkevných otcov Ambrózia a Augustína „Te Deum laudamus“.
* * *
Samuel Melík sa narodil vo Važci, pravdepodobne pred rokom 1560. Jeho otec Šalamún Melík bol najprv rektorom (učiteľom) v Liptovskom Jáne, neskôr farárom vo Važci; matka sa volala Anna, rod. Jarošiová. Do škôl chodil v Ľubietovej, Turom Poli, Spišskej Novej Vsi. Vyššie vzdelanie získal v Kežmarku a Jihlave (začas bol kantorom v Třebíči), ako píše Daniel Veselý v knihe Dejiny kresťanstva a reformácie na Slovensku. Bol aj učiteľom v Slovenskej Ľupči, ale ako uvádza Karol Rapoš (Dejiny cirkvi ev. a. v. breznianskej. Sv. I, 1938, s. 18), už v roku 1577 bol rektorom školy v Brezne a (podľa Veselého) i mestským notárom. Potom odchádza na štúdiá do Wittenbergu a zároveň je tam 2. júla 1579 ordinovaný za kňaza.
Po ordinácii začal Melík pôsobiť v Brezne najprv ako diakon po boku svojho tesťa, farára Ondreja Socovského. Tento brezniansky farár bol podľa svedectva súčasníkov svojím „vekom, vážnosťou, učenosťou a svedomitosťou nad všetkých vynikajúci“ (K. Rapoš, c. d.) a ako taký bol v r. 1588 vyvolený za seniora bratstva banských miest. Pri jeho podpise medzi ďalšími kňazmi na štatútoch synody banských miest z r. 1580, ktorá bola v Kremnici, sa uvádza, že je breznianskym farárom. Predtým pôsobil ako slovenský farár v Banskej Bystrici a začas i v Prievidzi. V r. 1595 odišiel z Brezna za farára do špitálskeho kostola v Banskej Bystrici. Jeho syn Alexander Socovinus, teda Melíkov švagor, bol začiatkom 17. storočia farárom a seniorom v Prievidzi a počas Žilinskej synody zohral dôležitú úlohu v zákonodarnej komisii.
Odchodom Ondreja Socovského stáva sa Samuel Melík (známy aj pod menom Melikius) farárom primáriusom a na mieste secundáriusa (kaplána-diakona) účinkuje Jur Smidelius (Kováčik), rodák brezniansky, neskôr grófom Nyárim povolaný za farára do Senice. Okrem iných kaplánom-diakonom bol i Tomáš Mokošíny (v r. 1614 – 1619), syn nemecko-ľupčianskeho farára, ktorý sa v r. 1617 oženil s jednou z dvoch Melíkových dcér, Máriou. Melík mal okrem toho i dvoch synov, z nich Juraj Melík bol evanjelickým rektorom-učiteľom a farárom. Tomáš Mokošíny bol pozvaný za farára do Turca, do cirkevného zboru v Svätej Mare (neskôr tento zbor zanikol), kde i umrel.
Melík ako farár a superintendent
Pri voľbe prvých najvyšších predstaviteľov evanjelickej cirkvi na Žilinskej synode sa iste prihliadalo v prvom rade na ich duchovné kvality. Dobré meno Samuelovi Melíkovi získala jeho „všestranná učenosť a náboženská horlivosť“. Ján Rezík o ňom napísal, že bol „mužom medzi zbožnými vzdelaným, a medzi vzdelanými zbožným“.
Pôsobenie Samuela Melíka v Brezne (podľa K. Rapoša) trvá nepretržite 39 rokov, v úrade superintendenta od zvolenia v r. 1610 až do smrti 29. augusta 1620. Musel riešiť okrem iného niekoľko rokov trvajúci spor o dežmu s pánom slovenskoľupčianskeho zámku Gašparom Tribellom, inak evanjelikom. Podrobne o týchto vzťahoch píše Martin Rázus v románe Júlia. Aj keď sa Brezno nenachádza v zozname siedmich stredoslovenských banských miest (Banská Bystrica, Kremnica, Banská Štiavnica, Banská Belá, Ľubietová, Nová Baňa a Pukanec), svojím stredovekým názvom Breznobaniensis prezrádza, že má s nimi mnoho spoločné. Pôvodne banícku osadu povýšil Ľudovít I. v r. 1380 na slobodné mesto, ktoré sa riadilo podľa práva banskoštiavnického. Mešťania boli pomerne majetní, sebavedomí, ale často ohrozovaní pánmi Muráňa a Slovenskej Ľupče. Brezno sa od najznámejších banských miest líšilo tým, že jeho obyvateľstvo bolo v prevažnej miere slovenské. Nemeckí obyvatelia bohatých banských miest sa za každú cenu snažili zachovať si samostatnosť aj v oblasti cirkevnej správy. To sa im do určitej miery podarilo dosiahnuť už na Žilinskej synode voľbou štiavnického farára Pavla Lenza za inšpektora pre Nemcov.
Brezno sa vyvolením Samuela Melíka stalo sídlom jednej z troch superintendencií (biskupstvá), rozprestierajúcej sa na území štyroch stolíc. Podobne ako i ďalšie dve, ktoré boli nazvané podľa sídiel superintendentov (Bytčianska, resp. Trenčianska a Bojnická, resp. Nitrianska), bola pomenovaná i táto: Breznianska, resp. Banská superintendencia. Mestu veľmi záležalo, aby na čele ich cirkvi stál „muž pevnej vôle“. Za farára si vždy pozývali známejších a v kňazskej službe skúsenejších, pretože chceli mať „excelenciu“ (tak totiž titulovali superintendenta). To sa im aj darilo viac než ktorémukoľvek inému mestu, lebo zo siedmich farárov v rokoch 1610 – 1672, toľko táto superintendencia trvala do krutého prenasledovania, až piati superintendenti (po Melíkovi to boli Melchior Roháč, Peter Sexti, Gregor Láni a Dávid Láni) boli breznianskými farármi. Len dvaja v tomto úrade, a to piaty v poradí Martin Špetko tri roky a Juraj Zábojník, siedmy a posledný v tomto období, iba dva roky, boli farármi v Bzovíku.
V najvyššej cirkevnej hodnosti Melík venuje veľa síl na upevnenie postavenia evanjelickej cirkvi. Vizituje cirkevné zbory, zisťuje ich duchovný a hmotný stav. Je nám známe, že v r. 1613 navštívil 13 cirkví vo Zvolenskom a v januári 1614 v Turčianskom senioráte. Spolu s Lánim a Abrahamidesom sa často radili, slovom a písmom sa bránili pred útokmi z katolíckej strany.
Na dôstojné zasvätenie jubilea reformácie v r. 1617 wittenbergská univerzita adresovala výzvu všetkým teológom Európy, superintendentom a slova Božieho kazateľom. Naši traja superintendenti zvolali synodu 26. septembra 1617 do Mošoviec, kde seniorom bol Matej Lochman. S vyslancami seniorátov, evanjelickou šľachtou a zemanmi sa radia, ako spoločne pripomenúť prvú storočnicu reformácie. Jednomyseľne sa dohodli Pamiatku reformácie svätiť dva dni, a to v sobotu 11. novembra na svätého Martina a v nedeľu 12. novembra. Určili teda čas, ale i spôsob, ako toto jubileum osláviť: texty, z ktorých sa má kázať, modlitby a piesne. Ústredné oslavy boli v turzovskom kaštieli v Bytči, žiaľ, už bez grófa Juraja Turzu (umrel koncom r. 1616). Jeho syn Imrich s otcovým bratom Stanislavom Turzom povolali zástupcov vysokej šľachty z radov evanjelikov i kalvínov.
Samuel Melík sa na sklonku svojej životnej dráhy venoval ďalšiemu právnemu upevneniu evanjelickej cirkvi. Uprostred povstania Gabriela Bethlena na synode desiatich hornouhorských stolíc v Prievidzi 26. mája 1620 s predstaviteľmi evanjelických cirkvi zostavil požiadavky, s ktorými predstúpili pred snem v Banskej Bystrici. Žiadali potvrdiť zákony Žilinskej synody, zabezpečiť rovnakú náboženskú slobodu pre všetkých, ale i jezuitov s Pázmaňom vypovedať z krajiny. Snem 25. augusta 1620 vyhlásil Gabriela Bethlena za kráľa a v kostoloch sa slávilo slávnostné Te Deum.
Tlačou vydal jednolistový spis o vojne s Turkami v r. 1590 – 1603 Eteosticha continentia annos, menses, et dies rerum maxime memorabilium, durante hoc bello Hungaro Turcico, (Bardejov 1603). Na obranu uznesení Žilinskej synody napísal (spolu s ďalšími superintendentmi?) 26-stranový traktát proti ostrihomskému arcibiskupovi Františkovi Forgáčovi Apologia pro synodo Solnensi, eiusque constitutionibus opposita Francisci Forgach (Košice 1610). Spoločne s Eliášom Lánim a Izákom Abrahamidesom pripravili preklad a s podporou palatínovej manželky Alžbety, rod. Czoborovej, vydali Lutherov Malý katechizmus troch superintendentov v Bardejove 1612. V rukopise zanechal ešte práce Explicatio planetarum; Physica sacra a Miscellanea rerum Hungaricarum 1614 – 1620. Príležitostné latinské verše uverejnil v spise Abrahama Cebaniho Salutaris adversus animae pestem officina (Bardejov 1616).
Svoj požehnaný život Samuel Melík ukončil v Očovej počas návštevy u pána vígľašského zámku Štefana Pogrányho 29. augusta 1620. Oddaní cirkevníci svojho obľúbeného a váženého duchovného vodcu, farára – superintendenta previezli do Brezna, kde ho 1. septembra 1620 s patričnou úctou pochovali. S ním odišiel z časnosti už druhý (po Eliášovi Lánim zosnulom 5. novembra 1618) z trojice prvých evanjelických superintendentov. Takto sa zároveň skončilo prvé desaťročie organizačne i vieroučne stmelenej cirkvi.