23. marca 2010 sme si pripomenuli 260. výročie úmrtia Samuela Mikovínyho, kartografa a polyhistora, významnej osobnosti evanjelickej cirkvi.
Keď sa opýtate dobrého maturanta, ktorí polyhistori žili na Slovensku, asi spomenie Mateja Bela. Oveľa horšie by dopadol Belov súčasník a spolupracovník, ktorého môžeme tiež pokojne označiť za polyhistora, vedca, technika a vizionára svetového formátu. Je ním Samuel Mikovíny. Zabúdanie na neho zo strany širšej slovenskej a najmä evanjelickej verejnosti je nespravodlivé. Bol členom pruskej Kráľovskej akadémie vied v Berlíne. Patrí medzi tých pozoruhodných velikánov, na ktorých sú hrdí nielen Slováci, ale i Maďari.
Život
Rôzne pramene udávajú rok a miesto jeho narodenia nejednoznačne: buď Cinobaňu, alebo Ábelovú, obidve v okrese Lučenec. To, že táto otázka nebola dodnes uspokojivo zodpovedaná, ako aj to, že pokiaľ nie je zodpovedaná, tak nevidno určitú zdravú rivalitu medzi spomenutými obcami, ktoré by sa mali – v tom dobrom slova zmysle – prieť o jeho rodisko, je tiež dôkazom sui generis našej nepochopiteľnej ľahostajnosti nielen voči tomuto mužovi, ale aj voči našim dejinám vôbec. Rok narodenia sa uvádza v rôznych zdrojoch 1686 až 1700. Pochádzal z evanjelickej rodiny, ktorá sa prisťahovala do Cinobane-Turíčok. Štúdiá začal v Lučenci. Od roku 1719 sa učil rytectvu v Norimbergu u Johanna Georga Puschnera st., ktorého umelecké rytiny sa dodnes veľmi vysoko hodnotia medzi zberateľmi a ako také sú ozdobou aukcií po celom svete. Jeho učiteľ bol aj astronómom. Zrejme aj pod jeho vplyvom Mikovíny študoval v rokoch 1721-22 matematiku na univerzite v neďalekom Altdorfe a v roku 1723 v Jene a kartografiu na vojenskej akadémii vo Viedni. Na saskom dvore pôsobil ako dvorný matematik a od roku 1725 ako župný matematik-geodet v Bratislave. V roku 1735 sa stal prvým riaditeľom banskej školy v Banskej Štiavnici, prvej svojho druhu v Uhorsku, a hlavným inžinierom pre stredoslovenské banské mestá. Učil geometriu, matematiku, mechaniku, hydrauliku a metódy geologického prieskumu. Bol zástancom dôsledného využívania matematických modelov v technických vedách, čo v tom čase nebolo samozrejmosťou. Počas sliezskych vojen bol menovaný Máriou Teréziou za vojenského inžiniera. Po roku 1748 sa venoval už len staviteľskej činnosti. Počas terénnych prác pri výstavbe protipovodňovej hrádze v Trenčíne ochorel a zomrel po ceste domov do Štiavnice v roku 1750.
Tvorca krajiny
Samuel Mikovíny je známy predovšetkým ako tvorca sústavy tzv. tajchov v okolí Banskej Štiavnice. Pod pojmom tajch sa tu rozumela umelá vodná nádrž vybudovaná ako zdroj vody a energie pre bane. Po vyťažení rúd z dostupnejších revírov s relatívne vysokým obsahom kovu sa pristúpilo k ťažbe rúd z hlbších horizontov a s nižším obsahom kovu, čo spôsobilo zvýšený dopyt po energii. Ťažná sila ľudí a zvierat už nestačila na čerpanie záplavovej vody z baní. Po experimentoch s ohňovými strojmi v Novej Bani v roku 1722, ktorých priekopníkom bol Angličan Isaac Potter, sa ukázalo, že najefektívnejším riešením bude využitie vodnej energie. Keďže jej prirodzené zdroje v okolí banských miest však boli nedostačujúce, bolo nutné budovať priehrady, presnejšie povedané, sústavy priehrad. Samuel Mikovíny spolu s konštruktérmi banských strojov Matejom Kornelom Hellom a jeho synom Jozefom Karolom Hellom vybudovali sústavu pozostávajúcu z približne 60 priehrad. Dnes nie je vo funkčnom stave ani tretina z nich. Jedinečnosť tejto sústavy nespočíva len v na svoju dobu mimoriadne odvážnych technických riešeniach (napr. nebývalo vysoký pomer objemu zadržanej vody k objemu hrádze je parameter, ktorý sa podarilo prekonať iba potom, ako sa začali stavať betónové hrádze) konkrétnych diel. Oveľa pozoruhodnejšia a dodnes fascinujúca je citlivosť, s akou boli tieto diela zakomponované do okolitej krajiny. Na čo i len trochu podobný súlad s okolitou krajinou pri kolosoch typu Oravská priehrada, Liptovská Mara alebo Gabčíkovo nemožno ani len pomyslieť! Tajchy na tunajšiu krajinu vôbec nepôsobia rušivo – náš súčasník môže pokojne nadobudnúť dojem, že sú tu odjakživa! Nič podobné nikde inde na svete nenájdete. Aj preto Banská Štiavnica a jej okolie boli vyhlásené za svetové dedičstvo UNESCO medzi prvými zo slovenských lokalít.
Kartograf a matematik
Jeho dielo v tejto oblasti je mimoriadne rozsiahle. V rámci Belových vlastivedných projektov zhotovil mapy všetkých hornouhorských a veľkej časti ostatných uhorských žúp. Toto dielo však bolo pozoruhodné nielen pokiaľ ide o jeho rozsah, ale aj novátorskými metódami. V diele Epistola de metodo concinandarum mapparum Hungariae (1732) rozpracoval používanie buzoly a ďalšie astronomické, geometrické a hydrogeologické postupy mapovania. Je priekopníkom triangulačnej metódy. Používal svoju vlastnú súradnicovú sústavu, inú pre každú mapu. V bratislavskej župe to bol meridianus posoniensis, ktorý prechádzal severovýchodnou vežou bratislavského hradu. Ako matematik napísal Epistula de quadratura circuli (1730) a vypočítal Ludolfovo číslo na 25 desatinných miest. V roku 1733 zriadil vo svojom dome v Bratislave (v miestach, kde je dnešná Laurinská ulica) zrejme najstaršie historicky doložené observatórium na Slovensku. Zmapoval Demänovskú jaskyňu. Belove diela obohatil aj o ilustrácie miest a hradov.
Technik a staviteľ
Už počas pôsobenia v Bratislave sa venoval najmä melioračným prácam na Dunaji a Váhu. Neskôr Mikovíny robil aj technické výpočty a expertízy k rôznym banským strojom a bol poverovaný reguláciou tokov a stavbou veľmi rôznorodých diel: mostov, hrádzí, ciest, opevnení, zlievarní, rudných mlynov a iných budov. Počas prác na regulácii tokov v Komárne sa venoval aj archeológii. Popísal a zmapoval pozostatky tamojšej rímskej pevnosti Brigetium. V roku 1749 vypracoval plány na stavbu kráľovského paláca v Budíne.
Odkaz
Dedičstvo Samuela Mikovínyho provokuje dodnes k zamysleniu. O človeku a krajine, o zmysle nášho pozemského snaženia a o zmysle našich dejín. Je hmatateľnejšie ako dedičstvo ktorejkoľvek inej osobnosti v našich dejinách. Mikovíny bol tvorca krajiny, po ktorej chodíme dodnes. Štiavnické tajchy sa pomaly, ale isto stávajú medzinárodnou turistickou atrakciou a po zániku baníctva mnohým ľuďom v regióne prinášajú nový zdroj obživy – cestovný ruch. Tak, ako Egypt má svojich faraónov, Paríž Eiffela a India Šáhdžahána z Agry, tak Slovensko má svojho Mikovínyho.
Jeho odkaz budúcim generáciám však nespočíva len v tejto hmatateľnosti. Jeho odkaz má hlbší rozmer. Hovorí nám: spravujte svoju krajinu tak, aby ste ju nezničili. Stavajte tak, aby tvár krajiny neutrpela zbytočné jazvy. Po Vás prídu ďalšie generácie, ktoré ocenia tých, ktorí im zanechali lepšie miesto pre život a ťažko budú odpúšťať tým, ktorí to miesto ničili. Aby ste v tomto uspeli, musíte sa neustále vzdelávať a zdokonaľovať v tom, čo robíte (samozrejme, odkaz platí nielen pre staviteľov). V minulosti na tento odkaz svojím celoživotným dielom nadviazal predovšetkým Samuel Jurkovič. Naopak, na celej čiare zlyhali budovatelia komunistických "králikárni" a megalomanských priehrad. Poznajú tento odkaz aspoň tí dnešní stavitelia diaľnic? Keď chodím po Slovensku a vidím niektoré výtvory nevkusu novodobých zbohatlíkov, ich domy, firmy, ale aj budovy úradov a štátom stavané diaľnice, zostáva mi nevoľno.
Osobnosť Samuela Mikovínyho, tak úžasne mnohoraká a hlboká svojím vzdelaním a zmyslom pre krásu, nám prekvapujúco zanecháva ešte jeden mimoriadne aktuálny odkaz. Ten vyplýva z toho, že sa k jeho osobe s hrdosťou hlásia dva národy, ktoré sú dnes nezodpovednosťou politikov na oboch stranách hnané neustále do umelých, ale emóciami mimoriadne nabitých konfliktov: Slováci aj Maďari. Mikovíny je stelesnením našej spoločnej histórie, stelesnením toho dobrého z nej: toho, čo nás môže spájať a nie rozdeľovať. Veď tá slovensko-maďarská história je aj naša.
Či už sa nám to páči, alebo nie, lepšiu aj tak nemáme.
Použitá literatúra:
1) Pavol Uhorskai a kol.: Evanjelici v dejinách slovenskej kultúry 1-2. Tranoscius, Liptovský Mikuláš 1997.
2) Kolektív autorov: Encyklopédia Slovenska, III. zväzok. Veda, Bratislava 1979.
Svetozár Gavora, EPST , 13 – 14/2010, s. 10
Život
Rôzne pramene udávajú rok a miesto jeho narodenia nejednoznačne: buď Cinobaňu, alebo Ábelovú, obidve v okrese Lučenec. To, že táto otázka nebola dodnes uspokojivo zodpovedaná, ako aj to, že pokiaľ nie je zodpovedaná, tak nevidno určitú zdravú rivalitu medzi spomenutými obcami, ktoré by sa mali – v tom dobrom slova zmysle – prieť o jeho rodisko, je tiež dôkazom sui generis našej nepochopiteľnej ľahostajnosti nielen voči tomuto mužovi, ale aj voči našim dejinám vôbec. Rok narodenia sa uvádza v rôznych zdrojoch 1686 až 1700. Pochádzal z evanjelickej rodiny, ktorá sa prisťahovala do Cinobane-Turíčok. Štúdiá začal v Lučenci. Od roku 1719 sa učil rytectvu v Norimbergu u Johanna Georga Puschnera st., ktorého umelecké rytiny sa dodnes veľmi vysoko hodnotia medzi zberateľmi a ako také sú ozdobou aukcií po celom svete. Jeho učiteľ bol aj astronómom. Zrejme aj pod jeho vplyvom Mikovíny študoval v rokoch 1721-22 matematiku na univerzite v neďalekom Altdorfe a v roku 1723 v Jene a kartografiu na vojenskej akadémii vo Viedni. Na saskom dvore pôsobil ako dvorný matematik a od roku 1725 ako župný matematik-geodet v Bratislave. V roku 1735 sa stal prvým riaditeľom banskej školy v Banskej Štiavnici, prvej svojho druhu v Uhorsku, a hlavným inžinierom pre stredoslovenské banské mestá. Učil geometriu, matematiku, mechaniku, hydrauliku a metódy geologického prieskumu. Bol zástancom dôsledného využívania matematických modelov v technických vedách, čo v tom čase nebolo samozrejmosťou. Počas sliezskych vojen bol menovaný Máriou Teréziou za vojenského inžiniera. Po roku 1748 sa venoval už len staviteľskej činnosti. Počas terénnych prác pri výstavbe protipovodňovej hrádze v Trenčíne ochorel a zomrel po ceste domov do Štiavnice v roku 1750.
Tvorca krajiny
Samuel Mikovíny je známy predovšetkým ako tvorca sústavy tzv. tajchov v okolí Banskej Štiavnice. Pod pojmom tajch sa tu rozumela umelá vodná nádrž vybudovaná ako zdroj vody a energie pre bane. Po vyťažení rúd z dostupnejších revírov s relatívne vysokým obsahom kovu sa pristúpilo k ťažbe rúd z hlbších horizontov a s nižším obsahom kovu, čo spôsobilo zvýšený dopyt po energii. Ťažná sila ľudí a zvierat už nestačila na čerpanie záplavovej vody z baní. Po experimentoch s ohňovými strojmi v Novej Bani v roku 1722, ktorých priekopníkom bol Angličan Isaac Potter, sa ukázalo, že najefektívnejším riešením bude využitie vodnej energie. Keďže jej prirodzené zdroje v okolí banských miest však boli nedostačujúce, bolo nutné budovať priehrady, presnejšie povedané, sústavy priehrad. Samuel Mikovíny spolu s konštruktérmi banských strojov Matejom Kornelom Hellom a jeho synom Jozefom Karolom Hellom vybudovali sústavu pozostávajúcu z približne 60 priehrad. Dnes nie je vo funkčnom stave ani tretina z nich. Jedinečnosť tejto sústavy nespočíva len v na svoju dobu mimoriadne odvážnych technických riešeniach (napr. nebývalo vysoký pomer objemu zadržanej vody k objemu hrádze je parameter, ktorý sa podarilo prekonať iba potom, ako sa začali stavať betónové hrádze) konkrétnych diel. Oveľa pozoruhodnejšia a dodnes fascinujúca je citlivosť, s akou boli tieto diela zakomponované do okolitej krajiny. Na čo i len trochu podobný súlad s okolitou krajinou pri kolosoch typu Oravská priehrada, Liptovská Mara alebo Gabčíkovo nemožno ani len pomyslieť! Tajchy na tunajšiu krajinu vôbec nepôsobia rušivo – náš súčasník môže pokojne nadobudnúť dojem, že sú tu odjakživa! Nič podobné nikde inde na svete nenájdete. Aj preto Banská Štiavnica a jej okolie boli vyhlásené za svetové dedičstvo UNESCO medzi prvými zo slovenských lokalít.
Kartograf a matematik
Jeho dielo v tejto oblasti je mimoriadne rozsiahle. V rámci Belových vlastivedných projektov zhotovil mapy všetkých hornouhorských a veľkej časti ostatných uhorských žúp. Toto dielo však bolo pozoruhodné nielen pokiaľ ide o jeho rozsah, ale aj novátorskými metódami. V diele Epistola de metodo concinandarum mapparum Hungariae (1732) rozpracoval používanie buzoly a ďalšie astronomické, geometrické a hydrogeologické postupy mapovania. Je priekopníkom triangulačnej metódy. Používal svoju vlastnú súradnicovú sústavu, inú pre každú mapu. V bratislavskej župe to bol meridianus posoniensis, ktorý prechádzal severovýchodnou vežou bratislavského hradu. Ako matematik napísal Epistula de quadratura circuli (1730) a vypočítal Ludolfovo číslo na 25 desatinných miest. V roku 1733 zriadil vo svojom dome v Bratislave (v miestach, kde je dnešná Laurinská ulica) zrejme najstaršie historicky doložené observatórium na Slovensku. Zmapoval Demänovskú jaskyňu. Belove diela obohatil aj o ilustrácie miest a hradov.
Technik a staviteľ
Už počas pôsobenia v Bratislave sa venoval najmä melioračným prácam na Dunaji a Váhu. Neskôr Mikovíny robil aj technické výpočty a expertízy k rôznym banským strojom a bol poverovaný reguláciou tokov a stavbou veľmi rôznorodých diel: mostov, hrádzí, ciest, opevnení, zlievarní, rudných mlynov a iných budov. Počas prác na regulácii tokov v Komárne sa venoval aj archeológii. Popísal a zmapoval pozostatky tamojšej rímskej pevnosti Brigetium. V roku 1749 vypracoval plány na stavbu kráľovského paláca v Budíne.
Odkaz
Dedičstvo Samuela Mikovínyho provokuje dodnes k zamysleniu. O človeku a krajine, o zmysle nášho pozemského snaženia a o zmysle našich dejín. Je hmatateľnejšie ako dedičstvo ktorejkoľvek inej osobnosti v našich dejinách. Mikovíny bol tvorca krajiny, po ktorej chodíme dodnes. Štiavnické tajchy sa pomaly, ale isto stávajú medzinárodnou turistickou atrakciou a po zániku baníctva mnohým ľuďom v regióne prinášajú nový zdroj obživy – cestovný ruch. Tak, ako Egypt má svojich faraónov, Paríž Eiffela a India Šáhdžahána z Agry, tak Slovensko má svojho Mikovínyho.
Jeho odkaz budúcim generáciám však nespočíva len v tejto hmatateľnosti. Jeho odkaz má hlbší rozmer. Hovorí nám: spravujte svoju krajinu tak, aby ste ju nezničili. Stavajte tak, aby tvár krajiny neutrpela zbytočné jazvy. Po Vás prídu ďalšie generácie, ktoré ocenia tých, ktorí im zanechali lepšie miesto pre život a ťažko budú odpúšťať tým, ktorí to miesto ničili. Aby ste v tomto uspeli, musíte sa neustále vzdelávať a zdokonaľovať v tom, čo robíte (samozrejme, odkaz platí nielen pre staviteľov). V minulosti na tento odkaz svojím celoživotným dielom nadviazal predovšetkým Samuel Jurkovič. Naopak, na celej čiare zlyhali budovatelia komunistických "králikárni" a megalomanských priehrad. Poznajú tento odkaz aspoň tí dnešní stavitelia diaľnic? Keď chodím po Slovensku a vidím niektoré výtvory nevkusu novodobých zbohatlíkov, ich domy, firmy, ale aj budovy úradov a štátom stavané diaľnice, zostáva mi nevoľno.
Osobnosť Samuela Mikovínyho, tak úžasne mnohoraká a hlboká svojím vzdelaním a zmyslom pre krásu, nám prekvapujúco zanecháva ešte jeden mimoriadne aktuálny odkaz. Ten vyplýva z toho, že sa k jeho osobe s hrdosťou hlásia dva národy, ktoré sú dnes nezodpovednosťou politikov na oboch stranách hnané neustále do umelých, ale emóciami mimoriadne nabitých konfliktov: Slováci aj Maďari. Mikovíny je stelesnením našej spoločnej histórie, stelesnením toho dobrého z nej: toho, čo nás môže spájať a nie rozdeľovať. Veď tá slovensko-maďarská história je aj naša.
Či už sa nám to páči, alebo nie, lepšiu aj tak nemáme.
Použitá literatúra:
1) Pavol Uhorskai a kol.: Evanjelici v dejinách slovenskej kultúry 1-2. Tranoscius, Liptovský Mikuláš 1997.
2) Kolektív autorov: Encyklopédia Slovenska, III. zväzok. Veda, Bratislava 1979.
Svetozár Gavora, EPST , 13 – 14/2010, s. 10