Pred 270 rokmi, 30. septembra 1740 (podľa iných prameňov 17., 23. alebo 24. septembra) naposledy vydýchol evanjelický farár a superintendent Daniel Krman ml. Prinášame vám informáciu o ňom, ako bude postupne uverejňovaná v EPST.
Slovensko počas troch storočí od 16. po 18. prežívalo hrôzostrašnú dobu náboženských bojov, ktoré ukončil až Jozef II. svojím tolerančným patentom. Do zápasu protireformácie bolo „zapriahnuté“ všetko – súdy, školstvo, úrady, administratíva... a život ľudí sa boril v udávaní, inkvizíciách a neistote, pričom konfiškácia majetkov, rušenie práv, cenzúra, vyhnanstvo, krvavé súdy a jatky boli sprievodným javom. Pri mnohých mučiteľoch či trpiteľoch, ktorých život je náležitou ilustráciou vtedajších čias, by bolo nepatričné vynechať evanjelického kňaza a superintendenta Daniela Krmana ml., ktorý 17.
(?) septembra 1740 zomrel v žalárnej cele prešporského väzenia za slobodu cirkvi a čistého Kristovho evanjelia. Jeho muky a žalár boli potrebnou obeťou, aby boli ďalší evanjelici slobodní. Každé nevinné väznenie a utrpenie je totiž zárodkom a predzvesťou novej slobody.
Evanjelická cirkev mala mnoho vynikajúcich mužov viery a ich život svedčil o tom, že už od detstva boli vyvolenými nástrojmi Božej milosti a boli povolaní vykonať mnoho pre Božie kráľovstvo. Pečať takéhoto Božieho vyvolenia nesie i Daniel Krman ml., ktorého strážna Božia ruka i škola utrpenia sprevádzali už pri narodení.
Jeho otec, Daniel Krman st., bol farárom v Blesovciach, keď sa v roku 1663 rozniesla po okolí poplašná správa: „Turci idú!“ Ľudia už poznali vpády tureckých i cisárskych vojsk, ktoré všetko pálili, lúpili, týrali ľudí i vraždili, preto sa každý usiloval zachrániť si aspoň holý život. Tak urobil aj Daniel Krman st. Posadil svoju rodinku na skromný voz a uháňali smerom k Trenčianskym Tepliciam. Cestou sa zložili v dedinke Mšenej u svojho príbuzného – farára Mateja Domku. Tu sa 30. augusta 1663 narodil Daniel Krman ml. Sotva opustili Mšenú, vtrhli do obce Turci a ničili, čo sa dalo. Daniel Krman st. so svojou rodinkou medzitým tiahol ďalej do Trenčína, kde sa cítili v bezpečí. Tak sa malý Krman narodil „vo vyhnanstve“.
Krmanov otec bol vzdelaný kňaz a obľúbený kazateľ, ktorý mal takú vynikajúcu pamäť, že synovi vedel doslova nadiktovať mluvnicu. Ako liturg mal neobyčajne pekný a príjemný hlas. Bol aj nábožným pevcom. Jeho manželka Anna Maslíková sa vedela rovnako šikovne pohybovať v spoločnosti grófov a zemanov, a práve tak pohotovo vedela uvítať i sedliakov. Trpezlivo sa starala nielen o domácnosť, ale i o svojich osem detí.
Keď sa kňazská rodina vrátila z Trenčína do Blesoviec, našla miesto príbytku len zhorenisko. O pol roka Krman st. prijal pozvanie turolúckeho cirkevného zboru, ale ani tam to nebolo lepšie. Malý Daniel to od detstva nemal ľahké. Pri oprave kostola ako dvojročný vystúpil na lešenie fary, odkiaľ spadol, poranil si čelo, nos a ústa, takže mnohí ani neverili, že sa uzdraví. To však nebolo ani zďaleka posledné nebezpečenstvo, ktoré naňho číhalo. Ako školák sa pri kúpaní skoro utopil a pri veľkej povodni ho len-len že zachránili. Neskôr, keď sa pri prenasledovaní kňazov a učiteľov skrýval v priekopách pri cintoríne, skoro ho zadlávil ozbrojený jazdec, ktorý prenasledoval jeho učiteľa Nováka. No aj tu vidno, že napriek mnohým nebezpečenstvám bol stále v Božích rukách.
...
Vzdelanie získaval v škole v Sobotišti a neskôr v Ilave u učiteľa Pavla Majora. Tam si osvojil aj základy latinskej reči. Jeho učenie pre nepretržité preháňanie otca z miesta na miesto alebo pre odoberanie a pokatolíčťovanie evanjelických škôl, pre ktoré musel odísť aj z Ilavy do Trenčína nebolo nikde pokojné. Krmanov otec si už dávno všimol nevšedné nadanie svojho syna a uvažoval, aká škola bude pre neho najlepšia. Nakoniec sa rozhodol poslať ho na štúdiá do Nemecka. V roku 1678 odišiel do poľského mesta vratislavBratislavy, kde ukončil stredoškolské štúdiá. Rok pobudol na univerzite v Lipsku a potom prešiel na slávnu wittenberskú univerzita. O dva roky tam ukončil univerzitné štúdiá latinsky písanou vedeckou dizertačnou prácou. Rozlúčil sa s Nemeckom a vrátil sa naspäť do vlasti, kde ho už očakával slovenský evanjelický ľud.
16. februára 1684 sa stal učiteľom v Ilave a neskôr sa stal rektorom školy v Mošovciach, kde sa 18. októbra 1685 oženil s Katarínou Klaudy, dcérou skalického mešťana Jána Klaudyho.
Mladý Krman nebol farárom, ale po otcovej nečakanej mŕtvici začal uvažovať aj nad týmto povolaním. V tom čase mali farári a učitelia rovnaké vysokoškolské vzdelanie. Keď skončili štúdium, začali obyčajne učiť. Ak si ich niektorý zbor vyvolil, mohli sa stať farármi, ale po voľbe sa museli dať vysvätiť príslušným biskupom. I mladý Krman musel pomýšľať na vysvätenie. Ešte predtým prijal požehnanie od chradnúceho otca: „Hospodin požehnejž a ostříhejž tebe!“ Prítomní boli aj niekoľkí cirkevníci, ale starý Krman už nevládal hovoriť, a tak na papier napísal napomenutie: „Nech je tento môj syn svetlom a príkladom; nech bude postrachom nepriateľov! Ctite, milujte a ochraňujte ho!“ Synovi na rozlúčku napísal: „Pán Boh daj, aby sme sa zišli vo večnom živote.“ Po týchto slovách vybral sa mladý kňaz na dlhú cestu k evanjelickému biskupovi Jakubovi Záblerovi do Bardejova, aby sa dal vysvätiť. Vysvätený bol 28. júna 1687.
...
Inštalovaný bol na Turej Lúke, kde začal aj svoje farárske účinkovanie. V roku 1690 ho myjavská evanjelická cirkev požiadala, aby im v 13. nedeľu po Svätej Trojici odbavil služby Božie. Svojou kázňou sa im tak zapáčil, že mu ponúkli kňazské miesto. Tak sa Krman rozhodol zmeniť svoje pôsobisko a odišiel do Myjavy. Krmanovým príchodom sa pomery v Myjave zmenili k lepšiemu. Slovo Božie padalo na úrodnú pôdu a dôvera ľudu k duchovnému pastierovi vzrástla. Zmenu zbadali aj katolícki kňazi a misionári, keď im protireformačná práca začala viaznuť. Chodili sa na Krmana sťažovať k zemskému pánovi grófovi Erdödimu. V roku 1698 na Myjavu poslal dvoch plebánov, aby zaujali chrám. Myjavčania sa neprotivili, ale po Krmanovom odchode z fary ich vyhnali. Krištof Anton Erdödi podal na cirkevný zbor a Krmana žalobu k arcibiskupovi Koloničovi do Ostrihomu a ten ju poslal kráľovi s tým, že evanjelikom na Myjave nepatrí chrám, lebo to nie je artikulárne miesto. Aby sa podobné prípady neopakovali, radil kráľovi rebelantov prísne potrestať. Kráľ tak nariadil trest – Krmana vyhnať z Myjavy. No nevyhnali ho. Jednoducho, bez všetkého právneho poriadku, bez disciplinárneho pokračovania a výsluchu ho zavreli na Čachtickom hrade. Iste si mysleli, že „kacírovi“ nepatrí právo. Myjavský chrám opäť odobrali a na faru dosadili katolíckeho pátra.
Krman v žalári čakal na svoj ďalší neistý osud. Týždne tu strávil v tichom rozjímaní, posilňujúc sa piesňami a slovom Božím. Strážca väzňov Ján Mikšič ho nie raz vyrušil v modlitbách. Súcitil s nevinne trpiacim kňazom, preto mu doniesol do väzenia sedliacke šaty, aby mohol bezpečne ujsť. Keď Krman videl, že ho vo väzení môžu nechať aj rok bez výsluchu, preobliekol sa a nikým nepoznaný opustil zámok. Nočnou hodinou došiel do Myjavy, tam sa skrýval sa niekoľko dní v jednom dome. V Myjave však nemohol ostať trvale. Zanechajúc pozdrav rodine, opustil vlasť a odišiel ako vyhnanec do Nemecka – najprv do Drážďan, potom do Wittenbergu.
Evanjelická cirkev mala mnoho vynikajúcich mužov viery a ich život svedčil o tom, že už od detstva boli vyvolenými nástrojmi Božej milosti a boli povolaní vykonať mnoho pre Božie kráľovstvo. Pečať takéhoto Božieho vyvolenia nesie i Daniel Krman ml., ktorého strážna Božia ruka i škola utrpenia sprevádzali už pri narodení.
Jeho otec, Daniel Krman st., bol farárom v Blesovciach, keď sa v roku 1663 rozniesla po okolí poplašná správa: „Turci idú!“ Ľudia už poznali vpády tureckých i cisárskych vojsk, ktoré všetko pálili, lúpili, týrali ľudí i vraždili, preto sa každý usiloval zachrániť si aspoň holý život. Tak urobil aj Daniel Krman st. Posadil svoju rodinku na skromný voz a uháňali smerom k Trenčianskym Tepliciam. Cestou sa zložili v dedinke Mšenej u svojho príbuzného – farára Mateja Domku. Tu sa 30. augusta 1663 narodil Daniel Krman ml. Sotva opustili Mšenú, vtrhli do obce Turci a ničili, čo sa dalo. Daniel Krman st. so svojou rodinkou medzitým tiahol ďalej do Trenčína, kde sa cítili v bezpečí. Tak sa malý Krman narodil „vo vyhnanstve“.
Krmanov otec bol vzdelaný kňaz a obľúbený kazateľ, ktorý mal takú vynikajúcu pamäť, že synovi vedel doslova nadiktovať mluvnicu. Ako liturg mal neobyčajne pekný a príjemný hlas. Bol aj nábožným pevcom. Jeho manželka Anna Maslíková sa vedela rovnako šikovne pohybovať v spoločnosti grófov a zemanov, a práve tak pohotovo vedela uvítať i sedliakov. Trpezlivo sa starala nielen o domácnosť, ale i o svojich osem detí.
Keď sa kňazská rodina vrátila z Trenčína do Blesoviec, našla miesto príbytku len zhorenisko. O pol roka Krman st. prijal pozvanie turolúckeho cirkevného zboru, ale ani tam to nebolo lepšie. Malý Daniel to od detstva nemal ľahké. Pri oprave kostola ako dvojročný vystúpil na lešenie fary, odkiaľ spadol, poranil si čelo, nos a ústa, takže mnohí ani neverili, že sa uzdraví. To však nebolo ani zďaleka posledné nebezpečenstvo, ktoré naňho číhalo. Ako školák sa pri kúpaní skoro utopil a pri veľkej povodni ho len-len že zachránili. Neskôr, keď sa pri prenasledovaní kňazov a učiteľov skrýval v priekopách pri cintoríne, skoro ho zadlávil ozbrojený jazdec, ktorý prenasledoval jeho učiteľa Nováka. No aj tu vidno, že napriek mnohým nebezpečenstvám bol stále v Božích rukách.
...
Vzdelanie získaval v škole v Sobotišti a neskôr v Ilave u učiteľa Pavla Majora. Tam si osvojil aj základy latinskej reči. Jeho učenie pre nepretržité preháňanie otca z miesta na miesto alebo pre odoberanie a pokatolíčťovanie evanjelických škôl, pre ktoré musel odísť aj z Ilavy do Trenčína nebolo nikde pokojné. Krmanov otec si už dávno všimol nevšedné nadanie svojho syna a uvažoval, aká škola bude pre neho najlepšia. Nakoniec sa rozhodol poslať ho na štúdiá do Nemecka. V roku 1678 odišiel do poľského mesta vratislavBratislavy, kde ukončil stredoškolské štúdiá. Rok pobudol na univerzite v Lipsku a potom prešiel na slávnu wittenberskú univerzita. O dva roky tam ukončil univerzitné štúdiá latinsky písanou vedeckou dizertačnou prácou. Rozlúčil sa s Nemeckom a vrátil sa naspäť do vlasti, kde ho už očakával slovenský evanjelický ľud.
16. februára 1684 sa stal učiteľom v Ilave a neskôr sa stal rektorom školy v Mošovciach, kde sa 18. októbra 1685 oženil s Katarínou Klaudy, dcérou skalického mešťana Jána Klaudyho.
Mladý Krman nebol farárom, ale po otcovej nečakanej mŕtvici začal uvažovať aj nad týmto povolaním. V tom čase mali farári a učitelia rovnaké vysokoškolské vzdelanie. Keď skončili štúdium, začali obyčajne učiť. Ak si ich niektorý zbor vyvolil, mohli sa stať farármi, ale po voľbe sa museli dať vysvätiť príslušným biskupom. I mladý Krman musel pomýšľať na vysvätenie. Ešte predtým prijal požehnanie od chradnúceho otca: „Hospodin požehnejž a ostříhejž tebe!“ Prítomní boli aj niekoľkí cirkevníci, ale starý Krman už nevládal hovoriť, a tak na papier napísal napomenutie: „Nech je tento môj syn svetlom a príkladom; nech bude postrachom nepriateľov! Ctite, milujte a ochraňujte ho!“ Synovi na rozlúčku napísal: „Pán Boh daj, aby sme sa zišli vo večnom živote.“ Po týchto slovách vybral sa mladý kňaz na dlhú cestu k evanjelickému biskupovi Jakubovi Záblerovi do Bardejova, aby sa dal vysvätiť. Vysvätený bol 28. júna 1687.
...
Inštalovaný bol na Turej Lúke, kde začal aj svoje farárske účinkovanie. V roku 1690 ho myjavská evanjelická cirkev požiadala, aby im v 13. nedeľu po Svätej Trojici odbavil služby Božie. Svojou kázňou sa im tak zapáčil, že mu ponúkli kňazské miesto. Tak sa Krman rozhodol zmeniť svoje pôsobisko a odišiel do Myjavy. Krmanovým príchodom sa pomery v Myjave zmenili k lepšiemu. Slovo Božie padalo na úrodnú pôdu a dôvera ľudu k duchovnému pastierovi vzrástla. Zmenu zbadali aj katolícki kňazi a misionári, keď im protireformačná práca začala viaznuť. Chodili sa na Krmana sťažovať k zemskému pánovi grófovi Erdödimu. V roku 1698 na Myjavu poslal dvoch plebánov, aby zaujali chrám. Myjavčania sa neprotivili, ale po Krmanovom odchode z fary ich vyhnali. Krištof Anton Erdödi podal na cirkevný zbor a Krmana žalobu k arcibiskupovi Koloničovi do Ostrihomu a ten ju poslal kráľovi s tým, že evanjelikom na Myjave nepatrí chrám, lebo to nie je artikulárne miesto. Aby sa podobné prípady neopakovali, radil kráľovi rebelantov prísne potrestať. Kráľ tak nariadil trest – Krmana vyhnať z Myjavy. No nevyhnali ho. Jednoducho, bez všetkého právneho poriadku, bez disciplinárneho pokračovania a výsluchu ho zavreli na Čachtickom hrade. Iste si mysleli, že „kacírovi“ nepatrí právo. Myjavský chrám opäť odobrali a na faru dosadili katolíckeho pátra.
Krman v žalári čakal na svoj ďalší neistý osud. Týždne tu strávil v tichom rozjímaní, posilňujúc sa piesňami a slovom Božím. Strážca väzňov Ján Mikšič ho nie raz vyrušil v modlitbách. Súcitil s nevinne trpiacim kňazom, preto mu doniesol do väzenia sedliacke šaty, aby mohol bezpečne ujsť. Keď Krman videl, že ho vo väzení môžu nechať aj rok bez výsluchu, preobliekol sa a nikým nepoznaný opustil zámok. Nočnou hodinou došiel do Myjavy, tam sa skrýval sa niekoľko dní v jednom dome. V Myjave však nemohol ostať trvale. Zanechajúc pozdrav rodine, opustil vlasť a odišiel ako vyhnanec do Nemecka – najprv do Drážďan, potom do Wittenbergu.