Aj tohtoročný júl by zrejme prešiel bez jedinej medializovanej zmienky o kochanovskej vzbure - hoci je tu jej okrúhle výročie a hoci išlo o jedno z prvých masovejších vystúpení proti hnedej totalite. Žijú však ešte pamätníci, ktorí nezabúdajú a nedovolia zabudnúť iným, kým sú živí. Na začiatok augusta pripravuje tunajší farár Ján Ochodnický služby Božie venované okrúhlemu výročiu vzbury.
O vzbure v Kochanovciach pred 70 rokmi mlčí aj súčasná slovenská historiografia. Stovky ľudí sa tam vtedy postavili za evanjelického farára Ivana Kolesára, ktorého žandári zatýkali pre protištátne kázne. V staršej literatúre sa o tom niekoľkými vetami zmieňuje Ján Ušiak.
"Kolesárova ilegálna činnosť bola prezradená a 11. júla 1940 prišli do obce žandári, aby ho odviedli do väzenia," napísal Ušiak pred 45 rokmi v Kapitolách z odboja na Slovensku. "Občania z Kochanoviec a z okolitých obcí sa postavili na odpor a zatknutie Kolesára znemožnili. Po utíšení myslí nastúpil Kolesár na výzvu okresného náčelníka do vyšetrovacej väzby. Bol súdený pre poburujúcu kázeň, ktorú povedal ešte vo februári 1940."
Ak sa chceme dozvedieť viac, musíme sa vybrať po stopách dejín a postupne skladať mozaiku dávnych udalostí. Obec Kochanovce pri Trenčíne by ste dnes už márne hľadali na mape. Sú tam len Adamovské Kochanovce, ktoré vznikli pred 50 rokmi zlúčením dvoch susediacich dedín. Kedysi boli až na 90 percent luteránske. Po zlúčení a ďalšom vývoji sa dnes pomer evanjelikov a katolíkov v obci dá vyjadriť ako fifty-fifty. Tvrdí to tunajší evanjelický farár Ján Ochodnický. Hoci do Adamovských Kochanoviec prišiel relatívne nedávno, o vzbure a odbojovej činnosti svojho predchodcu počas Slovenského štátu vie od posledných pamätníkov, napríklad od bratov Mikulovcov.
Na začiatok augusta pripravuje Ochodnický služby Božie, venované okrúhlemu výročiu vzbury. "Žiaľ, pre súbeh rôznych podujatí to bude až v auguste," dodáva farár.
My si farára nedáme!
Na internetovej stránke obce si možno prečítať základné informácie o vzbure, čerpané ponajviac z kroniky niekdajších Kochanoviec. Podľa nich sa v kritický deň zhromaždilo pred evanjelickou farou okolo 800 cirkevníkov (iné zdroje hovoria o 500 až 600 účastníkoch vzbury), ktorí zabránili zatknutiu Kolesára.
"V noci z 11. na 12. júla pri prevádzaní domovej prehliadky občianstvo obce Kochanovce, napospol evanjelického vyznania, shluklo sa okolo fary a postavilo sa žandarstvu na odpor, takže žandárstvo muselo ustúpiť." To je už doslovné znenie trestného oznámenia Ústredne štátnej bezpečnosti (ÚŠB) na Kolesára.
V ďalšom trestnom oznámení, ktoré podala pre zmenu žandárska stanica v Melčiciach, sa uvádza, že hliadka nechcela použiť zbrane a upustila od zatknutia po tom, čo Kolesár prisľúbil, že sa sám dostaví na stanicu. Aj sa dostavil, asi hodinu po odchode hliadky z Kochanoviec, ale vôbec nie sám. Na koči ho doviezol Kochanovčan Ján Peter a koč sprevádzal dav ľudí ozbrojených palicami, sekerami a motykami. Ľudia nechceli Kolesára pustiť na žandársku stanicu a neprestajne vykrikovali "my si farára nedáme". Hrozilo, že zaútočia na stanicu, čo si zrejme uvedomil aj jej veliteľ, lebo po štvrťhodine vyšiel pred budovu a dovolil farárovi vrátiť sa domov. Davom zavládlo obrovské nadšenie a nočnou cestou do Kochanoviec spieval bojový náboženský chorál. Asi sto ľudí potom zostalo strážiť faru pre prípad, žeby si žandári znovu prišli po Kolesára. Ako vyplýva z archívnych materiálov a dobových svedectiev, ktoré zozbieral dnes už nebohý syn farára Ivan Kolesár ml., žandárstvo v Trenčianskom okrese malo potom vyhlásenú pohotovosť a v prípade potreby sa uvažovalo dokonca s nasadením vojenskej jednotky z Martina.
Aj žalmy mohli poburovať
Na tretí deň predvolali Kolesára do Trenčína s prísľubom, že po vypočutí mu umožnia návrat. Ale auto ÚŠB ho viezlo do Bratislavy, kde skončil vo vyšetrovacej väzbe. V Trenčíne zadržali Ondreja Krížana a Emíliu Haláčkovú, ktorých neskôr obžalovali "pre zločin násilia proti úradu". Senát krajského súdu odsúdil prvého na 6 týždňov väzenia a obžalovanú na 1 mesiac a pokutu 100 a 200 korún. Kolesárovi sa vyšetrovatelia v Bratislave pokúšali prišiť protištátne kázne a poburovanie cirkevníkov vlastne už od vzniku Slovenského štátu 14. marca 1939. Bolo verejným tajomstvom, že obyvatelia Kochanoviec a ďalších obci v tomto regióne s prevažne evanjelickým obyvateľstvom odmietali nástup ľudáckej moci s katolíckym kňazom na čele a pod kuratelou nacistického Nemecka. Pravidelné hlásenia uniformovanej i tajnej polície informovali svetskú vrchnosť o situácii v obci dosť pravidelne. Už 15. marca 1939 sa Kolesár na pohrebe kostolníka Štefana Pavlíka lúčil v kázni nielen so zosnulým, ale aj s "drahou Československou republikou". V ten istý deň strhli niekoľkí Kochanovčania obraz vodcu a neskôr boli žandármi zadržaní. O niečo neskôr pozvali Kolesára do Evanjelickej jednoty v Považskej Bystrici. Zhromaždenie sa konalo v továrenskej sále, plne obsadenej robotníkmi, mnohí z nich boli katolíci.
"Keď ma ovialo ovzdušie, s akým sa moje vystúpenie očakávalo, povedal som si, že nemožno nehovoriť, nech sa deje čokoľvek," spomínal už po vojne Kolesár. "Odložil som pripravenú osnovu reči a siahol po trinástom žalme."
V totalite sa dá opakovane burcovať len v inotajoch. A v tom žalme sa hovorí: "Dokiaľ sa nepriateľ môj vypínať má nado mnou?/Pohliadni, vyslyš ma, ó, Hospodine. Bože môj!/Osvieť mi oči, by som nezaspal snom smrti/by nepriateľ môj nepovedal: Premohol som ho!/A moji utláčatelia nech neplesajú, že klátim."
Súdy boli zhovievavé
Za tieto a podobne kázne odňali Kolesárovi na tri mesiace (od septembra 1939) kongruu, čo bol štátny príspevok k príjmu duchovných. Zatknutiu farára predchádzala jeho reč na pohrebe vojaka Juraja Ondrejíčku, ktorý musel narukovať do pracovného útvaru hoci trpel ochorením . Na pohrebe sa zúčastnilo okolo tisíc ľudí a Kolesárovu kázeň posúdil prítomný žandársky veliteľ z Melčíc ako otvorenú demonštráciu odporu proti oficiálnej moci. Najviac však Kolesárovi mohlo priťažiť obvinenie zo špionáže. Vraj nahováral jednu cirkevníčku, aby mu zháňala informácie o výzbroji Hlinkovej gardy. Ale vyšetrovateľom sa nepodarilo získať priznanie podozrivej ani ďalšie dôkazy o odbojovej činnosti farára. Po šiestich mesiacoch väzenia ho musel súd oslobodiť. Vlastne, musel i nemusel. "Správanie sa súdov v prípade Kolesárovom, ako aj v mnohých ďalších nasvedčuje, že táto inštitúcia nebola vždy ochotným nástrojom Slovenského štátu," poznamenal už pred rokmi historik Ušiak. (Nie náhodou sa počas normalizácie stal obeťou politických čistiek.)
Pod velením železného kapitána
Až po vojne vyšlo najavo, že Kolesár už od roku 1939 spolupracoval s odbojovou skupinou Flora, ktorá ho poverila spravodajskými úlohami. Mal spojenie aj s československým zahraničným rozhlasom, kde pravidelne posielal správy. Kochanovský farár zároveň pomáhal, ako mohol, rasovo prenasledovaným. Predpokladá sa, že asi 150 židovským spoluobčanom, ktorým hrozili deportácie, vystavil na svojej fare falošné doklady o krste. "Nevieme však, koľkým z nich sa podarilo prežiť," dodáva Vladimír Kolesár, farárov syn. Keď vypuklo Povstanie, zapojil sa doň aj Kolesár ako duchovný. Pôsobil v jednotke "železného kapitána" Jána Staneka, zúčastnil sa napríklad na známych bojoch pri Telgárte. V decembri 1944 Kolesára zatkli a neskôr deportovali do koncentračného tábora Mauthausen. Z Bratislavy ho viezli v transporte, ktorý 19. februára 1945 ostreľovali pri Melku spojenecké lietadla. Mnohí väzni vtedy zahynuli, Kolesárovi sa podarilo prežiť. V septembri 1945 už kochanovský farár sobášil pár, ktorý sa neskôr stane známym na celom svete. Alexandra Dubčeka a Annu Borsekovú. Nevesta totiž pochádzala zo susedných Velčíc.
"Kolesár bol známy antifašista, v tom čase veľmi populárna osobnosť a mladí Dubčekovci si považovali za česť, že ich mohol zosobášiť práve on," vysvetlil neskôr historik Ján Uher.
V Kochanovciach žili Kolesárovci do roku 1953, potom sa presťahovali do Bratislavy. Na tunajšej Slovenskej evanjelickej teologickej fakulte prednášal docent Kolesár cirkevné právo a cirkevnú agendu. Zomrel v roku 1975, nedožijúc sa osemdesiatin.
Proti boli luteráni i katolíci Nuž, takáto história. Niekto môže namietnuť, že nič nové pod slnkom, veď luteráni boli známi nepriatelia Slovenského štátu. A že aj celé Povstanie bolo prevažné ich záležitosťou. Nie je to však pravda. Dezider Kišš-Kalina bol katolícky kňaz a tiež sa postavil proti vtedajšiemu režimu. Dokonca patril medzi najbližších spolupracovníkov Jána Goliana, veliteľa povstaleckej armády.
"Hlavný účastník Povstania, vtedajšia slovenská armáda, kopíroval sociálne, triedne i náboženské zloženie spoločnosti," pripomína historik Dušan Kováč.
Jednoducho, niekto bol proti fašizmu a totalite a niekomu taký režim vyhovoval. Kochanovce sa proti nemu búrili ako prvé.
Vladimír Jancura, pravda.sk, 01/08/2010
"Kolesárova ilegálna činnosť bola prezradená a 11. júla 1940 prišli do obce žandári, aby ho odviedli do väzenia," napísal Ušiak pred 45 rokmi v Kapitolách z odboja na Slovensku. "Občania z Kochanoviec a z okolitých obcí sa postavili na odpor a zatknutie Kolesára znemožnili. Po utíšení myslí nastúpil Kolesár na výzvu okresného náčelníka do vyšetrovacej väzby. Bol súdený pre poburujúcu kázeň, ktorú povedal ešte vo februári 1940."
Ak sa chceme dozvedieť viac, musíme sa vybrať po stopách dejín a postupne skladať mozaiku dávnych udalostí. Obec Kochanovce pri Trenčíne by ste dnes už márne hľadali na mape. Sú tam len Adamovské Kochanovce, ktoré vznikli pred 50 rokmi zlúčením dvoch susediacich dedín. Kedysi boli až na 90 percent luteránske. Po zlúčení a ďalšom vývoji sa dnes pomer evanjelikov a katolíkov v obci dá vyjadriť ako fifty-fifty. Tvrdí to tunajší evanjelický farár Ján Ochodnický. Hoci do Adamovských Kochanoviec prišiel relatívne nedávno, o vzbure a odbojovej činnosti svojho predchodcu počas Slovenského štátu vie od posledných pamätníkov, napríklad od bratov Mikulovcov.
Na začiatok augusta pripravuje Ochodnický služby Božie, venované okrúhlemu výročiu vzbury. "Žiaľ, pre súbeh rôznych podujatí to bude až v auguste," dodáva farár.
My si farára nedáme!
Na internetovej stránke obce si možno prečítať základné informácie o vzbure, čerpané ponajviac z kroniky niekdajších Kochanoviec. Podľa nich sa v kritický deň zhromaždilo pred evanjelickou farou okolo 800 cirkevníkov (iné zdroje hovoria o 500 až 600 účastníkoch vzbury), ktorí zabránili zatknutiu Kolesára.
"V noci z 11. na 12. júla pri prevádzaní domovej prehliadky občianstvo obce Kochanovce, napospol evanjelického vyznania, shluklo sa okolo fary a postavilo sa žandarstvu na odpor, takže žandárstvo muselo ustúpiť." To je už doslovné znenie trestného oznámenia Ústredne štátnej bezpečnosti (ÚŠB) na Kolesára.
V ďalšom trestnom oznámení, ktoré podala pre zmenu žandárska stanica v Melčiciach, sa uvádza, že hliadka nechcela použiť zbrane a upustila od zatknutia po tom, čo Kolesár prisľúbil, že sa sám dostaví na stanicu. Aj sa dostavil, asi hodinu po odchode hliadky z Kochanoviec, ale vôbec nie sám. Na koči ho doviezol Kochanovčan Ján Peter a koč sprevádzal dav ľudí ozbrojených palicami, sekerami a motykami. Ľudia nechceli Kolesára pustiť na žandársku stanicu a neprestajne vykrikovali "my si farára nedáme". Hrozilo, že zaútočia na stanicu, čo si zrejme uvedomil aj jej veliteľ, lebo po štvrťhodine vyšiel pred budovu a dovolil farárovi vrátiť sa domov. Davom zavládlo obrovské nadšenie a nočnou cestou do Kochanoviec spieval bojový náboženský chorál. Asi sto ľudí potom zostalo strážiť faru pre prípad, žeby si žandári znovu prišli po Kolesára. Ako vyplýva z archívnych materiálov a dobových svedectiev, ktoré zozbieral dnes už nebohý syn farára Ivan Kolesár ml., žandárstvo v Trenčianskom okrese malo potom vyhlásenú pohotovosť a v prípade potreby sa uvažovalo dokonca s nasadením vojenskej jednotky z Martina.
Aj žalmy mohli poburovať
Na tretí deň predvolali Kolesára do Trenčína s prísľubom, že po vypočutí mu umožnia návrat. Ale auto ÚŠB ho viezlo do Bratislavy, kde skončil vo vyšetrovacej väzbe. V Trenčíne zadržali Ondreja Krížana a Emíliu Haláčkovú, ktorých neskôr obžalovali "pre zločin násilia proti úradu". Senát krajského súdu odsúdil prvého na 6 týždňov väzenia a obžalovanú na 1 mesiac a pokutu 100 a 200 korún. Kolesárovi sa vyšetrovatelia v Bratislave pokúšali prišiť protištátne kázne a poburovanie cirkevníkov vlastne už od vzniku Slovenského štátu 14. marca 1939. Bolo verejným tajomstvom, že obyvatelia Kochanoviec a ďalších obci v tomto regióne s prevažne evanjelickým obyvateľstvom odmietali nástup ľudáckej moci s katolíckym kňazom na čele a pod kuratelou nacistického Nemecka. Pravidelné hlásenia uniformovanej i tajnej polície informovali svetskú vrchnosť o situácii v obci dosť pravidelne. Už 15. marca 1939 sa Kolesár na pohrebe kostolníka Štefana Pavlíka lúčil v kázni nielen so zosnulým, ale aj s "drahou Československou republikou". V ten istý deň strhli niekoľkí Kochanovčania obraz vodcu a neskôr boli žandármi zadržaní. O niečo neskôr pozvali Kolesára do Evanjelickej jednoty v Považskej Bystrici. Zhromaždenie sa konalo v továrenskej sále, plne obsadenej robotníkmi, mnohí z nich boli katolíci.
"Keď ma ovialo ovzdušie, s akým sa moje vystúpenie očakávalo, povedal som si, že nemožno nehovoriť, nech sa deje čokoľvek," spomínal už po vojne Kolesár. "Odložil som pripravenú osnovu reči a siahol po trinástom žalme."
V totalite sa dá opakovane burcovať len v inotajoch. A v tom žalme sa hovorí: "Dokiaľ sa nepriateľ môj vypínať má nado mnou?/Pohliadni, vyslyš ma, ó, Hospodine. Bože môj!/Osvieť mi oči, by som nezaspal snom smrti/by nepriateľ môj nepovedal: Premohol som ho!/A moji utláčatelia nech neplesajú, že klátim."
Súdy boli zhovievavé
Za tieto a podobne kázne odňali Kolesárovi na tri mesiace (od septembra 1939) kongruu, čo bol štátny príspevok k príjmu duchovných. Zatknutiu farára predchádzala jeho reč na pohrebe vojaka Juraja Ondrejíčku, ktorý musel narukovať do pracovného útvaru hoci trpel ochorením . Na pohrebe sa zúčastnilo okolo tisíc ľudí a Kolesárovu kázeň posúdil prítomný žandársky veliteľ z Melčíc ako otvorenú demonštráciu odporu proti oficiálnej moci. Najviac však Kolesárovi mohlo priťažiť obvinenie zo špionáže. Vraj nahováral jednu cirkevníčku, aby mu zháňala informácie o výzbroji Hlinkovej gardy. Ale vyšetrovateľom sa nepodarilo získať priznanie podozrivej ani ďalšie dôkazy o odbojovej činnosti farára. Po šiestich mesiacoch väzenia ho musel súd oslobodiť. Vlastne, musel i nemusel. "Správanie sa súdov v prípade Kolesárovom, ako aj v mnohých ďalších nasvedčuje, že táto inštitúcia nebola vždy ochotným nástrojom Slovenského štátu," poznamenal už pred rokmi historik Ušiak. (Nie náhodou sa počas normalizácie stal obeťou politických čistiek.)
Pod velením železného kapitána
Až po vojne vyšlo najavo, že Kolesár už od roku 1939 spolupracoval s odbojovou skupinou Flora, ktorá ho poverila spravodajskými úlohami. Mal spojenie aj s československým zahraničným rozhlasom, kde pravidelne posielal správy. Kochanovský farár zároveň pomáhal, ako mohol, rasovo prenasledovaným. Predpokladá sa, že asi 150 židovským spoluobčanom, ktorým hrozili deportácie, vystavil na svojej fare falošné doklady o krste. "Nevieme však, koľkým z nich sa podarilo prežiť," dodáva Vladimír Kolesár, farárov syn. Keď vypuklo Povstanie, zapojil sa doň aj Kolesár ako duchovný. Pôsobil v jednotke "železného kapitána" Jána Staneka, zúčastnil sa napríklad na známych bojoch pri Telgárte. V decembri 1944 Kolesára zatkli a neskôr deportovali do koncentračného tábora Mauthausen. Z Bratislavy ho viezli v transporte, ktorý 19. februára 1945 ostreľovali pri Melku spojenecké lietadla. Mnohí väzni vtedy zahynuli, Kolesárovi sa podarilo prežiť. V septembri 1945 už kochanovský farár sobášil pár, ktorý sa neskôr stane známym na celom svete. Alexandra Dubčeka a Annu Borsekovú. Nevesta totiž pochádzala zo susedných Velčíc.
"Kolesár bol známy antifašista, v tom čase veľmi populárna osobnosť a mladí Dubčekovci si považovali za česť, že ich mohol zosobášiť práve on," vysvetlil neskôr historik Ján Uher.
V Kochanovciach žili Kolesárovci do roku 1953, potom sa presťahovali do Bratislavy. Na tunajšej Slovenskej evanjelickej teologickej fakulte prednášal docent Kolesár cirkevné právo a cirkevnú agendu. Zomrel v roku 1975, nedožijúc sa osemdesiatin.
Proti boli luteráni i katolíci Nuž, takáto história. Niekto môže namietnuť, že nič nové pod slnkom, veď luteráni boli známi nepriatelia Slovenského štátu. A že aj celé Povstanie bolo prevažné ich záležitosťou. Nie je to však pravda. Dezider Kišš-Kalina bol katolícky kňaz a tiež sa postavil proti vtedajšiemu režimu. Dokonca patril medzi najbližších spolupracovníkov Jána Goliana, veliteľa povstaleckej armády.
"Hlavný účastník Povstania, vtedajšia slovenská armáda, kopíroval sociálne, triedne i náboženské zloženie spoločnosti," pripomína historik Dušan Kováč.
Jednoducho, niekto bol proti fašizmu a totalite a niekomu taký režim vyhovoval. Kochanovce sa proti nemu búrili ako prvé.
Vladimír Jancura, pravda.sk, 01/08/2010